Desperado

Mimoriadne trápna myšlienka filmu je kompenzovaná zručnou réžiou, výbornými bojovými scénami a perfektným a bezchybným výkonom Christiana Balea. Vedel by som si ho smelo predstaviť aj v Matrixovskej trilógii namiesto nezáživného Reevesa. Fyzické dispozície, charizmu, talent a energiu by na to rozhodne mal.

Ako televízny film, či možno seriál by som to bral. Avšak ako veľkofilm, potenciálny fenomén je to veľká slabota. Snaživý, no predsa len drevený hlavný predstaviteľ, ktorý doplatil na svoje nulové herecké skúsenosti, a na dôvažok je typovo absolútne bez fantázie a nemožno sa s ním zžiť do úlohy chudobného chlapca, ktorý je ten pravý vyvolený. Réžia sa drží statočne pri zemi, Fangmeier nič neriskoval, a tým pádom nič nevylepšil a strháva to celé pod hranice priemeru. Nakoľko scenár a aj námet je pochabučký. Takéto podobné kváziságy písali pred mnohými desiatkami rokov v našich končinách aj nápadovo sterilní súdruhovia. Dnes by som očakával oveľa viac. Za Safiru a za Ironsa dve frčky do nosa, inak, amigo Paolini, viac sa učiť a menej fantazírovať, toto ti nevyšlo.

Tradičná Spielbergová limonáda pre celú rodinu, ktorá časom, teda aspoň pre mňa, postupne vyprcháva. Sám neviem do dnešných dní prísť na to, čo až tak lákalo davy na tento slzopuďák. Chápem, že rodinné zameranie snímku sľubovalo pekné tržby, ale až tak, aby sa takmer desaťročie držalo na vrchole rebríčka komerčne najúspešnejších filmov, je pre mňa stále akási záhada. Po technickej stránke filmu niet čo vyčítať, no predovšetkým s blížiacim sa záverom Spielberg ždíme zo sentimentálnej polohy filmu takmer všetko, čo len môže. A nejednému cukrovkárovi môže prísť nevoľno. Asi sa vekom mením na cynika.

Veľmi dobre rozbehnutá komédia, ktorá asi od polovice stráca výrazne dych, a spočiatku vydarené vtipné scény sú postupne nahrádzané nevydarenými trápnymi gagmi. Akoby scenáristom došiel dych. Bratislava v očiach amerických scenáristov je však k popukaniu zábavná, ale scény ako s malým pochodujúcim Hitlerom sú doslova otravné a nevtipné. Herci neokukaní a sympatickí. Nájdeme tu aj jednu známu medzinárodnú hereckú tvár, jednu britskú hereckú hviezdu a jednu svetovú megahviezdu (vo vydarenej miniúlohe). Inak, ako som v úvode spomínal, škoda nevyužitého potenciálu, mohla to byť ešte väčšia sranda. Takto je to len máličko nad priemerom.

Akási napodobnenina klasického sci-fi hororu The Blob (Sliz), no miera humoru tu výrazne preváži mieru napätia a hnusu.

Na tento film som sa nesmierne tešil a musím priznať, že ma prekvapil. Moje očakávania a predstavy boli mierne odlišné od videného. A zároveň musím priznať, že ma obaril svojou silou. Kto pozná tvorbu režiséra Del Tora, vie čo ho čaká, avšak tentoraz Del Toro výrazne pridal na emocionálnej intenzite. Jeho najnovšia snímka silno evokuje jeho skorší počin, Devil (ach ten hlúpy preklad distribútora), čo si mnohí všimli po zhliadnutí traileru. Ano, aj tu sa nachádza fantaskný a iracionálny svet v tieni toho krutého reálneho, ktoré sa vzájomne prelínaju a stretávajú sa v záverečnom rozuzlení, kde nemálo citlivejších divákov pustí nejednu slzu. V porovnaní so spomenutým Devilom však môj obľúbený tučko Guillermo prešiel ambiciózne a umelecky na ešte vyššiu úroveň, a dá sa očakávať, že film bude silným hráčom aj na Oscarovom odovzdávaní cien. Nejaké tie výčitky by som však predsa len našiel. Rukopis režiséra sa však v tomto prípade niekedy nezaprie viac, než je záhodno, nakoľko jeho záľuba dotiahnúť naturalistické scény do efektívnych krvavých orgií a detailnom vykreslení brutality pôsobí v tomto filme skôr rušivo. Taktiež mi prekážali niektoré nedotiahnué dôležité scény (napríklad úmrtie a pohreb matky), ktoré Del Toro akýmsi "rýchloposuvom" prešiel, a naopak, dal vyniknúť spomínaným naturalistickým záberom. V scenári sa nachádza zopár zbytočne popisných dialógov, tam kde by stačila divákova fantázia a dôvtip, a rovnako sa nachádza nejedna situácia, kde by mal, naopak, byť Del Toro všímavejší. Čím chcem povedať, že Del Toro dospieva, no ešte úplne nedospel. V konečnom sumáre však film pôsobí ako hlboko emotívna imaginárna jazda a režisér výrazne prekročil svoj tieň. K čomu okrem jeho výnimočného citu pre obraz a rozprávanie dopomohla aj sugestívna hudba Javiera Navarretta či vynikajúce herecké výkony všetkých predstaviteľov, v čele so skvelým Sergim Lopézom. Len som zvedavý, akou formou sa k nám tento výnimočný film dostane. Pretože by bola škoda, ak by sme ho videli len na DVD či s ročným oneskorením v kine. Nezaslúžil by si to. P.S.: Nechcem zabudnúť ani na titulnú predstaviteľku Ivanu Baquero, ktorá prakticky nezlezie z plátna a jej výkon musím hodnotiť ako famózny a ktorá predstavuje ideálnu konfrontáciu medzi fantáziou a realitou a pri ktorej je odkaz pre pozorného diváka jasný a nekompromisný: "nepotrebujeme netvorov a obludy z bájok, legiend a rozprávok na zhmotnenie všetkého toho, čoho sa ľudia v podvedomí obávajú, lebo skutočným a najväčším netvorom je sám človek." Tvrdé a výstižné odsúdenie všetkých krutovlád, vojen a nezmyselných totalitných režimov je z tohoto filmu evidentné.

Pomerne zaujímavý počin, ktorý sa spočiatku tvári ako idylkový rodinný film, s príjemnou malomeštiackou atmosférou, neskôr sa zmení v mysterióznu drámu, stále balansujúcou na hrane pohodového TV filmu. A koniec? Zhruba ten pocit, akoby som šiel rýchlosťou 80km/hod. po rovnej ceste na mojej ojazdenej Favoritke a omylom zaradím spiatočku. Melodráma ako vyšitá.

Nostalgická záležitosť, ktorú som po prvýkrát videl v televízii na zahraničnom kanáli, keď naša televízia vysielala ako vrchol svojich programov filmy či seriály typu Žandár sa žení resp. Derrick. Ako puberťák som sa prvýkrát zamiloval do filmovej postavy (ano, Kim Cattrall bola fakt rozkošná), prvýkrát ako vyznavača filmov Commando, Rocky či podobných brainwash-action-movies ma dostala romantická komédia, prvýkrát som si pospevoval v škole pesničku z filmu (Starship - Nothing's Gonna Stop Us Now) a dodnes mám z tejto komédie len tie najpríjemnejšie pocity. A čo na tom, ak je to z dnešného pohľadu len slaboduchá rozprávka, však?

Americká situačno-bláznivá komédia v štýle starších francúzskych komédií. Čo na ňom oceňujem ešte viac, je to, že popri prvoplánovej zábave núti diváka sa zamyslieť aj sám nad sebou. Lebo takéto zrkadlo zamrazí ešte viac.

Aronofsky sa síce hrá na veľkého vizionára, ale v skutočnosti pointa filmu sa zmestí do jednej jednoduchučkej vety. A aj tú všetci poznáme bez toho, aby sme tento film zhliadli. Neviem si však predstaviť, ako by film dopadol bez v tomto prípade veľmi dôležitej súčasti filmu, a to hereckých výkonov. Aronofsky môže ruky aj nohy bozkávať Jackmanovi, no hlavne minimalisticky hrajúcej, ale o to viac vyžarujúcej Rachel Weisz, pretože obsadiť svoj film s hercami, ktorí by nedokázali svoje postavy patrične nielen zahrať, ale aj na minimálnom priestore vyjadriť svoje pocity, by bol Aronofského vlastný gól. Pretože to čo chcel režisér týmto filmom povedať, je pre mňa prázdne filozofovanie a dumanie nad nesmrteľnosťou chrústa. Na druhej strane je však audiovizuálna stránka snímku prekvapivo na veľmi vysokej úrovni, predovšetkým sugestívna hudba ma celým filmom viedla v akomsi príjemnom tranze a celkovo môžem povedať, že film sa mi páčil.