Aquarius

Už pár týždňov bojujem s neschopnosťou napísať k tomuto filmu niečo čo by som nemusel zmazať pretože to "ešte nieje ono". Tak tu radšej nechám len tieto dve úvahy ( v skutočnosti jedna rozdelená na dve), ktoré by niekoho mohli zaujímať: 1.http://www.filmbrain.com/filmbrain/2008/11/the-life-of-the.html 2.http://www.filmbrain.com/filmbrain/2008/11/the-life-of-t-1.html

Najlepšia telenovela akú poznám. čo som sa len nahonil nad krásnou Nataliou, hlavne na ten krátky moment z úvodných titulkov keď jej je vidieť pod sukňu... Jo! a dobrý titulný song, btw...

Utopicky krásny a bezstarostný svet v ktorom by som chcel žiť. Muškáty (červené!) na okne, ach! Skvelá atmosféra citlivej naivity a ad absurdum prehnaný mokrý sen o Übererde, nemôžem sa toho nabažiť, This is wrong on so many levels! Tirolský zen. Škoda že seriál postupne začal upadať :-)

Mne to trocha pripomínalo Meno ruže, ako knihu tak aj film. Samozrejme nieje to intertextuálne mnohožánrové postmoderné dielo o konflikte univerzalistov a nominalistov a o vyprázdnenosti znakov, ale v tých ostatných veciach cítim určitú príbuznosť. Máme tu uzatvorené spoločenstvo (cirkevnú školu), dej pozostávajúci predovšetkým z rozhovorov, tiež je tu ukázaná tá temnejšia stránka cirkevnej inštitúcie, počasie je podobne chladné a zachmúrené a podtrhuje atmosféru a dejový vývin (v Mene ruže narastajúce hmla symbolizuje dej, v ktorom čím viac vieme tým menej toho vieme a tým zložitejší sa nám svet javí, rozdiely sa zmývajú, v Doubt máme dážď a popadané konáre), tiež je tu ukázaná relatívnosť pravdy a komplikovanosť sveta, tiež je tu záhada ktorú sa postavy snažia interpretovať podľa určitých znakov, úlomkovitých faktov, ktoré však nemusia znamenať nič lebo môžu znamenať mnoho vecí, tiež je tu konflikt medzi povedzme zakonzervovanosťou a liberálnosťou, zastaralosťou a novosťou. Ale neberte to vážne, to je len taká vec čo ma napadla :-). Herci sú do jednoho skvelí (a tvoria spolu z kontroverznou témou hlavnú atrakciu a divácky pôžitok). Doubt je sfilmovaná divadelná hra, ktorú režíroval a napísal ten istý človek a niekoľko záberov je aj divadelne natočených, takže zaradenie Dráma je skutočne namieste :-) Osobne mám veľmi rád scény ktoré sa odohrávajú dlho v jednej miestnosti alebo prostredí a počas ktorých sa niekoľkokrát zmení téma, tón rozhovoru a vzťahy medzi postavami. Tu je takých scén viacero a najlepšia je tá kde sestry Aloysiusová a Jamesová vyrukujú pred otcom Flynnom so svojím podozrením. Jeden bod strhávam kvôli príliš "mravoučnému" záveru.

TGP je v konečnom dôsledku možno až moc veľká haluz, než by sme si boli želali.

Príšerná hudba.

Film, ktorý nič nepovie priamo a ktorý treba vidieť viackrát. Ale stojí to za to. http://i.nahraj.to/f/kUg.jpg - Jednoduchá Infografika po ktorej to každý pochopí :)

Taký thrilerový (alebo hororový?) Návrat do budúcnosti :-) Dosť ma hnevalo nelogické chovanie Hectora. Respektíve nedostatočná motivovanosť jeho skutkov, ktorých efekt sme mohli vidieť už predtým. Klasický pôžitok príbehov o cestovaní v čase je, keď uvidíme akciu ktorá spôsobila reakciu ktorú sme videli v skorších fázach príbehu a až teraz začne dávať zmysel, a sme pyšný na to, že sme to vtedy aspoň zaznamenali a zapamätali si to (sám sa priznám že som nebol moc pozorným divákom, napríklad tú ruku s modrým rukávom - nechcem prezrádzať viac - som si nevšimol, a pritom keď som to pretočil späť na tú scénu, tak tam bola jasne viditeľná). Takýchto momentov, keď to "cvakne", je v Timecrimes veľa. Ale často mi tá situácia, ktoré viedla k už videnému efektu, prišla nereálna, vykonštruovaná. , Samozrejme nerátam momenty kedy to číslo 2 urobí len preto, aby číslo 1 pokračovalo v príbehu, ale momenty, kedy sa to číslo 2 nečaká, ale nevedome alebo "zásahom zhora" urobí to, čo si mohlo pamätať. Takéto momenty si väčšinou vysvetľujem tým, že je rozrušený a nepamätá si túto chvíľu, ktorú si divák pamätá, alebo tým, že na budúcu minulosť spomína ako na minulý život, na niečo čo sa "ešte len stane", a preto zabudol, a za tretie si to vysvetľujem tým, že minulé skutky sa nedajú zmeniť a čas alebo osud si vždy nájde cestu, aby to, ako sa hovorí, "cvaklo". Ale v prípade toho filmu mám pocit, že osud alebo čas (v skutočnosti samozrejme autor príbehu) si vyberá dosť podivné cestičky a celok potom trocha škrípe. (uff, to je fuška písať komentár k takýmto príbehom, dúfam, že ste sa v tom nezamotali)

Gondry je vlastne taký Méliés súčastnosti.

Film ktorý lezie divákom do zadku. Ja ten pocit neznášam. A navyše ma vôbec nebral ten štýl.