Volodimir2

Trilógia popisujúca transporty židovského obyvateľstva z Pošumavia a zo Šumavy ale aj transport z Dolného Bavorska (prvý a druhý diel z cyklu Vyvolení k utrpeniu). Tretí diel cyklu Zrodenie nádeje sa zaoberá postupným oživovaním zdecimovaných židovských obcí po 2. svetovej vojne až do dnes. Prvý diel je orientovaný na spomienky a rozprávanie historikov, ktorí sa nám snažia priblížiť osudy jednotlivcov ale aj celých židovských rodín žijúcich na Šumave. Najsilnejší dojem si odnášam z 2. dielu, ktorý približuje Volarský pochod smrti, ktorý vyšiel 13.4.1945 (dva dni pred príchodom americkej armády) z koncentračného tábora Helmsbrecht. 1170 väzenkýň sa vydalo na pochod dlhý 310 km. Denná norma bola 15 km. Pochod viedol cez Svatavu, Aš, Cheb, Mariánske Lázne, Chodovú Planú, Tachov, Domažlice, Klatovy a na záver zaviedol vysilené ženy na Šumavu. 1. mája boli v Kvilde ďalej cez Hornú Vltavicu, Lenoru až 4. mája dorazili do Volarov, odtiaľ zvyšok transportu pokračoval do Prachatic, kde došlo už len 118 žien. Celý transport sa zastavil medzi Prachaticami a Husincom odkiaľ nemecké stráže utiekli od transportu. (Podrobnejšie v knihe Daniela Jonah Goldhagena „Hitlerovi ochotní katani“). Kladom dokumentárnej série je množstvo archívneho fotografického a filmového materiálu, ako aj svedectva pamätníkov. Prínosom dokumentu je aj sledovanie osudov príslušníkov rodín a ich potomkov od 18. storočia až po dnešok.

Trilógia popisujúca transporty židovského obyvateľstva z Pošumavia a zo Šumavy ale aj transport z Dolného Bavorska (prvý a druhý diel z cyklu Vyvolení k utrpeniu). Tretí diel cyklu Zrodenie nádeje sa zaoberá postupným oživovaním zdecimovaných židovských obcí po 2. svetovej vojne až do dnes. Prvý diel je orientovaný na spomienky a rozprávanie historikov, ktorí sa nám snažia priblížiť osudy jednotlivcov ale aj celých židovských rodín žijúcich na Šumave. Najsilnejší dojem si odnášam z 2. dielu, ktorý približuje Volarský pochod smrti, ktorý vyšiel 13.4.1945 (dva dni pred príchodom americkej armády) z koncentračného tábora Helmsbrecht. 1170 väzenkýň sa vydalo na pochod dlhý 310 km. Denná norma bola 15 km. Pochod viedol cez Svatavu, Aš, Cheb, Mariánske Lázne, Chodovú Planú, Tachov, Domažlice, Klatovy a na záver zaviedol vysilené ženy na Šumavu. 1. mája boli v Kvilde ďalej cez Hornú Vltavicu, Lenoru až 4. mája dorazili do Volarov, odtiaľ zvyšok transportu pokračoval do Prachatic, kde došlo už len 118 žien. Celý transport sa zastavil medzi Prachaticami a Husincom odkiaľ nemecké stráže utiekli od transportu. (Podrobnejšie v knihe Daniela Jonah Goldhagena „Hitlerovi ochotní katani“). Kladom dokumentárnej série je množstvo archívneho fotografického a filmového materiálu, ako aj svedectva pamätníkov. Prínosom dokumentu je aj sledovanie osudov príslušníkov rodín a ich potomkov od 18. storočia až po dnešok.

Filmu slúžila k natočeniu ako predloha román amerického spisovateľa Normana Mailera Nahí a mŕtvi (The Naked and the Dead), ktorý bol vydaný v roku 1948, kde opisuje spisovateľ aj svoje zážitky z bojov na ostrovoch v Pacifiku. Film iba veľmi povrchne vyjadruje silu knihy. Jednotka americkej armády sa vyloďuje na malom ostrove niekde na juhu Pacifiku a vojnový príbeh nám umožňuje vidieť vzťah medzi dôstojníkmi a vojakmi v americkej armáde už v pomerne dlhej vojne. Aj keď pozadie príbehu vo filme je vymyslené keď ho videl Norman Mailer, zhodnotil, že film zničil jeho príbeh. V roku 1963 podal žalobu na tvorcoch filmu, ale žaloba bola zamietnutá. Hlavným bodom filmu je konflikt medzi generálom Cummingsom, bohatým, rozmaznaným veliteľom, ktorý chcel vo všetkom vynikať a poručíkom Hearnom, ktorého si generál vybral za svojho pobočníka. Išlo o amerického intelektuála s ktorého otcom sa generál poznal a ten mal naopak s vojakmi sociálne cítenie, zaujímal sa o nich, rozumel si s nimi a preto si ho vážili. Film sa vybíjal v ich nekonečných dialógoch. Keď došlo medzi nimi ku konfliktu, generál ho poslal na misiu s prieskumnou čatou, ktorej doposiaľ velil čatár Croft, krutý bezcitný veliteľ ale s obrovskými bojovými skúsenosťami. A práve stret týchto dvoch pováh v bojovej vypätej situácii je to najkrajšie v tomto filme. Čo ma iritovalo vo filme okrem neskutočne dlhých dialógov medzi generálom a poručíkom? Tak to boli únavné zábery na vojakov ktorí neustále pochodujú, lezú do kopcov, potom dole kopcom, cez rieku, potok vodopád, odpočívajú, pijú alkohol. Tým bolo málo času na poriadne bojové scény.

Film bol natočený podľa rovnomenného románu poľského spisovateľa Józefa Henryk Cukiera (Józef Hen). Dej filmu sa odohráva v dňoch 16. až 19. apríla 1945, kedy 10. divízia 2. poľskej armády mala prekročiť rieku Lužickú Nisu a rozvinúť útok v smere na Drážďany. Súčasťou 10. divízie bol aj pluk podplukovníka Czaprana. Oddaného veliteľa poľskej armády, ktorý chce viesť svojich vojakov do riskantného útoku. Nastáva spor s jeho zástupcom práporčíkom Szumiborom, ktorý žiada ukončenie všetkých operácii. Výsledok vojny je už nezvratný a chuť vojakov bojovať už nie je žiadna. Na návrat domov sa teší aj vojak Anklewicz a následne nesplní rozkaz. Tu vstupuje do deja hlavný hrdina filmu divízny prokurátor kapitán Hyrny, ale zabrániť ďalšiemu krviprelievaniu je veľmi ťažké. Za nesplnenie rozkazu je trest smrti. A tak sa začína rozohrávať na pozadí historického pozadia názorový stret rozdielnych ľudských postáv. Psychologický vypäté vášne nám vytvárajú neobyčajnú diskusiu na tému zmysluplnosti vojnového hrdinstva (veliteľ pluku a jeho nenaplnené ambície) a zbytočnej smrti (poprava vojaka za nesplnenie rozkazu v boji). Ale vojna sa nestará o ľudské pocity, česť a odvaha vojaka sú najvyššie méty, ale nie každý môže byť a je vojakom, ktorý bude robiť hrdinské skutky. Nakoniec hrdinstvo podplukovníka sa končí smrťou, rovnako ako aj vojaka zradcu.

Film je natočený podľa rovnomenného románu britského spisovateľa Simona Mawera. Toho inšpirovali k napísaniu románu dramatické udalosti z Protektorátu ale hlavne zrod architektonického skvostu vily Tugendhat. Samotný film je fikciou, osoby aj príbeh sú vymyslené ale na pozadí skutočného domu v Brne Vily Tugendhat. Manželia Tugendhatovci si nechali postaviť nový domov renomovaným rakúskym architektom Ludwigom Miese van der Roheom. Do vily sa nasťahovali v roku 1930, ale silnejúci protižidovský pogrom v Nemecku, ale aj v Československu ich v roku 1938 (obaja manželia mali židovský pôvod) prinútil opustiť svoju vilu, usadili sa vo Švajčiarsku a v roku 1941 vo Venezuelskom Caracasu. Vila bola v roku 1939 skonfiškovaná gestapom, mobiliár rozkradnutý a tu mal kanceláriu Walter Messerschmidt, riaditeľ Klöckner-werke v Brne. V roku 1945 zdevastoval vilu zase oddiel maršala Malinovského, kde si zo spoločenského priestoru vily urobili stajňu pre koňov. Nakoniec vila mala aj významné historické poslanie pre celé Československo, keď bola svedkom rozdelenia Československej republiky. Tu sa stretli 8.7.1992 predseda českej vlády Václav Klaus a predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar a dohodli sa na rozdelení federácie. V písomnej podobe dohodu taktiež v tejto vile podpísali 26.8.1992. Nezlučiteľnosť víťazných politických strán ODS a HZDS a túžba po moci oboch aktérov dopomohli k rozdeleniu republiky bez referenda. No a čo k samotnému filmu, že reklama bola silnejšia než pocit z filmu.

Andrej Hlinka bol symbolom boja za národné práva Slovákov, pri vzniku Československej republiky svojim postojom sa pričinil o začlenenie Slovenska do tejto novej republiky. Od roku 1923 bol na čele Slovenskej ľudovej strany, ktorá presadzovala autonómiu Slovenska v rámci Československa. Meno tohto rímskokatolíckeho kňaza a politika patrí medzi najdiskutovanejšie v rámci celého Slovenska. 95 dní po jeho smrti bola vyhlásená autonómia Slovenska (zákon prijatý 19.11.1938). Po prijatí tohto zákona sa názov štátu zmenil na Česko-Slovenskú republiku. Realizácia Hlinkového kultu. Hlinka bol pochovaný 21.8.1938 v Ružomberku. 31.10.1938 boli telesné pozostatky uložené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Počas celého obdobia autonómie Slovenska a počas Slovenského štátu jeho meno niesli organizácie Hlinkova mládež a Hlinkova garda, na ktoré samotný Andrej Hlinka už nemal žiaden vplyv. Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ a táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu. Činnosť Hlinkovej gardy je už úplne iná kapitola.

Japonské obrie ponorky I-400, I-401 aj I-402 (tá do aktívnej služby nevstúpila) boli vytvorené za účelom preniesť boje z Pacifiku na územie Spojených štátov. Tieto ponorky mali akčný rádius až 50 tisíc kilometrov, každá z nich viezla 3 bombardéri Aiči M6A1 Seiran (Blesk z čistého neba). Keďže nevošli do ponorky s krídlami, Japonci navrhli krídla, ktoré sa otáčali o 90 stupňov a tak kopírovali trup lietadla. Štartovalo pomocou katapultu a pristávali na plavákoch na otvorenom mori a žeriavom boli vložené do ponorky. Tá svojou dĺžkou 121 m bola najväčšia na svete. Zadok ponorky chránilo delo raže 140mm a predok osem torpédových komôr. Proti útoku zo vzduchu ponorku chránili 4 protilietadlové batérie, jedna s jednohlavňovým kanónom raže 25mm a 3 batérie s trojhlavňovými kanónmi. Obsluhu tvorilo 21 dôstojníkov a 174 námorníkov. Obe ponorky sa svojho bojového nasadenia nedočkali. V polovici augusta 1945 vyplávali k útoku na americké sily na atol Ulithi v Karolínach. Ale medzi tým Američania napadli Japonsko s atómovými bombami a nakoniec 15.8. sa Japonsko vzdalo. Kapitáni sa pokúsili vrátiť z ponorkami do Japonska, ale 28.8.1945 ich objavili Američania a japonské posádky sa bez boja vzdali. Američania ponorky prepravili na Havaj a po dôkladnej priemyselnej špionáži sa rozhodli ich zničiť, aby sa k nim nedostali Sovieti. Na jar v roku 1946 ich potopili, V roku 2005 bol vrak jednej z ponoriek objavený v blízkosti Pearl Harboru. Ale bombardér Aiči M6A1 Seiran je vystavený v Národnom leteckom múzeu vo Washingtone.

V pozadí hučí buldozér, ktorý rúca všetko, čo je staré a v prenesenom význame sa všetko zrúca aj vo vzťahu kontesy a Zoliho. Ale ešte pred tým nastáva obdobie zúčtovania po 20 rokoch od hlavných vojnových udalosti, pri ktorých zlyhali obidvaja. Zoli, maliar musel narukovať a po pol roku na východnom fronte sa svojimi obrazmi vykúpil a ako nevyliečiteľne chorý opúšťa front. Užíva si život spoločne s kontesou Máriou, ktorá sprostredkovane pomáha Židom v úteku do Maďarska. Aj keď vybrali si odmenu za svoju činnosť, siedmym utečencom nepomohli a nechali ich umrieť. Teraz bojujú so svojim svedomím, ale každý sám.

Pravú príčinu nezmyselného bombardovania benediktínskeho kláštora v Monte Cassine musíme hľadať hneď po vylodení Spojencov na Sicílii. Tu sa americký generálmajor Lesly dopustil obrovskej chyby keď zastavil ľahučký postup svojich vojsk po vylodení na Sicílii a tak dal priestor nemeckej armáde (maršal Albert Kesselring), na vytvorenie dôkladného opevnenia a prísunu posíl na Gustavovej línii. Keď sa konečne Lesly rozhodol k postupu už bolo neskoro a straty boli obrovské. Bombardovanie Monte Cassina už bola kompenzácia za obrovské veliteľské chyby amerických generálov. Opátstvo Monte Cassino bolo úplne zničené náletmi amerických vzdušných síl. Nakoniec si sami na seba vytvorili ruinami obrovskú pascu pre boj chlapa proti chlapovi. Zaujímavosťou je, že pred bitkou dňa 14.10.1943 navštívil nemecký veliteľ oddielu údržby tankovej divízie Herman Goring podplukovník Július Schlegel opáta kláštora a navrhol mu, že zaistí odvoz vzácnych umeleckých predmetov, tak aby boli v bezpečí pred britskými a americkými vojakmi. Hrdinstvo tohto podplukovníka pozostáva v tom, že riskoval svoj vlastný život, nakoľko jednal na vlastnú päsť bez vedomia svojich nadriadených. Podarilo sa mu na 120 nákladných autách previesť do Vatikánu 70 tisíc vzácnych kníh (Cicero, Horáce, Virgila a Senecy), 1200 originálnych archívnych dokumentov a 187 debien s obrazmi Leonarda da Vinciho, Tiziana, Raphaela, Tintoretta či Breughela. Neskôr ho spojenci zatkli za krádež pamiatok, pred odsúdením ho zachránili svedectva preživších mníchov. Po takmer pol roku bojov nakoniec Monte Cassino padlo do rúk Spojencov. Cena však bola veľmi vysoká a tak všetky štyri pokusy o dobytie Monte Cassina sa navždy zapíšu do dejín 2. svetovej vojny. Zničenie kláštora Američanmi využívali Nemci v propagande, kde ukazovali zábery barbarského prístupu k európskym kultúrnym a historickým tradíciám. Rekonštrukcia opátstva trvala veľmi dlho a pápež Pavol VI. ho vysvetil až v roku 1964. V talianskom filme Horalka z roku 1960 sa objavujú aj zábery z rabovania a znásilňovania talianskych žien Maročanmi z francúzskeho expedičného zboru po obsadení Monte Casina.

Opäť sa začínajú objavovať filmy z 2. svetovej vojny ale aj z veľkej vlasteneckej (ruský názov východného frontu), ale bez zbytočného pátosu a historický úplne presné, objavujú sa však aj filmy hororové ale aj paródie. Takže sledujeme vojnovú drámu, ale musíme si zvyknúť na to, že v tomto filme namiesto tankov hrajú prím lokomotívy. Ale o činnosti, osudoch a hrdinstve rušňovodičov v dobe vojny som doposiaľ nevedel takmer nič. A práve tento film sa snaží túto prázdnotu vyplniť. Historický predobraz filmu. Blokáda Leningradu trvala od 8.9.1941, ale v roku 1943 bola v Leningrade (Petrohrad alebo Sankt-Peterburg) situácia katastrofálna a tak Červená armáda operáciou Iskra uvoľnila blokádu Leningradu. Operácia vedená od 12.1.1943 Leningradským frontom (generál L.A.Govorov) a Volchovským frontom (generál Mereckov) a 18.1.1943 sa podarilo uvoľniť 8 až 10 kilometrový koridor pri južnom pobreží Ladožského jazera. Týmto úsekom v priebehu 17 dní bola postavená dočasná železničná trať Poľana – Šlisselburg známa ako Cesta víťazstva kadiaľ sa evakuovali ľudia a zásoboval sa Leningrad jedlom, výzbrojou a muníciou. A o tom je tento výborný film. V ňom ešte aj jednotky NKVD vyzerali úplne prijateľne, nie ako krvilačné šelmy. Vo filme je rozhodujúca stránka historická a overené fakty sú pravdivé, respektíve primeranosť opisovaného stavu je pravdepodobná. A keďže je taký stav dokážem aj prehliadnuť samotnú kvalitu prevedenia filmu, ktorý má všetko. Lásku (prejavovanú v sovietskej cudnosti), skutočné priateľstvo, vzájomnú pomoc, hrdinstvo ale aj zradu.