Yoda sama

Úmyselné znásilňovanie transfokácie, strihu, prehnane cheesy príbehu a hlášok (you diabolical dick-shrinking motherfuckers!), nekonečné zábavné, s úsmevným meta soundtrackom a akciou. A funguje to aj ako paródia, aj ako obrovská pocta žánru. Pre mňa najväčší guilty objav posledných mesiacov.

Už v prvých minútach sa vo mne prebudilo moje pätnásť ročné ja, ktoré by v tom čase zabíjalo za takto odviazanú, cool a prepálenú zábavu a tučné temné nahláškované fantasy v jednom balení, ovešané efektnými čačkami, tučným soundtrackom a hlavne, vďaka Ritchieho špecifickému štýlu, dynamicky vyrozprávanou báchorkou. Pravdepodobne najlepší fantasy film posledných rokov.

Nielen mapovanie rozsahu talentu skupiny umelcov, ktorá sa rozhodla po veľkom úspechu vrátiť tam, kde im korene prevŕtavajú zem a vo všetkej skromnosti svojou zasnenou hudbou roztriasť fjordy, chajdy a továrne svojej domoviny, ale aj príjemný umelecký dokumentárny film, ktorý je oslavou Islandu krásnou kompozíciou záberov na éterickú a ľudskou rukou takmer nedotknutú prírodu. Dal by som si kľudne aj štyri hodiny takéhoto zážitku.

Ridleyho voľba vystrihnúť nielen Spaceyho (akokoľvek je Plummer vynikajúci, chýba mu Kevinova démonickosť, ktorá by bola po oných udalostiach ešte znásobená), ale aj akúkoľvek filmovú teatrálnosť, vďaka ktorej by bol film pôsobivejší a finále údernejšie, je pre mňa osobne nepochopiteľná. Keď po zaujímavej expozícií, v ktorej ešte figuruje neskôr nevyužitý rozprávač, príde na radu pátranie a pár slušných výstupov hercov, úprimne som dúfal, že to voľné tempo a prázdne kecy, ktoré film nadobudol, prehrmia do niečoho napínavejšieho. Márne.

Nielen poctivý payoff všetkých ústredných motívov, ktoré postavy väčšinu filmov riešili v mega náhule, vytvorenom tímom ľudí, ktorý poznajú svoju cieľovku, ale aj výborný film s príjemne nepríjemným cliffhangerom ktorý v nejednom divákovi zanechá emočnú dieru (Mr.Stark...). Samozrejme, že to eventuálne všetko dopadne obláčikovo, ale to hmatateľné zúfalstvo z nepremožitelneho titána a postupne padajúce hlavy hrdinov, s ktorými sme 10 rokov sedávali v kinách, to je presne to pre čo sme si práve teraz prišli a čo nás necháva v očakávaní další rok. A kudos tvorcom za to, že to niekoľko ročné navnadzovanie na ružovú cicinu ticho sediacu na asteroide zaklincovali tak charizmatickým, krehkým, no božským komplexom hnaným záporákom, ktorému čuduj sa svete aj fandíte (samozrejme v momentoch, kedy niekoho neškrtí alebo z neho nerobí konfety).

Sledovať najlepšieho komika svojho času predstierať, že je najuletenejší komik svojho času, ktorý predstiera že je najväčšie hovado svojho času, to celé na place jedného z najlepších filmov svojho času režíroveného najodvážnejším (vydržať takéhoto Carreyho, klobúk dole) režisérom svojho času je vskutku... nadčasové.

Ethereal.

Nadfilm o svete, do ktorého náš Halliday odišiel dávno pred tým, než vznikla predloha a na ktorý sa potrebovali ľudia pripravovať takmer 60 rokov. Že je to najväčší režisér všetkých čias inak potvrdzuje aj fakt, že popri filme, ktorý by mnohým trval roky a rozpadol by sa im pod rukami, dokázal maestro ako bokovku zbúchať v rovnaký rok oscarovú drámu, s prehľadom.

Dômyselne narušený cyklus emočne intenzívnym, na dotyk chladným, no vo vnútri spalujúco hrejivým konfliktom ľudí vytrhnutých z reality no zároveň hmatateľne skutočných. Že si to Anderson ustráži od ľúbeznej kompozície, cez ťaživý naratív, až po posledný stret s Day-Lewisom, kedy mu opäť raz umožnil hrať absolútne nechutný charakter absolútne nechutne dokonalo, o to som sa ani na moment nestrachoval... že ma ale takto moc odzbrojí kostýmová melodráma v ktorej sa z lásky trávi hubami, takéto šibalstvo vie naozaj len PTA.

Na Katku prostý a ničím jedinečný, no remeselne po vzore svojich starších bratov dobre zvládnutý dokuthriller, kde sa prosto spoja jednoducho predstavené jednotlivé mikrosvety do istej udalosti natiahnutej na 150 minút, bez prehnane emočnej hĺbky no s podstatným posolstvom o rasizme a o tom, ako to bolo. Hlavne herecky opäť skvelo obsadené a zinscenované.