Ten Druhy

Pilot ma zaujal spôsobom rozprávania, ktoré vo svojej podstate popiera tradičný "americký hororový príbeh" a pripomína skôr surrealistické náhodné stretnutia bizarných udalostí. Nasledujúci dej sa odvíja na princípe voľných asociácii a dá sa len sotva predvídať, čo sa môže stať kameňom úrazu, pretože masový divák má rád všetko pekne predžuté a hneď úvode by rád vedel o čo ide. Zápletku príbehu zatiaľ chráni nepreniknuteľné tajomstvo. Napriek tomu však pilot sľubuje, že ho uspokojí strašidelnými scénami a čiernym humorom, často v nečakaných chvíľach a v obrátenom poradí. Mám také tušenie, že to bude ešte dráždivo pervezné, zamotané a mrazivé. Chlapík navlečený v čiernom latexe (pozri poster filmu) totiž nepôsobil ako manžel domácej pani, ktorá v závere zistila, že je tehotná.

Pri sledovaní Pavúčieho labyrintu, ktorý je ladený hororovejšie, sa mi veľmi pripomenula Krátka noc sklenených paneniek (1971). Podobnosť vidím v atmosfére a príbehu. Tak ako Aldo Lado využil energiu magickej Prahy, v The Spider Labyrith má Budapešť svojho génia loci a zvláštnu atmosféru, ktorá je síce v úzadí, ale neustále presakuje na povrch. Starý profesor, ktorý objavil náboženskú sektu, zomrie, ale to na čom je obesený nepripomína povraz, visia z toho cáry pavučiny. Netreba sa však obávať sektárskych kázní, vo filme sa skôr pracuje s tajomstvom aj v jeho závere ostane ešte veľa otázok nezodpovedaných. Vizuálne efekty a masky sú pôsobivé. Také desivé tesáky, ako mali "pavúči ľudia" som videl asi len v Leptirici. Erotiky je tu tiež pomerne dosť a navyše obsahuje závan smrti. Drsné mordy nie sú natoľko desivé, ako manipulácia s mŕtvolami. Príbeh má priamy ťah až do konca, zbytočne nebrzí, ani neodbočuje. Bol som spokojný.

Film odkrýva temnú stránku eugeniky, uvádzanej do praxe. Veda, ktorá sa snažila dosiahnuť rozvoj spoločnosti tak, že sa snažila zabrániť sociálne, fyzicky, mentálne a rasovo nevhodným ženám v reprodukcii, je v tejto komornej švédskej dráme s ľahkosťou spochybnená. Nakoniec, ťažko si predstaviť ako by asi vyzerala spoločnosť elity, úplne bez „dementov“, ktorí by na ňu pracovali. Film sa odohráva v 50. rokoch 20. storočia v tábore, v ktorom sú zastúpené všetky vyššie uvedené kategórie žien. Hrdinka spočiatku ani nepozná význam slova „sterilizácia“. Jej nevedomosť len zvyšuje napätie a zvýrazňuje tragédiu postáv okolo nej. Dej filmu sa vyvíja nenápadne, ale rovnako nenápadne naberá aj silu – je to silný príbeh ľudskosti. Vzbura hrdinky ma zaskočila, záver privaril v kresle. Život sa nedá spútať, prerazí si cestu. Nedá sa ani nalinajkovať, nájde si svoj smer. Nepomôžem si, ale páčilo sa mi to.

Človek od narodenia potrebuje niekoho, kto by ho viedol a učil. Táto pravda v Kynodontas nadobúda zvrátenú podobu. Panovačný otec rodiny (patriarcha a pánboh v jednej osobe), ktorý drží svoje tri dospelé deti v izolácii, ďaleko od civilizácie, chce, aby uverili, že svet za veľkou ohradou domu je nebezpečný a nepriateľský. Zabezpečuje iba základné biologické potreby syna a dcér (chlieb a hry, taktiež sex aj incestný), ale v skutočnosti ich týra nevedomosťou. "Deti" sa postupne začínajú správať ako zvieratá a na vonkajšie vplyvy reagujú ako na hrozbu, napr. syn zabije mačku, pretože si myslí, že ide o divokú šelmu. V tomto filme je to ako v Platónovom podobenstve o jaskyni: postavy žijú vo fiktívnom svete, pravá realita je za zatvorenými dverami. Keď tak premýšlam o tom, čo v Kynodontes robil šialený otec so svojimi deckami, mám pocit, že niečo podobné robí vláda s občanmi. A vôbec o tomto filme je desivejšie premýšľať ako sa naň pozerať.

Príbeh z malebného zapadákova, s atmosférou sparného leta, prázdnin a detských hier, znenazdania a s ľahkosťou preniká k desivým rodinným tajomstvám, k veciam, čo mali zostať utajené. Ten druhý, zlé dvojča, je zároveň imaginárnym spoločníkom. Stretnutie s ním, veď to je hotový okultizmus: svet živých sa stretáva s posmrtným životom. Mysteriózny príbeh umocňuje mýtus o jednotnom vedomí dvojčiat, ktoré nepozná dualitu, a hoci plynie vláčne, má aj spodný prúd, ktorý sa nakoniec prevalí a prekvapí zaujímavým vyvrcholením. Film má aj istú filozofickú hĺbku. Mŕtvi v ňom pribúdajú tak, ako úvahy o smrti. Ten Druhý je vcelku dômyselný a atraktívny kus...

Drzí pankharti, ktorých život nebude mať väčšiu cenu, buď sa uchlastajú v zapadákove, alebo zhnijú v kriminále. Obťažujú slušnýh ľudí. To v exploitatione dokáže vždy zabrať. A nasrať. Záporní hrdinovia sú taký odporní, že zabiť je ich málo... Chlapíka, ktorý si vyšiel na výlet s priateľkou k "rajskému" jazeru, spútajú ostnatým drôtom a orezávajú štepárskym nožom. Ale chvíľami je to vážna spoločenská výpoveď - nastavuje zrkadlo. Záver žiadne zadosťučinenie neprinesie, ani potrestanie vinníka, je veľmi bezútešný a vyzýva k zamysleniu.

Operácia sa vydarila, pacient zomrel. Takto paradoxne, ale v konečnom dôsledku dojímavo vyznieva pointa hororového trileru o bielom psovi, ktorý je vycvičený likvidovať černochov. White Dog má hlbšiu myšlienku a etické posolstvo, ale nie postupnú gradáciu. Dej príbehu skôr pripomína ustavičné vlnenie. Úteky a chytanie bieleho psa, chvíle vražedného besnenia a obdobia prevýchovy, nútia k zamysleniu, kto je skutočnou obeťou a kto vinníkom. Navyše sa tento hororový príbeh, bez obligátneho happyendu, odohráva v prostredí drezúry zvierat pre filmový priemysel. Niet čo dodať, naozaj zaujímavé podobenstvo o najlepšom priateľovi človeka.

Viacdetná mladá rodinka: mierne frustrovaná matka, pracovne vyťažený otec sa sťahujú z miesta na miesto, aby unikli prenasledovaniu. Tento typický obraz duchárskych príbehov z 80. a 90. rokov, spracovaných na základe reálnych faktov však mätie. Insidious nie je žiadna klasická ducharina. Wan ide ďalej - dávajúc nový zmysel slovám ako "diaľava" alebo "parazit" - až k podstate hororu: báť sa! Predstavuje strach v čistej, esenciálnej podobe. Hrôzu, ktorá môže prevziať formu bubuláka vyliezajúceho spod postele, rozprávkového čerta alebo geometrických tvarov, ale vždy zostane hrôzou. Uvidím ako bude film fungovať po druhom pozretí. Zatiaľ dávam jasných päť bodov.

Príbeh tohto austrálskeho hororu sa odohráva paralelne v dvoch rovinách: školský ples a gorefest. Obe tieto roviny sú prepojené viac-menej asociatívne. Prvá rovina druhú odľahčuje a dodáva filmu potrebnú dávku čierneho humoru. Loved Ones čerpá inšpiráciu z filmov o psychopatických rodinách, z hororov ako Texas Chainsaw Massacre. V postave Loly sa navyše spája sadizmus s dievčenskou naivitou a v krvavých obrazoch brutálneho mučenia je aj potrebná dávka filmárskej fajnovosti. Na tomto filme som sa striedavo bavil aj bál, len mi je ľúto, že tie monštrá z podzemia domu nedostali viac priestoru.

El Orfanato je na béčkovú záležitosť prekvapivo umelecky nadpriemerná ducharina, ktorá sa vyznačuje psychologickými ponormi do vnútra postáv, ktoré sú navyše dobre zahrané (zvlášť Belén Rueda). Starý dom, vidiecke prostredie a sychravé astúrske pobrežie, to je výborná voľba pre tento typ mysteriózneho hororu. Príbeh je síce spočiatku veľmi nenápadný, ale atmosféra sa postupne stáva veľmi elektrizujúca a koniec chytí za srdce. Pasáže, v ktorých bola zobrazovaná komunikácia so záhrobím, prostredníctvom zaujímavého média (G. Chaplin), mi veľmi pripomenuli starý The Changeling Petra Medaka z roku 1980.