petite fille

dielo zaopatrené všetkým, čo si na filmoch považujem: parádne obsadenie (Colin, Kristin, Jessica a Katherine!). dry english humour v brilatných dialógoch, decentná výprava s prepracovanými detailmi, fantastický pesničkový soundtrack, slušivá, ale nerušivá kamera... pekne vymaľovaný inteligentný príbeh v "glamoróznom" retro nádychu 30tych rokov.

ako vášnivá čitateľka Tolkiena by som mohla mať zlomené srdce, pretože to jediné, čo som skutočne očakávala od tejto neočakávanej cesty, je remeslo Petera Jacksona. všetko je zasa MONUMENTÁLNE: z každej scény proste srší bombast, ktorý už naozaj prerastá do poctivého gýča. napriek tomu je to slušná kinozábava a ja som si tú jazdu rozhodne užila. ak chcete skutočného Tolkiena, prečítajte si knižky. toto je proste dobrodružný fantasy film šitý na mieru súčasného publika. a to nemyslím ako urážku. máme tu dobrú dávku humoru v podaní Radagasta s hovienkom na hlave i mnohých iných smiešnych postavičiek. v radoch strelene vyzerajúcich trpaslíkov sa nájde aj pár sexi mužov, takže je i čo obdivovať. zlo tam máme poctivo oddelené vizážou (Azog, Nekromant, ...). príroda zohráva osobitnú úlohu. dáva totiž Jacksonovi možnosť odpáliť povinnú dávku bombastickosti hádam v oveľa väčšej mierke ako v LotRovi (napr. kamenní obri). ani niet divu, že naši hrdinovia sa tak často ocitnú na okrajoch útesov, odtiaľ je predsa najúchvatnejší výhľad. veľmi však poteší hladké napojenie sa na prsteňovskú trilógiu, a to nielen skvelým prológom, ale aj zakomponovaním širšieho spektra postáv, ktoré objasní mnohé súvislosti i divákovi, ktorý tieto príbehy z kníh nepozná. čo dodať, P.J. sa podarilo určitým spôsobom ulahodiť takmer každému. darmo, je to profík :)

človek to sleduje a celý čas neverí ako môže jeden mastný neoholený Pattinson zviesť tie krásne charizmatické ženy. ale asi je teraz móda hrať tak, aby diváci videli, ako hercovi pod kožou buble žlč a všetky jedy. v tejto póze sa to celé nesie a bez ohľadu na to, aké skvelé boli Christina a obzvlášť Uma, ten zvraštený upír je jediné, čo si po tom zapamätáte. no bez ohľadu na toho sliziaka, príbeh je to fakt strhujúci. Maupassanta veru nezapriete.

mám celkom rada keď si Američania nastavia spätné zrkadielko do minulosti a spravia z toho vyleštenú a mierne zbožštenú repliku skutočnosti. ak už nič iné, aspoň sa na to pekne pozerá. ani tento seriál nefunguje inak, máme tam pár šikovných herečiek s krásnymi retro účesmi a garderóbou, pár priemerných džentlmenov a nádherné kulisy rôznych svetových metropol. tento seriál netreba nutne vidieť, ale sa človeku páčia vyššie uvedené veci, je to príjemná forma relaxu po ťažkom dni v robote alebo škole.

takéto niečo sa v televízii neprihodí často a ja sa tomu veľmi teším. moja myseľ je zrazu obohatená nezabudnuteľnými vetami ako "i want to go to there" alebo "what the what?!" (tieto veci sa naozaj dostali do mojej slovnej zásoby). tento svet točiaci sa okolo zatrpknutej zanedbanej Liz Lemon mi je istým zvrhlým spôsobom veľmi blízky, je to parádna karikatúra mediálnej kultúry. zároveň ide o šou so scenárom tak brilantne napráskaným humornými dialógmi, že sa to dá pozerať neustále dookola a pri tom stále objavovať nejaké nové vtipy.

toto je presne ten typ filmu, od ktorého sa nikdy nebudem vedieť odosobniť. nie preto, že ide o skutočnú udalosť, ale tieto existenčné záležitosti na mňa nesmierne doliehajú, obzvlášť ak ide DIY amputácie. nedá sa však prehliadnuť fakt, že prevedenie statického príbehu fixovaného takmer celý čas na jedno konkrétne miesto je umelecky a remeselne úžasne zvládnuté. páči sa mi zapojenie Aronovej prenosnej kamery, rovnako i dynamická sila miestami prekvapivo zvolenej sprievodnej hudby. James Franco v hlavnej úlohe je tiež správna voľba. mocný, životaschopný príbeh s kreatívnym spracovaním.

je pravda, že ide o film predvídateľný ako stredoveké hagiografie. ale to, čo je na ňom podľa mňa fakt strhujúce, je jeho jednoduchý, ba až neprístojný humor kladúci vedľa seba vysoké a nízke. taká tá sliepka v katedrále. zdá sa mi tiež, že to v istom zmysle odkazuje na parádnu novelu Otec Sergej z pera L. N. Tolstého. okrem toho má film v sebe podmanivo drsnú vizuálnu estetiku. netreba ho však stavať na piedestál, mám pocit, že by mu len ubližovalo, ak by sme ho vnímali iba ako obraz akejsi vrcholnej spirituality. všetko, čo zasadíme do priestoru mimo nášho komfortu či obvyklého prostredia viacej spriezračnie. trúfam si povedať, že o to išlo... pripomenutie obyčajnosti a prostoty, ktorú nesieme zakopanú pod povinnosťami, náladami a všetkými ostatnými nahromadenými vecami.

ťažko opísať pocity pri sledovaní tohto filmu. udivuje ma ako majstrovsky dokázali režiséri zachytiť taký komplex osudov, situácii a pocitov na tak malej ploche. nejde pritom iba o snahu vzbudiť ľútosť nad nešťastím detí, ktoré sú odpísané ešte predtým, než sa ich život poriadne začal. je to rovnako i svedectvo o múdrosti, ktorej naučí tvrdosť života. je ohromujúce, že mnohým z týchto detí nechýba istá kritická reflexia a povedia veci, ktoré by ste iste od nich nečakali. ozaj mocne umelecky vybrúsené dielo. poslednou vetou sa už len pridávam k tomu, čo bolo vyrieknuté už v predchádzajúcich komentároch: ak si myslíte, že váš život nestojí za nič, porovnajte sa s týmito deťmi.

film, ktorý je pre mňa zaujímavý práve vďaka tomu, že je to svedectvo schválené severokórejskými komunistickými štruktúrami. na prvý pohľad iste propaganda, ale je desivé uznať, že toto je presne obraz, ktorý oni chcú, aby ľudia vonku o tomto všetkom mali. na druhý pohľad si však možno všimnúť šikovnosť tvorcov vystihnúť kritické nevypovedané detaily (detská hra pod obrázkami bomb na stenách školy, rozprávanie starého otca o vojne a vedľa načúvajúce maličké dievčatko, kamenné stuhnuté tváre súdruhov pri schôdzi, na ktorej berie na seba kolegyňa vinu za všetky zlyhania nedostatočného hospodárenia, ľahostajnosť a podriadenosť, s akou pracovníci v závode prijímajú výpadok elektriny). rovnako podnetné je pozrieť si aj video so spätnou reflexiou ľudí, čo v tom filme vystupovali (youtube). určite odporúčam viac ako to české nešťastie s názvom "Vítejte v KĽDR!"

moje sadistické tendencie ma opäť raz posadili na jeden a pol hodiny pred obrazovku. keďže som už dávno umŕtvená zhubným pôsobením moderného Sherlocka Holmesa z dielne Guya Ritchieho, zhodnotila som, že prežijem aj "(od)vážnu" premenu rozprávočky, ku ktorej nemám žiadnu citovú väzbu. verím, že v takomto psychickom rozpoložení človeku nehrozí doživotné poznačenie. preto som bola celkom prekvapená - výsledný dojem až taký otrasný nebol. nemožno však necítiť nevoľnosť pri pohľade na gýčovité prostredie, ktoré sa chce hrať na prepracovanú výpravu. rovnako nemožno netrpieť pri márnej snahe hercov vdýchnuť dušu charakterom tak povrchným, že oproti nim má viacero vrstiev i papierová vreckovka (nie, nie, Garym Oldmanom ma neošalíte!). hlava sa trošku zakrúti aj nad tými dejovými zvrat(ka)mi, očividne scenáristickou snahou pripraviť spletitejší príbeh. réžia pritom nesmierne okato "zavádza" tým, že vždy, keď je na scéne vyslovené podozrenie, strihne záber na toho, o kom by sme si mali myslieť, že je tým škaredým zlým vlkom. hm... ale aj tak sa mi vidí, že ide o kreatívnejší prístup k pretvoreniu starého príbehu, než v iných prípadoch. žáner fantasy hororu to bezpečne unesie. celé to padá skôr na romantike vhodnej akurát pre fanynky Twilightu. mimochodom, tá drobná epizódka s babičkou, ktorá má také veľké oči, aby lepšie videla, je svojím úchylným spôsobom šarmantná.