clementinka

"In loving memory of Donald Kaufman" - tak sa s nami lúči Spike Jonze. Donald si veru veľa slávy neužil. Jeho život trval 114 minút, vďaka ktorým bol nominovaný na Zlatý Glóbus, bol mu venovaný film a vôbec, vo filme sa javí ako absolútny hrdina, ktorý nemá problém napísať trhák po absolvovaní kurzu pre scénaristov. Na rozdiel od jeho brata Charlieho, ktorý nie a nie dojsť na to, ako napísať scénar ku knihe od spisovateľky Susan Orleanovej Zlodej orchideií. Charlie, teraz reálny, si napísal skvelý scanár a Spike ho perfektne natočil. Je to skvelá dvojka, ktorá ak sa spojí, zaručuje to kvalitnú prácu. Aspoň môžeme vidieť, ako nemuís byť zrovna najľahšie napísať scenár k filmu a ako je daný scenárista dôležitým človekom. A samozrejme netreba brať celý film až tak vážne, všakže? :) A nakoniec pesnička od The Turtles - Happy Together sa mi sem absolútne hodí a scéna, kedy sa Donald rozhodne špehovať Susan a keď ju Charlie spieva Donaldovi boli naj!

Tento film bol pre mňa voľakedy ( tých 9 rokov mi príde ako večnosť ), keď som ho prvý raz zhliadla, niečo absolútne nové, fantastické, niečo, čo vo mne ostalo niekoľko rokov - v podstate až doteraz. Dovtedy som nikdy nevidela film plný toľkej fantázie, krásnych nápadov, plný pozitívnej farby a tak krásneho príbehu. Audrey Tatou bola odvtedy pre mňa symbolom ženy, ktorá je dokonalá herečka ( škoda jej neskoršieho zájdenia do amerických sfér ). Každá minúta tohto filmu je výnimočná. Možno si už dnes veľa ľudí povie, že sú to už obohrané scény, ale nech si každý úprimne povie, čo cítil, keď to prvý raz videl ( oblaky v tvare zvierat, počet orgazmov, cestovanie trpaslíka, tajomný fantóm z kabínky, scéna na kolotočoch, hľadanie majiteľa krabičky, potrestanie Colignona ... ). Film poznám naspamäť a nemám problém si ho pozrieť niekoľkokrát do roka. Vždy ma naplní pozitívnou náladou a vrátim sa pri ňom vždy o niekoľko rokov dozadu, do svojho detstva :).

Aj keď zo začiatku som mala problém sa zžiť s filmom o filme, ale postupne som sa do toho dostala. Akoby som bola súčasťou filmového štábu a samotný Truffaut v roli režiséra, heh, úplná paráda, celkom zvláštny pohľad na celý proces natáčania. Zaujímalo by ma, čo všetko bral zo skúseností a čo bolo len dielo fantázie. Každopádne vcelku zaujímavý film, ktorý mi pripomína skôr staré talianske filmy ( a scéna, kde je malý chlapec zo sna, mi pripomína Dolce Vitu ).

Vďaka tohtoročnému KVIFF 2013 som si obľúbila, priam zamilovala, herca Toni Servillo. To je jednoducho človek, ktorý bol predurčený hrať a keď ho vidíte na plátne máte chuť sa ho dotknúť a celú jeho tvár prehmatať a nebudtee veriť vlastným očiam, že tak výrazná tvár sa mohla stvoriť. To ako dokáže meniť mimiku tváre je v tomto filme veľmi význačná. Pretože vďaka tomu najmä spočíva čaro a vtip tohto filmu. Celkom zaujímavý nápad natočiť film o dvoch rozhádaných bratoch, dvojčatách, z ktorého jeden sa rozhodol pre politiku a druhý pre sofistikované bláznovstvo. Kdežto ich vzťah na prvý pohľad veľmi chladný, má omnoho silnejšie zákutia, ako sa môže zdať. Ja som sa naozaj pobavila a Toniho som si vo filme naozaj vychutnala! Veľké plus za Verdiho Sinfoniu z La Forza del Destino!

Jedna hviezdička za skvelú hudbu Edit, ktorú milujem. Druhá za skvelý výkon Marion Cotillard. Ale to preskakovanie z minulosti do budúcnosti a podobne ma iba zbytočne dezorientovali a nedokázalo ma to donútiť zžiť sa s jej osobným príbehom. Koniec som ani nepozrela, už som sa na to nemohla pozerať, ako to predlžovali. Určite mala krutý osud, ale čo je veľa, tak to je veľa. Všetko treba s mierou.

Trochu zdĺhavo poňatý, ale za to s aktuálnou témou, dokument. Nech sa venuje film akokoľvek vážnej téme, je mi ľúto hlavného fixera, Ajmala, ktorý mi prišiel veľmi naivný. Chcel využiť situáciu, a zarobiť si veľa peňazí, ale ako to aj inokedy býva, vidina peňazí niekedy zaslepý ľudí a robí z nich akési bábky, ktoré sa vrhajú dú smrteľného nebezpečia. Ja žiť v takejto krajine, kde slovo smrť je na dennom "jedálničku", tak sa zďaleka vyhnem takémuto povolaniu. Áno, čo robiť iné? Keď vláda je skorumpovaná, všade od vás chcú len peniaze, ktoré vy nemáte? Čo robiť? Neviem, nikdy som v takej situácii nebola, nikdy som v takej krajine nebola, ale z môjho pohľadu, z teplej izby, v pohodlí Európy sa mi to ľahko píše. Neviem si úprimne predstaviť, aké to musí byť pozerať sa v televízii, ako denne niekomu odrezávajú hlavu, zarezávajú ľudí tupými nožmi a podobne. Aj keď sama som sa pýtala, prečo sa tí ľudia divia, že zabili svojho? Prečo, keď sa tam tak či tak zabíjajú všetci nezmyselne? Ako si môžu byť vôbec niekde istý, že ich niekto nezabije? Ani tomu nepochopím. Každopáadne, toto je príbeh, jeden z miliónov. Aspoň mne sa to tak zdá, stále len počuť, zajali toho a toho novinára. Zabili toho a toho novinára. Nič nové. Byť v ich koži? Nepredstaviteľné. Nepredstaviteľné žiť v takej krajine. Každopádne takýchto dokumentov by malo byť viac. Možno by sa začalo niečo naozaj diať. A možno nie. Kto vie?

Po dopozeraní tohto filmu sa mi film naozaj ťažko nielen komentuje, ale aj hodnotí. Formana mám veľmi rada, ale bohužiaľ obdobie v ktorom sa film odohráva, téma ktorej sa venuje, tu už bola veľakrát a nevidím v tom žiadnu originalitu. A keď by sme odhliadli od toho, či je daná téma už veľakrát sfilmovaná, tak ani príbeh, zápletka, ma vôbec nedostali. Počas filmu sa tam niekoľkrát zmení postavenie toho, kto je obeťou a tým, kto rozhoduje o osude samotnej obete. I samotné oddelenie filmu "pred" a "po 15 rokoch" veľmi človeka nedokáže navnadiť na dej ( keďže úvodná časť netrvala natoľko dlho, aby sa človek vedel vcítiť do deja ) a mať akúkoľvek ľútosť s obeťami. Najprv zobrazí, ako boli počas inkvizície nespravodlivo mučení ľudia a zrazu sme v čase, keď Francúzsko vtrhne do Španielska a hneď na to, ako vtrhnú Angličania do Španielska, kde si hovejú Francúzi ... absolútny chaos a namiesto toho, aby sa Forman venoval hlavným postavám, alebo naopak historickému pozadiu ( alebo sa venoval obom rovnako ), odbieha striedavo raz k tej a raz k druhej téme. A ja ako divák sa neviem vcítiť do situácie postáv. Samozrejme to nie je jediná podstatná vec na filme, ale tu ma to ťahalo preč od ostatných, možno kvalitných častí filmu a ani dobrý výkon Natalie, ktorá vyšla po 15. rokoch z väznice a vyzerala až neuveriteľne odpudzujúco ( čo je v jej prípade až nemožné ), ma veľmi nenadchol. Ale stále je to Forman a preto dávam silnejšiu trojku.

Asi najviac temná časť HP akú som doteraz videla. Ťažko môžem byť spokojná, keď porovnám knihu a film. Scéna, kde Harry začal tancovať s Hermionov v stane bola absolútne braková a vôbec sa tam nehodila ( aj keď samozrejme nie som za to, aby od slova do slova režisér kopíroval knihu, ale dopĺňať tam scény, aby udržali bežného diváka v pozitívnej rovine, sa mi zdá trápne ). Ale scény v prírode boli najviac a myslím, že na to, že to je len prvá polovica jednej knihy, tak to celkom rozumne vycucli. Avšak dávam bod dolu za hudbu, ktorá niekedy vyznela až ako fraška ( najmä pri "dojemných" scénach ). Bohužiaľ píšem sem iba kritiku, ale 4 body sú oprávnené. Aj keď neviem ako by som film hodnotila, kebyže nemám prečítanú knihu, možno iba z akejsi vsugerácie, že by sa mi film mal páčiť, ale popravde, celú dobu som túžila skôr chytiť knihu do ruky a čítať si ju v kľude doma, bez "pukancových" divákov.

Dokumentárny film Galícijčana Eloya Domíngueza Seréna, ktorý emigroval do Švédska. Sledujeme ako pracuje na rôznych stavbách, či brigádach. Nedarí sa mu začleniť kvôli jazykovej beriére, aj napriek tomu, že našiel vzťah so Švédkou. Film ako taký nezachytáva problém vzdialenosti od domova, ale problém jazykovej bariéry. Eloy podstúpi sériu intenzívnych jazykových kurzov a bariéra síce zmizne, jazyk zrazu ovláda, avšak rozchádza sa s priateľkou a nakoniec neskôr odchádza aj zo Švédska. Avšak zmierený s tým, že to, čo mal urobiť a zažiť vo Švédsku sa stalo, tak ako malo.

Navzdory tomu, že dokument sa snaží venovať vážnej a zaujímavej téme, musím dať iba tri body. Celé to bolo nejednotne spracované a človek občas tápal, o čo sa jedná. Až ku koncu som pochopila ( obsah som si pred tým nečítala ), že sa jedná o výpoveď troch odlišných ľudí o Iráne : učiteľa, nomáda a "básnika". Učiteľ mi bol sympatický, tak správne nesúhlasil s režimom a jeho názory, najmä tie, ktoré reprezentoval v škole ( až na tú sestru ) ma vtrhli do seba, ale stále mi to prišlo, akoby si to režisér hovoril len sám pre seba. Potom úplne iné prostredie, iný príbeh, o kočovných Nomádoch, ktorí sú potláčaní iránskou vládou a postupne strácajú živobytie, svoj domov. A nakoniec, mne najviac nesympatický, posledný "hrdina" - unavený básnik. Večne nespokojný, suchý trpiteľ, ktorý si obúva drahé topánky a žije si celkom v luxuse a sťažuje sa. Je mi jasné, že to, že si žije pekne neznamená nič, ale nedokážem sa stotžniť s niekým, kto má čo jesť, má prácu, nemusí sa starať o rodinu, má 30 rokov a hovorí o živote, akoby prežil už minimálne 50 rokov, že život v Iráne je utrpenie. Aj to ich komentovanie smrti vo veznici mi prišlo ako trápne komentovanie niečoho vážneho. Jednoducho, na mňa príliš "zmätený" film.