Nahmair

Filmy o zdrogovanej mládeži žijúcej v gete majú svoje určité špinavé kúzlo, a ani Ill Manors ho uprieť nemožno. Oceňujem realistické zobrazenie, hlavné postavy nie sú žiadny hrdinovia, skôr naopak, robia chyby, za ktoré potom štedro zaplatia. Musím pochváliť soundtrack. Celkový nápad rapového muzikálu je skvelá vec, Plan B vedel čo robí. Texty sú trefné, hudba tiež dobrá. Jedna vec čo ma ale mrzí je, že ku koncu film stráca tempo, bude to zjavne kôli dosť dlhej stopáži.

Ach moje mozgové bunky. Kdeže ste mi odišli po tom, ako som vás prinútil spracovávať tento výplach? The Last Stand je totiž to najbéčkovitejšie béčko, aké môže byť. Zo začiatku sa ešte tvári ako tak vážne, ale keď sa na plátne zjaví Johnny Knoxville, začína sa akčná jazda plná idiotských vtipov, a je len na vás, či ju budete akceptovať. Osobne Knoxvilla dosť nemusím, a ani sa mi do filmu veľmi nehodil, na druhej strane som sa však na jeho výstupoch dosť dobre zabával. Rozmýšľam, či je správne hodiť filmu, ktorý nemá myšlienku, nie je v ničom novátorský, a navyše je až zarážajúco hlúpučký 4 hviezdičky. Ale na druhej strane ale utiekol ako voda, a ku koncu som mal na tvári idiotský úsmev, čo znamená že niečo na tom filme predsa len musí byť.

Penis.

Zaujímavý film. Zvlášť dejová kostra filmu je zvláštna. V podstate sa pozeráme na stredoškolský život Melindy Sordino, pričom sa do pozornosti dostávajú jej myšlienky a pocity. Skvelo ju hrá Kristen Stewart. Prechádza sa ako zombie, pomaly rozpráva a divne hľadí. Ale inak nič v zlom. Tento krát jej to vychádza so scenára, a ja jej to celkom verím. SPOILER (no nie nejako extra podstatný) Melinda má jednu traumu, s ktorou zápasí. Dej plynie, a plynie, Melinda prežíva rôzne epizódky života, ktoré na seba nejako obzvlášť nenadväzujú, a na konci filmu sa rozhodne, že svoj problém začne riešiť. Len tak, sama od seba. Nič z predchádzajúceho deju veľmi nenapomohlo jej rozhodnutiu. V kľude by sme mohli hociktorú epizodickú vedľajšiu dejovú líniu vyhodiť, a nič by sa nestalo. Inak, vedľajšie dejové línie sú tiež len zľahka načrtnuté, v podstate nič neriešia, len sú. Čo je ale zvláštne, nejak extra mi to ale nevadilo. Len som si to všimol. KONIEC SPOILERU Prekvapivo ma ale film nenudil. Plynul si vlastným tempom. Ak chcela režisérka zachytiť život jednej dievčiny na strednej škole taký aký naozaj je, tak sa jej to snáď podarilo. Keby som dopredu vedel, čo idem pozerť, asi by som do toho nešiel, keďže plynúci život je síce fajn, ale na plátne je to skôr prísľub nudy. Ale spravil by som chybu, keďže Speak nakoniec vôbec nie je zlý film.

Prosím, prosím zoberte im niekto tú kameru spred tváre. Viem, je to úžasný spôsob ako zachytiť emócia, a možno by to bolo fajn... raz. 5 minút z filmu, nie viac. Ale nie, tu sa musím na to pozerať tri štvrtinu filmu!!!! Lebo Bedári sú veľmi intímny film. Dávajú nám možnosť zblížiť sa s hlavnými protagonistami. Ááá! Ja som na tom bol v kine! A furt som sa musel pozerať len na tie hlavy! Obrovské, na celé plátno! Vo vysokom rozlíšení! Nič iné len hlavy. A potom si človek začne všímať detaily. Dajú sa spočítať chlpy na brade, v nose... ááá!!! Veď to ani niekedy nie je film. To sú spievajúce hlavy! Ktoré ako bonus strašne trpia. Teda až na Hugha Jackmana. Nie že by netrpel, ale on sa aj raduje. Sú to pravé nefalšované emócie. Uvidí malé dievčatko prvý krát v živote, a o 5 minút nato už vyspevuje o tom ako ju strašne miluje, ako má teraz dcéru ktorú nikdy nemal... A o pár rokov neskôr, jeho dcéra zračí na ulici fešného revolucionára, ktorého nikdy predtým nevidela, a odvtedy je to láska na prvý pohľad, až za hrob. A do tretice, Hugh Jackman sa dostane na barikádu, prvý krát uvidí fešného revolucionára, o ktorom vie, že je doňho jeho dcéra zamilovaná, a prvé čo spraví je, že si strihne 5 minútovú áriu o tom, ako ho strašne ľúbi, lebo je to „akoby našiel dávno strateného syna“. Ach! Aké bravúrne vykreslenie citov!!! Bedári sú muzikál, a preto by nebolo odomňa pekné, keby som sa nevenoval aj hudbe. Ktorá je mimochodom dosť nudná. Dokopy ju tvorí jedna zapamätateľná melódia, zvyšok je operné recitovanie hlbokým hlasom okolo jedného tónu. Vážne.

Shana sa prechádza, rozpráva sa o svojich problémoch, to isté Yoshida, a vlastne všetky postavy. To by nevadilo, keby sa to nedialo tak dlho, nudne, a hlavne skoro trištvrtinu seriálu. Ale ono nie. A tak sa pozeráme na šablónovitú ničím nezaujímavú romantiku. SPOILER Na konci opäť raz ťažká bitka o osud celého sveta, pri ktorej ale nikto neumrie. KONIEC SPOILERU Až sa divím, prečo na toto márnim svoj drahocenný čas...

Toto bola Shana? Po dopozeraní som mal pocit, akoby tvorcom zmokol scenár, následne písmenká neboli dobre rozpoznateľné, a tak to niekto pracne prepísal, a čo nevedel prečítať, si jednoducho domyslel. Mám ale silné podozrenie, že na prepisovaní pracovalo viac ako len jedna osoba, a to nezávisle od seba. Ako inak vysvetliť, že vznikla taká nesúrodá sprostosť? Dialógy? Neviem koľko viny na tom nesie preklad titulkov, ktoré som pozeral, alebo je to naozaj taká bieda, ale poväčšinou nedávajú zmysel. Postavy buď kričia, alebo prednášajú hlboké frázy, ktoré majú asi v sebe niesť posolstvá pravdy, a múdrosti, bohužiaľ prinášajú len nechápavý výraz na divákovej tvári. Je to len pompézne táranie hlúpostí do vetra. Príbeh? Aký príbeh? Pri tak geniálne napísaných dialógoch? Niečo sa tu počas tých 24 dielov predsa len deje, ale... môže sa niečo tak hrozné nazývať príbehom? Proti sebe bojujú 2 strany, pričom jedna je dobrá, a jedna zlá. Pričom, zásadne umierajú iba postavy zlej strany, zatiaľ čo strana dobrá na konci skončí len s minimálnymi stratami. Prečo je ale dobrá strana dobrá, a zlá strana zlá , to už je záhada. Asi preto, lebo tí „dobrí“ viac a ohnivejšie rozprávajú Aby som to zhrnul, v podstate, celých 24 dielov sa masakrujú 2 strany, potom sa deje dačo divné, potom dakto povie dačo závažné (čo nedáva zmysel), medzi to je tu samozrejme romantická línia Jujiho a Shany pri ktorej mi už hlava zastáva, a ak som sa predtým snažil pochopiť motivácie postáv, pri nich to vzdávam, pretože nedostávam ani stonku ktorej by som sa mohol chytiť. A tak sa to opakuje až k wtf koncu, ktorý ukazuje to najlepšie zo scenáristického umu. Na druhej strane, animácia bola pekná. A hudba sa dala tiež prežiť. To je ale asi kúsok málo.

To isté, ako Fantastic Mr Fox, len v hranej podobe. Andersonov rukopis je mimoriadne výrazný, a je ho cítiť v každej minúte filmu. Tentoraz obohatené o fakt skvelú kameru. Úvodná sekvencia je jednoducho úžasná. Hudobný doprovod je viac ako podobný k tomu čo sme už počuli vo Fantastic Mr Fox (zasa detské zbory), čo je ale len a len dobre. Dotvára to typickú Andersonovskú atmosféru filmu. Nakoľko ale nie som až tak ohúrený ako z vyššie spomínaného Lišiaka, tento krát len za 4. Predsa len, u Lišiaka to bolo prvý krát, čo som sa stretol s tak výrazne svojskou réžiou, a aj tých wow scén som napočítal viac.

Celkom milý animák, ktorý rýchlo utečie, a divák nebude ľutovať strávený čas len,.. už to je viac Disney ako Pixar. Do popredia sa dostávajú rodinné hodnoty, naopak Pixarovská originalita sa vytratila. Takisto chýbajú skvelé Pixar umelecké momenty, ktoré robili z ich filmov niečo viac, nahradila ich rozprávkovosť, a z nej vyplývajúca naivita typická pre Disneyho počiny. Brave nie je zlý film, naopak, pokojne by som zvládol aj ďalších 5 takýchto filmov za sebou, lenže, už to nie je ten odvážny animák, na ktoré som bol zvyknutý.

Ach Will Smith. Ty si jeden zákerný citový vydierač. Som rád, že ti tento film nevyšiel tak ako mohol. Že je až príliš dlhý, a tým pádom v niektorých častiach aj dosť nudný. Mimoriadne ma to teší, pretože zásadne nesúhlasím s myšlienkou filmu, ktorá je pekný bullshit. Drahí potenciálni diváci, ďalej radšej ani nečítajte, lebo nasledujúci text je už len hromada spoilerov. Najskôr si rypnem do scény, v ktorej hlavný hrdina zisťuje, či je osoba ktorú si vyvolil dobrý človek. Robí to tak, že mu zavolá, a začne ho urážať. Chlap na druhej strane telefónu sa stiahne, a nič mu na to poriadne neodpovie. Čo tým ale hlavný hrdina zistil? Aký to malo zmysel? Keby mu jeho vyvolený odpovedal: „Pane, vy ste chuj.“, nebol by dobrým človekom? Cítim tu istú nedotiahnutosť na povrch emocionálne silnej scény, ktorá ale vo vnútry akosi nedáva zmysel. A bude horšie. Pretože to, čo ma na filme dopálilo najviac, je hlavná myšlienka filmu. Chlap zabije pri autonehode, ktorú zapríčinil 7 ľudí a tak sa rozhodne vybrať si 7 iných, pri ktorých si najskôr overí, či sú to dobrý ľudia, a potom sa zasamovraždí, a podaruje im svoje orgány. Myšlienky o morálke, vine, a treste ako z pera 7 ročného chlapca.... Môj názor: To čo sa v tomto filme oslavuje, nie je hrdinstvo, ale slabosť. Pričom, scenárista nám celý čas podsúva pocit, ako keby hlavný hrdina nemal inú možnosť. Ale on ju mal. Počas filmu zisťujeme, že hlavný hrdina je veľmi bohatý. Teoreticky, keby zafinancoval nejaký projekt v Afrike a dozrel na to aby fungoval, určite by zachránil oveľa viac malých černoškov ako len 7, a pritom by ešte nebol rozobratý na orgány. S toľkými peniazmi by sa dali zachraňovať životy ako na bežiacom páse. Ale načo, radšej dajme slepému oči, potrebuje ich viac ako černoško jedlo... Možno, keby sme sa v príbehu dozvedeli dačo ako: „a tak hlavný hrdina rozdal všetky svoje peniaze charitám, a rozhodol sa pre tento šialený čin, nakoľko ho za zabitie 7 ľudí čakalo už len doživotné väzenie, alebo trest smrti“ dokázal by som to ešte brať. Nakoniec sa sice hlavný hrdnina zamiluje do dievčiny so slabým srdcom, ktorá umiera, a len on jediný má tú istú krvú skupinu ako ona, takže on jediný môže byť jej záchranou (koľká to zhoda náhod), a tak mi môžu scenáristi konečne zalepiť ústa s výčitkou: „Aká zbabelosť, veď to je veľká obeta“ a ja im budem musieť dať za pravdu. Ale do toho bodu, je konanie hlavného hrdinu čistá zbabelosť. Ktorú scenáristi glorifikujú, a nemajú ani najmenšiu chuť zamyslieť sa, alebo nebodaj aj načrtnúť inú možnosť.