Volodimir2

Ako sa mám vyjadriť k tomuto dokumentu. Viac ako hodinu na vás pozerá hovoriaca bezcitná nervózna hlava, ktorá si zapaľuje jednu cigaru od druhej. Jediný, ktorého citovo tento rozhovor položil bol jeho režisér Claudio Lanzmann, ktorý v roku 1979 pri príprave svojho 8,5 hodinového dokumentu Shoah, okrem mnohých iných, natočil aj rozhovor s Maurice Rosselom. Ale rozhovor s týmto dôstojníkom švajčiarskej armády a členom medzinárodnej organizácie Červeného kríža (ICRC), ktorý mal sídlo v Berlíne nakoniec pre jeho bezvýznamnosť do tohto významného dokumentu nezaradil. Práve on bol jediným delegátom ICRC, ktorý navštívil v roku 1943 Osvienčim a 23.6.1944 aj Terezín, nakoniec obe jeho informačné správy boli po vojne vyhodnotené, ako znak zlyhania ICRC.

Dokumentárny film z pôdy Francúzov, ktorí sa rozhodli natočiť film o Stalinovi. Prečo, to vedia iba oni, ale samotný dokument nám nepriniesol žiadnu novú informáciu. Prijateľné bolo aj zhodnotenie jeho pôsobenie voči západným spojencom. Stalin sa stal v očiach Churchilla aj Roosevelta hrdinom, človekom vďaka ktorému bolo možné oslobodiť Európu a záver vojny len zvýšil jeho kult osobnosti vo svete a markantne v Sovietskom zväze. Stalin sa naposledy ukázal na verejnosti dňa 27.3.1953, keď navštívil Labutie jazero v Boľšom teátre. Dokument hovorí aj príbeh o posledných dňoch Stalinovho živote na jeho dači v Kunceve na okraji Moskvy. 1.3.1953 v neskorých večerných hodinách našiel Stalina na zemi, po silnej mŕtvici, zástupca veliteľa vojenskej ochrany vily Lozgačov, keď mu priniesol súrnu depešu. Nik z jeho poskokov nemal odvahu vstúpiť do jeho izby. Prvý bol informovaný Berija, ale ani ten nič pre jeho záchranu neurobil. Lekár prišiel až na zásah Chruščova 24 hodín po mŕtvici a to už bolo neskoro. Nakoniec Stalin zomrel 5.3.1953 o 21,30 hod. Beriju obvinili zo špionáže a v decembri 1953 bol popravený. Sovietsky zväz riadil po dobu jedného roka Malenkov, pokiaľ si Chruščov neupevnil pozíciu. Od roku 1954 bol Chruščov na čele štátu. Žeby to bolo menšie zlo?

Film je v skutočnosti príbeh o dvoch obdobiach, vyťahuje na svetlo desaťročia utajované rodinné tajomstvo, ktoré sa začalo v dobe 2. svetovej vojny a pokračovalo tesne po nej. Môžem divákov potešiť, že dej je postavený na historickom základe. Áno po oslobodení Maďarsko sa dostalo do sovietskej sféry pôsobenia. Ale aj Rakúsko podobne, ako Nemecko bolo po vojne prerozdelené na 4 okupačné zóny americkú, britskú, francúzsku a sovietsku. Len vďaka šikovným diplomatickým ťahom sa nerozdelilo na dva tábory, ako Nemecko. Rakúsko sa stihlo prihlásiť k princípu neutrality. A práve z oblasti sovietskej okupačnej zóny je priebeh tohto filmu. Toto je príbeh vojny po vojne, príbeh vzájomného prepletania osudov, príbeh s hodnotovými usmerneniami a hlboké pochopenie života. Áno film sa zaoberá miestnou históriou, poukazuje aj na zverstvá, ktoré sa odohrávali, ale nie zas až tak drsným spôsobom, ktorý by nás odrádzal od tohto výborného filmu. Čo je ale silným mementom to je priepastný rozdiel medzi generačný problémami cieľových skupín vojnovej generácie, povojnovej generácie a dnešnej generácie. Maďarom, nech slúži ku cti, že sa odvážia siahnuť do svojej histórie aj do obdobia 2. svetovej vojny, môžu nám ísť príkladom, my neustále chrlíme filmy dokumentárne (to nech je pochvalou), ale predovšetkým príbehy chované v predchádzajúcom ale aj súčasnom režime. Ale chvály už bolo dosť, pre mňa omnoho lepším filmom z toho istého obdobia bol film 1945 z roku 2017.

Boj o Volgu nie je iba bojom o Stalingrad. Volga majúca viac ako 3500 km bola svedkom množstva významných bojov vo Veľkej vlasteneckej vojne. V jej blízkosti sa bojovalo o Moskvu, o Leningrad, o Sevastopoľ, o Donbas, o Rostov nad Donom, o Kaukaz a samozrejme o Stalingrad. Dokument môžeme považovať za propagandistický v komentári, ale absolútne nie vo vyskladanom z filmových pasov takmer 150 kameramanov a to nie len Sovietskych. Objavuje sa miestami aj kritika na nie adekvátny postoj štátnikov po prepadnutí Sovietskeho zväzu, ale aj na nedostatočné materiálne a výzbrojné zabezpečenie Červenej armády. Dokument ukazuje vojnu na východnom fronte vo svojej najstrašnejšej podobe, tak, ako ju takmer nikto nepozná. Nesie sa v podtóne všetko pre frontu, všetko pre víťazstvo, dôraz bol položený na šírenie masového hrdinstva. Podarilo sa zostrihať archívne zábery so všetkým, čo vojna prináša aj s utrpením nevinných ľudí. A predsa aj tu nejakú historickú perličku. V deň kedy poľný maršal Paulus sa vzdal Rokossovského vojakom (1.2.1943) vyhlásil Hitler za Deň štátneho smútku.

Alois Rašín je mimo môjho historického dosahu, pričinil sa o vznik Československej republiky. Skôr by som sa venoval hrdinstvu jeho syna Ladislava, ktorý svoj mladý život obetoval v období 2. svetovej vojny. Ladislav kráčal v šľapajach svojho otca. Už v roku 1935 sa stal poslancom Národného zhromaždenia. 30.9.1938 Rašín spolu s ďalšími intervenoval u prezidenta Beneša proti prijatiu mníchovského diktátu. Známy je jeho výrok kde vystríhal "Budúce generácie nás odsúdia, že sme bez boja odovzdali svoje kraje. K cudzej zbabelosti pripájame zbabelosť vlastnú. Je pravdou, že iní zradili nás, ale my zrádzame sami seba". Po nemeckej okupácii sa zapojil do odbojovej činnosti v Protektoráte. 13.12.1939 bol zatknutý gestapom a väznený na Pankráci. Bol odsúdený na trest smrti a neskôr mu bol trest zmiernený na 15 rokov ťažkého žalára. Prešiel radu väzníc a koncentračných táborov. Zomrel ťažko chorý vo väzenskej nemocnici vo Frankfurtu nad Mohanom,dňa 20. marca 1945.

Dokument nám približuje vojnovú konfrontáciu medzi Sovietskym zväzom a Japonskom na Ďalekom východe. A postupne sa dostávame k rozporuplnej osobe Richarda Sorgeho pod ktorého riadením fungovala v Japonsku sieť agentov, keď pod rúškom novinárskej činnosti získaval najtajnejšie údaje vojenského a politického rázu. Sorge sa narodil v roku 1895 v Baku (Ruské impérium), presťahovali sa do Nemecka a v roku 1914 sa prihlásil do nemeckej armády a zúčastnil sa 1. svetovej vojny. V roku 1919 vstúpil do Komunistickej strany Nemecka a v roku 1920 ho zlanárila sovietska tajná služba, ako agenta. S novinárskym krytím prešiel Anglicko, Čínu až zakotvil v Japonsku. V roku 1924 odišiel do Moskvy a prijal sovietske občianstvo. Jeho informácie v Japonsku boli nedoceniteľné, mohli zabrániť útoku na Pearl Harbor aj nemeckej invázii do Sovietskeho zväzu. Ale nikto ho nepočúval a nebral vážne. Až následnú informáciu, že Japonsko nepredstavuje hrozbu pre Sovietsky zväz z Ďalekého východu, zobral Stalin na vedomie, stiahol zo Sibíri výborne vycvičené divízie a zosílil obranu Moskvy. Čo sa ukázalo, ako rozhodujúci okamih vojny. Sorge bol v Japonsku odhalený a v októbri 1941 zatknutý. Japonci si mysleli, že je špiónom Nemecka, Nemci si mysleli, že je špiónom Ameriky a Sorge do svojej smrti neprezradil svoje napojenie na Sovietsky zväz.

Samotná vojna v severnej Afrike (Púštna vojna) môže na prvý pohľad vyzerať, ako bezvýznamný konflikt ktorý trval od10.6.1940 do 16.5.1943. Vstup do vojny Mussolliniho bolo prekvapením pre Hitlera a rovnako s nevôľou uvoľňoval divízie do Afrikakorpsu na pomoc talianskym vojakom. Ale na druhej strane sa mu podarilo viazať Spojencov čo najďalej a čo najdlhšie od európskych bojísk. Takže pre Hitlera celá táto kampaň nebola prioritou ani v období najúspešnejších Rommelových víťazstiev. Tento film sleduje konflikt medzi dvoma generálmi Rommelom a Montgomerym, od porážky Spojencov v Alameine až po nečakané víťazstvo v bitke na Tripoli. Musíme si uvedomiť, že v podstate išlo o zápas dvoch rivalov o získanie afrických kolónii. Veľmi výstižné je to zobrazené vo filme v grafike kde v prvej línii britského frontu je 9. austrálska divízia, 1. juhoafrická divízia, 51. horská divízia, 4. indická divízia, divízia veteránov z Etiópie a Líbye, novozelanská divízia, 50. divízia slobodných Francúzov a Grékov, divízia Čechoslovákov a Poliakov. Zálohu tvorila 44. divízia z Anglicka. Boj skončil, maršal Rommel prehral z dôvodov, že nedostal posily a prečo to som už zdôvodňoval. Hitler tomuto fontu nevenoval pozornosť. jeho prioritou bol východ.

Samotná vojna v severnej Afrike (Púštna vojna) môže na prvý pohľad vyzerať, ako bezvýznamný konflikt, ktorý trval od 10.6.1940 do 16.5.1943. Vstup do vojny Mussolliniho bolo prekvapením pre Hitlera a rovnako s nevôľou uvoľňoval divízie do Afrikakorpsu na pomoc talianskym vojakom. Ale na druhej strane sa mu podarilo viazať Spojencov čo najďalej a čo najdlhšie od európskych bojísk. Takže pre Hitlera celá táto kampaň nebola prioritou ani v období najúspešnejších Rommelových víťazstiev. Tento veľmi slabý dokument sleduje konflikt medzi dvoma generálmi Rommelom a Montgomerym, od porážky Spojencov v Alameine až po nečakané víťazstvo v bitke na Tripoli. Musíme si uvedomiť, že v podstate išlo o zápas dvoch rivalov o získanie afrických kolónii. Veľmi výstižné je to zobrazené vo filme v grafike kde v prvej línii britského frontu je 9. austrálska divízia, 1. juhoafrická divízia, 51. horská divízia, 4. indická divízia, divízia veteránov z Etiópie a Líbye, novozelanská divízia, 50. divízia slobodných Francúzov a Grékov, divízia Čechoslovákov a Poliakov. Zálohu tvorila 44. divízia z Anglicka. Kladom tohto silne propagandistického dokumentu, ktorý prehnane zveličuje úlohu Britov v druhej bitke o Alamein, sú unikátne dokumentárne zábery na priebeh bojov. Aj keď sa z nich dá len veľmi ťažko zistiť, ktoré sú britské a ktoré nemecké. Boj skončil, maršal Rommel prehral z dôvodov, že nedostal posily a prečo to som už zdôvodňoval. Hitler tomuto fontu nevenoval pozornosť. jeho prioritou bol východ.

Hitler na začiatku 2. svetovej vojny nemal pevné veliteľské stanovište a tak nasledoval svoju armádu svojim špeciálnym mobilným veliteľským stanovišťom, vlakom. Svoje jednotky sprevádzal v Poľsku aj v pobaltských krajinách. Tento vlak pod kódovým označením Amerika (pomenovaný podľa malej dedinky vo Francúzsku kde Hitler bojoval v 1. svetovej vojne) postavili v Nemecku v tridsiatych rokoch a bol uvedený do prevádzky 3.9.1939 a hneď sa Hitler vydal na prvú vojnovú cestou do Poľska. 4.9.1939 mal zastávku v Połczyn-Zdrój, 9.9. v Jełowa, Koło a Opole, 12. až 15.9. Gogolin, 14.9. Jaroslawli a potom 17. až 26.9. v Goderove. Odtiaľ autom do Grandhotela Kasino v Sopote a v októbri nasledovala cesta do Berlína. Vlak bol síce výhodný mobilný prostriedok ale bol ľahko zraniteľný. Preto velenie Wehrmachtu rozhodlo vybudovať radu úkrytov, umelých tunelov Anlage Süd A – Stryžow, Anlage Süd B – Stepina, Anlage Mitte v blízkosti Lodže. Obdobné úkryty boli aj Nemecku ale aj v pobaltských krajinách. V roku 1940 odišiel svojim vlakom, aby skontroloval francúzske pohraničné opevnenie. V roku 1941 v meste Hydei na francúzsko-španielskej hranici sa stretol s generálom Francom. Neskôr sa vo vlaku stretol aj s francúzskym maršalom Pétainom. Po prepadnutí Sovietskeho zväzu riadil bojové činnosti zo svojich stacionárnych bunkrov (v Berlíne z Führerbunkra, v Poľsku Vlčí brloh, v bavorských alpách Orlie hniezdo a na Ukrajine Wehrwolf pri obci Stryžavka). Keď bol Hitler v Berlíne jeho vlaková súprava čakala v pohotovosti v Anhalteru. 7. mája 1945 príslušníci SS v alpskom Mallnitzu (Rakúsko) naplnili Hitlerov sanitný vagón trhavinami a poliali benzínom a zhodili ho do rokliny. O zostatok vlaku sa rozdelili Spojenci a oficiálne ho používali v okupovaných zónach v Nemecku. Všetky nemecké špeciálne vlaky mali kódové meno. Hitlerov vlak sa nazýval Amerika a od 1. februára 1943 sa zmenil názov vlaku na Brandenbursko. Aj ostatní pohlavári Tretej ríše mali svoje vlaky. Goeringov vlak sa nazýval „Ázia“ , Keitelov bol „Afrika“ , Ribbentropov vlak sa volal Westfálsko, Himmlerov vlak, bol „Heinrich“ a aj Himmler mal svoj vlak.

Dokument sa len okrajovo vracia k 2. svetovej vojne a len malou spomienkou na proces s leteckými a námornými veteránmi ale aj s populárnymi veliteľmi z Vlasteneckej vojny. Dôležitou oblasťou je práve vzťah Stalina, Sovietskeho zväzu k novovzniknutému židovskému štátu Izrael. Zámienka atentátu na Sovietske veľvyslanectvo v Tel Avivu bola odrazová doska k riešeniu židovskej otázky. Nie podľa Hitlera ako „konečné riešenie“, ale Stalin im vyčlenil oblasť Birobidžanu na Ďalekom východe v blízkosti čínskych hraníc, kde vznikla Židovská autonómna oblasť. Ale Židom sa tam nepáčilo, oni chceli Krym. To bola živná pôda na vyriešenie jeho vzťahu k židovským lekárom. Nakoniec tento jeho hon mu bol osudný. Zomrel preto, že nedostal včas lekársku pomoc a tak prvýkrát sa stalo, že Stalinov plán nebol dotiahnutý do konca. Za čo mu vďačia milióny sovietskych Židov svojim životom. Ďalší z dokumentov, ktorý nám už nič nové neukázal.