petite fille

prvý dojem: 3x The Sound of Silence, 5x Scarborough Fair, 3x Mrs.Robinson. všetko skladby, ktoré bezhlavo milujem, no boli úplne vyplytvané. druhý (dôležitejší) dojem: príbeh mi príde ako dobrá alúzia na Rómea a Júliu, kde je jed i dýka pani Robinsonová, ale, našťastie, nikdy je neskoro. pôsobivé.

"zastrelil môjho kocúra." "nie, prestaňte s obviňovaním. bol to už starý kocúr a náhodou umrel v tej istej chvíli keď sme strieľali." komédia? dráma?? mysteriózny?!? a teraz skúsim ja: kruto nadnesený elegantne natočený príbeh o premene. päť hviezd je v tomto prípade nie za pointu, ale za ten spôsob, ktorým sa k nej dopracujeme. toho času hlavne americká produkcia chrlí kopy podobne mienených filmov, ktoré málokedy dosiahnu takúto účinnosť. a prečo? adamove jablká sú záležitosťou šikovného konštruktéra motívov a symbolov. jablká, strom, padajúca Biblia, kaziaci sa sporák, vrany, červy, blesky - všetky prvky sa podieľajú na výstavbe príbehu, pričom sú vyvážene a esteticky rozmiestnené do skvele načasovaných scén. už samotné všímanie si a lúštenie je lahôdkou, takže keď sa dostavia záverečné titulky, spokojne vypínam s pocitom zadosťučinenia, že mi opäť raz niekto veľmi šibalsky pripomenul to, čo už dávno viem.

veľmi slušný historický film o žene, o ktorej existencii som doteraz nemala ani poňatia. Rachel Weisz hraje svoju zaujímavú postavu ako o život, ostatní predstavitelia nevýrazných mužských "hrdinov" sú pri nej iba ako štatisti, čo môže zvádzať diváka k obvineniu z feminizmu, ale to by bolo prehnané hodnotenie. toto je jednoducho svedectvo o ľuďoch vedených láskou k nadosobným ideálom, za ktoré sú v prípade potreby ochotní obetovať život. preto sa mi páči, že sa tvorcovia nesnažili do filmu nasilu prepašovať povinnú sentimentálnu odbočku s koncom "a žili spolu dokým nepomreli", ale lásku vkusne zakomponovali do pozadia ako fenomén pôsobiaci na správanie sa postáv, ale pri tom sa vyvíjajúci a transformujúci, teda oveľa plastickejší než ho bežne vo filmoch vídavam. hoci nie bez chybičky, ale so silnou myšlienkou.

exhibičný zápas Disney verzus Burton. 1:0.

na tomto seriáli je zvláštne, ako dobre drží pohromade aj napriek uletenému spojeniu sci-fi/fantasy elementov a miestami až nereálnych dejových zvratov. koniec koncov, je tu práve na to, aby nás držal stále v napätí. možno neveriť tomu, ako sa tam ľudia premieňajú na dvojníkov alebo krvilačné príšery, stále čakáte, čo šialenejšie môžu tvorcovia vymyslieť. i keď treba poznamenať, že najlepšie im to ide v postupnom budovaní príbehu, časti vybočujúce z hlavného dejového pásma patria medzi najslabšie, pričom je jasné, že slúžia iba ako vata predlžujúca sériu na tradičných 22 dielov. Alias rozhodne neutrpel bez štvrtej a - predovšetkým - piatej série, práve v nich sa daná vata začína veľmi jasne manifestovať. čo už... taká je zákonitosť umelého predlžovania úspešného seriálu. bez ohľadu na to však estetika a príťažlivosť Alias spočíva hlavne v akčných scénach, ktoré sú premyslenými choreografiami, a množstvu kreatívnych aliasov tajných agentov. to všetko v rytme slušivého originálneho soundracku, ten mnohokrát sa pridáva deju na dramatickosti. od hlavných postáv teda ani nemožno čakať hĺbkové štúdie charakteru, oni by to totiž ani nestihli.. iba ak počas krátkej intímnej scény za sprievodu pomalej piesne z ponuky various artists (často ide o trefný výber). proste kvalitný akčný seriál bez omáčok.

preferujem pôvodný názov Le Fabuleux Destin d'Amélie Poulain, ktorý sa dokonale snúbi s výnimočnosťou tohto krásneho umeleckého diela. videla som ho už miliónkrát a stále žasnem nad tým ako do seba jednotlivé motívy zapadajú. nič nie je navyše, nič nechýba, kúzlo nevypovedaného tiež účinkuje. postavy sú jednoducho čarovné, jedinečné a na plátne doslova ožívajú vďaka skvele obsadeným hercom. vizuálna stránka mi stále berie dych, tak nádherne farebný film sa ťažko hľadá, pričom treba jedným dychom dodať, že nejde o žiadnu samoúčelnosť. čerešničkou na torte je hudba Yanna Tiersena, ktorá sa sem maximálne hodí. bezchybné.

to, čo robí tento dokument takým silným, je veľmi vhodne zvolený spôsob rozprávania príbehu. ako inak možno autenticky stvárniť život tejto tvrdohlavo živelnej dámy? je to trošku podobné, ako keby ste si sadli s k videu s jej priateľmi - môžete o nej debatovať hodiny a hodiny, ale všetky biele miesta aj tak nevyplníte. a to vlastne ani nemusíte. v tomto duchu tento film prináša autentické odpovede, ale zároveň i načrtáva ďalšie otázky.

nečakala som filozofické hlbočiny ani zdrvujúcu pointu. priznávam, pozerala som sa iba preto, že skoro celý soundtrack pozostával z piesní mojej obľúbenej Anje Garbarek a bola som zvedavá, či sú tieto napoly šansónovité zvláštne dielka použiteľné ako zvukové kulisy do filmu (verdikt: sú, ak ich ponecháte v inštrumentálnej verzii, chuderky). inak by som asi na základe režisérovej reputácie bola porovnávala s Piatym Elementom či Leonom a bola sklamaná... hoci sa mi páčila tá bizarná atmosféra, akú Besson vytvoril a akú môže mať naozaj len európsky film. (na ďalšiu snímku v štýle Bruce Almighty skutočne chuť nemám.) ďalej dodávam, že - chvalabohu! - Jamel Debbouze pre mňa prestáva byť iba Lucienom z Amélie z Montmartru a Rie Rasmussen ma úspešne vyviedla z omylu, že jedinou modelkou na svete, čo vie NIELEN vyzerať, je Milla Jovovich. čiernobiela štylizácia k tomu všetkému sedí perfektne. scenár sa našťastie drží v nepresladenej polohe, ale nebyť toho príliš (...) konca, dám o poctivú hviezdičku viacej. pekný film.

k tomuto "prelomovému dielu svetovej kinematografie" len toľko, že skvelé vizuálne efekty môžu byť dobrým ospravedlnením pre totálne zjednodušený príbeh, ktorý je aktuálny asi len pre to ekologické new age posolstvo, čo je momentálne v móde. aj keď je to spravodlivý mainstream, myslím si, že diváka netreba tak podceňovať.

nad týmto hodnotením som rozmýšľala veľmi dlho a stále si nie som úplne istá, či ide o umeleckú pózu alebo ozajstnú poetiku nevypovedaného. formálne tomu nič nechýba, iritoval ma iba nekonzistentný soundtrack, ktorý mi znel ako pokus o skríženie Philipa Glassa s Arvom Pärtom. možno ide len o moju hudobnú neznalosť, ale rušilo ma to. čo mi však skutočne principiálne vadilo, sa mi ťažko popisuje.. ten príbeh, ktorý svojou stratégiou priam pozýva k diváckemu vypĺňaniu bielych miest, ale pritom sám vydá všetko - je ako ten Bandyho pozemok, spod ktorého vysali všetku ropu. tiež som sa naň celý čas tešila a potom som bola sklamaná ako Eli. (uznávam však aj tú možnosť, že som iba falošnou kritičkou, ktorá svoj omyl pochopí až tesne pred svojím intelektuálnym skonom :)) zvláštna to záležitosť, určite nie pre každého.