Ten Druhy

Úplne najlepšie je použiť marketingový slogan "podľa skutočných udalostí", veď ľudí najviac zaujíma to, čo nie je vymyslené, ale naozaj. O pravdivosti inšpiračných zdrojov však nemôže byť ani reči. Film Hodinu nevíš... nie je natočený podľa skutočnosti, ale z druhej ruky na základe knihy psychiatra M. Skačániho Vraždy zo závisti (2008). Príbeh heparinového vraha je značne skreslený. Petr Zelenka je prezentovaný pomaly ako neuznaný génius, ktorý v mizernej nemocnici nie vlastnou vinou robí „blbého pošuka“ a vyzbrojený injekčnou striekačkou sa snaží pomstiť nenávideným doktorom, ktorí ho ustavične využívajú, tak, že postupne vyvražďuje ich pacientov. To, či vražedné besnenie Zelenku bolo motivované jeho závisťou a mindrákmi nie je až také jasné ako si to myslia tvorcovia filmu. Svátek sa príliš spolieha na jednostrannú psychiatrickú hypotézu a neberie veľmi do úvahy svedectvá. Mimochodom, Zelenka bol odsúdený na doživotie, ale v base sedí od roku 2008, takže je to aj čerstvý a konkrétny prípad. Pre pozostalých jeho siedmich obetí, môže byť preto nedôstojné pozerať sa na takýto povrchný film, ktorý navyše obsahuje niekoľko klišé. Napríklad kamera používa slizký zelený žabací filter a vnucuje predstavu pochmúrneho príbehu, ktorý sa odohráva v ošumelej nemocnici, teda v prvoplánovo traumatizujúcom prostredí. Temné chorály, V. O. Bauera – špecialistu na filmovú hudbu, sú použité tak naivne, že je hneď každému jasné, že Zelenka ide opäť niekoho zavraždiť. Herecké výkony nemá hlbší zmysel hodnotiť, veď ani nebolo čo hrať, pretože postavy sú schematické (jedna je ako druhá a obete ako vrah) a miestami pôsobia až neživotne.

Už viacero pornohercov so striedavým úspechom sa pokúšalo presadiť v hororových filmoch. Najpresvedčivejšou z nich bola azda Marilyn Chambers v Cronenbergovom filme Rabid (1977). Starnúca legenda porna Ron Jeremy skúsil zaujať v bláznivej žánrovej metelici hororu, komédie a sci-fi, v One-Eyed Monster. Pravda, v tomto filme to skúšalo aj zopár jeho kolegov z brandže (napr. Veronica Hart). Práve Jeremy, s neprehliadnuteľným pivným bruchom, mal na túto kombináciu žánrov fyzické predpoklady, ktoré žiaľ nepotvrdil. Ale to je problém celého filmu, ktorý viac sľubuje ako v skutočnosti poskytne. Komediálna zložka je hroznejšia ako hororová, a tá zase vyznieva smiešne. Problém štábu pornofilmu, ktorý je v horskej chate odrezaný od sveta snehovou fujavicou má 24, 7 cm, mimozemský pôvod a všetkých terorizuje. Napriek tomu sa nič bizardné nedeje. Za celý film sa objaví iba možno jedna poriadna gore sekvencia a sexuálny obsah je obmedzený len na ukážky pŕs a početné vulgarizmy. Z One-Eyed Monster mohla byť poriadna recesia, ale na to sa tento film berie príliš vážne a dokonca očakáva, aby ho vážne brali aj diváci. To však vzhľadom k jeho základným súradniciam nie je úplne možné.

Toto súkromné gore divadielko Ivana Haswella, ktoré organizuje v klube Sportkill pre znudených boháčov, je plné bezdôvodného násilia, odseknutých hláv, ale aj tak je akési bez krvi a nemá čím prekvapiť. Tento film mi prišiel ako slabý odvar Hostelu, evidentne poznačený nízkym rozpočtom. Je však jasné, že nízky rozpočet neospravedňuje nulovú predstavivosť, nevýraznú réžiu a hercov, nelogickosť a stupiditu. Napriek tomu Sportkill nie je celkom na zahodenie, zaujme niekoľkými brutálnymi scénami a dokáže navodiť pocit klaustrofóbie v podzemnom labyrinte z dreva, ale aj ten začne znervózňovať, pretože hrdinka (Dona Wood) v ňom blúdi akosi príliš dlho. To, čo malo vyvolávať strach, napr. vizáž úchylných hromotĺkov je často na smiech.

Meno majiteľa spoločnosti Auto Avio Motors Ing. Giovanni Nosferatu je zjavne motivované jeho bytostnou podstatou. Z hľadiska filmového príbehu je to mysteriózna postava, ktorej sídlo sa nachádza vysoko v horách, dôstojné a zároveň pochmúrne - ponorené do hmly ako brloh vampíra. Či je však Giovanni Nosferatu skutočne upír je od začiatku otázne. Režisér Corrado Farina sa vo svojom filme Hanno cambiato faccia (They Have Changed Their Face) pohráva s myšlienkou vymývania mozgov, teda masmediálnej manipulácie, ktorú predstavuje v žánrovej forme vampírskeho hororu, resp. gialla. V tomto zmysle je Ing. Nosferatu bezohľadným majiteľom firmy, ktorý si podrobuje svojich zamestnancov, oberá ich o súkromie a vysáva z nich životnú energiu. Konflikt sa vyhrotí v momente, keď budúci prezident spoločnosti Alberto, vybraný samotným Nosferatom, stratí ochotu vzdať sa osobného šťastia. Jeho nová láska hippisáčka Laurie mu otvorí oči a začína rebélia voči autoritám a hľadanie pravdy. To, či si hrdina zachová vlastnú tvár v hrôzostrašnej atmosfére reálneho hororu sa ešte len uvidí. Napokon, veď ide o film s tajomstvom, ktorý je ťažké žánrovo vymedziť. Ale nech už ide o horor alebo spoločensku satiru, o giallo alebo politický triler, je to každopádne zaujímavé dielo.

S podobným námetom som sa stretol v epizóde Gateway to Hell zo série A Haunting z produkcie Discovery Channel. Ide o polohrané - polodokumentárne snímky o duchoch natočené podľa reálnych svedectiev. Takže od filmu o bezodnej jame, ktorá je súčasne akousi "bránou do pekiel" som nič neočkával... Možno preto som o to viac dostal. Príbeh The Hole je v podstate obohratá pesnička: rodina sa prisťahuje do domu s temnou minulosťou, v ktorom straší. V tomto dome je navyše spomínaná, na niekoľko západov zamknutá, bezodná jama. Problém nastane po jej odkrytí. Mladí bratia a ich nová kamarátka sú od tej chvíle prenasledovaní mŕtvym dievčatkom, zlým klaunom, policajtom s otvorenou lebkou a inými prízrakmi. Príbeh pomerne rýchlo nabral rýchly spád, preto som bol zvedavý či si závratné tempo udrží až do konca. Napätie bolo vybíjané jednoduchými, ale vcelku účinnými ľakačkami. The Hole nie je žiadny zázrak a neprináša nič nové, ale aspoň nenudí. Táto kombinácia duchárskeho a démonického hororu, ktorý sa odohráva v buranskom prostredí mi teda celkom sadla. Vlastne až na ten záver, ktorý je tak trocha ako z Nekonečného príbehu.

Od obdivu ku kostnej múčke. Až takto sa vyvinie vzťah mladej Simony k idolu (k spevákovi pop-music). Ak bolo zámerom tohto filmu šokovať, tak vyšiel dokonale. Asi po 50 minútach, vyplnených najmä úvahami fanynky, konečne príde očakávaná akcia, ktorá vyráža dych. Keby toto videl Joe D´Amato asi by musel zblednúť od závisti. Jeho Buio Omega (1979) je popri Der Fan predsa len trochu bez šťavy. Oba tieto filmy sa stretávajú v témach nekrofílie a kanibalizmu aj v okázalom zobrazení nahoty. V Der Fan ich môžeme nájsť v podstatne vyspelejšom spracovaní. Film bol naozaj dobre technicky zvládnutý (aj zahraný - najmä Désirée Nosbusch) a pri jeho sledovaní som takmer nemal pocit, že vznikol ešte pred 28 rokmi. Kamera často zaostrí na detail a potom sa vzdiali. Nevyžíva sa v opisnej mäsiarčine, to podstatné ukáže, ostatné zostane mimo záber a doznieva v mysli diváka, ktorý si neveriacky kladie dokola tú istú otázku: "Preboha, čo sa to tu deje?" Záver ma donútil k tomu, aby som film pozeral odznova a v úvahách dievčiny hľadal zdôvodnenia jej hrozného činu. No neviem, či sa mi to podarilo (každopádne vďaka ricci.s za titulky).

Asi od 29 do 58 minúty film vyložene stagnoval. Objavné hry réžie aj prekvapivé zmeny perspektívy pohľadu skončili, kamera bola odrazu veľmi statická. Mal som pocit, že režisér s hlavným kameramanom odišli na obed, kameru zavesili na stojan a film zverili do rúk svojich netalentovaných pomocníkov. Omyl! Dobre vedeli, čo robia keď spomalili príbeh a pozornosť upriamili na tínedžerov, ktorí primitívne kecali a kecali a súložili. Keď sa príbeh opäť šialene rozbehol do strhujúceho finále a bolo už jasné kto je kto, pochopil som, že som si mal lepšie všímať postavy. Aj hluché miesta spätne dostali zmysel a boli súčasťou premyslenej režijnej stratégie. Je to slasher ako má byť so všetkým, čo k nemu patrí. Osviežením je, že v ňom nevyčíňa psychopat s maskou alebo zohyzdenou tvárou, ale pekná ženská. V Blood Night... som videl niekoľko odkazov: na Fulciho horory, Halloween, The Burning, Re-Animátora, dokonca aj na Carrie. Nemôžem povedať, že ma nepotešili...

Pozor !!! Nenechajte sa pomýliť názvom Slabosť bolševika. Nejde o žiadnu politickú drámu s úvahami o komunizme! "...ako každý pondelok ma duša tlačila priamo medzi nohami. Napadlo ma, že duša je vlastne tretie vajce" - zahlási asi 30- ročný bankový manažer, kedysi študent filozofie. Film, kde je hlavným hrdinom, je humornou kritikou spoločnosti, ktorá rýpe skoro do všetkého. Televízia je pre debilov, pracovné vzťahy sú založené na riťolezectve a podobne. To sa však zmení, keď duchaplný manažér narazí do auta neurotičky Sonsoles, ktorá ho oplzlo poníži. Zastrašuje ju telefonátmi, chce sa jej pomstiť, ale nakoniec sa zamiluje do jej 15- ročnej sestry Márie. Komédia sa postupne začína meniť na tragédiu. Za úlohu Márie sa stala Mária Valderde hereckým objavom roka. Film sa fakt vydaril. Je rovnako dobrý ako knižná predloha od Lorenza Silvu, ktorá nedávno vyšla v češtine (Bolševikova slabina. Garamond, Praha 2009). Je to vtipná aj hlboká výpoveď o egoizme a osamelosti. "Utrpenie je len sračka padnutá do piesku, z ktorej nič nevyrastie..."

Paul Naschy, ktorý stvárňoval rôzne fantastické monštrá - vlkolakov a upírov, si vo filme El Huerto del francés, zahral reálneho netvora, ktorý má korene v histórií. Postava jedného z najväčších sériových vrahov španielských dejín Juana Andésa Adijeho - prezývaného "francúz" (el francés) mu sadla veľmi dobre. Vo filme, ktorý Naschy sám režíroval aj napísal k nemu scenár, príbeh "francúza", ktorý spolu so svojim priblblým spoločníkom (José Calvo) okrádal, zabíjal a na záhrade (el huerto) neďaleko hostinca zakopával obete, skladá ako mozaiku. Hlavným hrdinom však nie je vrah, ktorý vyčínal na sklonku 19. storočia, ale mladá žena zo súčasnosti, ktorá sa prostredníctvom časovej slučky dostane do "francúzových" čias, je svedkom brutálneho zabitia krompáčom, unikne a snaží sa zistiť, čo vlastne videla. Samozrejme, že predtým nemala ani šajnu o francúzovi a jeho záhrade. Navštevuje archív, číta staré písomností a postupne si dáva veci do strašných súvislostí. A spolu s ňou aj divák odhaľuje príbeh vraha. Celkom zaujímavo kompozične poriešil Naschy tento film, ktorý udržiava v napätí hádankami a zobrazuje aj akcie zabijáka, ktorý skončil na garote. Čudujem sa, že je El huerto del francés taký zabúdaný film, ale asi naň dopadá tieň, ktorý vrhá "El hombre-lobo"!

Remeselne zvládnutý tv film, ktorý sa na nič nehrá, nezdržuje sa vykresľovaním duševných stavov, ani opismi a ide rovno na vec. Žánrovo ho možno vymedziť ako mysteriózny thriller, ktorý je mixnutý znakmi hororu. Téma filmu nie je nič nové na svete, ale aspoň príbeh pekne odsýpa. Stredobodom pozornosti je Gina (M. Gilbert), ktorá príde pri havárii o dcéru, navštevuje terapeutku, spamätáva sa, ale stále verí, že jej dieťa žije... Toto všetko sa servíruje divákovi vo filmovej skratke, v rýchlosti a bez zbytočného rozpitvávania. Situácia sa skomplikuje keď Gina uvidí v obchodnom dome dievča podobné svojej dcére. Pátranie na vlastnú päsť príbeh rozbehne a neistota či ide o prelud alebo obeť únosu ho ešte viac zauzlí. Rozuzlenia sú v takýchto prípadoch (aj v Lookalike) prekvapivé. Hudba vo filme korešponduje s obrazom a vsugeruje divákovi, čo má prežívať. Herecké výkony sú primerané tv filmu. Jedno pozretie Lookalike vôbec netreba ľutovať.