Volodimir2

Film Oddiel 7 neodpovedá (Preverené - míny nie sú) patrí do rady tzv. štýlu partizánskych filmov. Tento štýl trval od začiatku 60-tych rokov až po 80. roky. Bol to film politicky vhodný a jeho produkciu podporovalo aj štátne vedenie, komunistická strana na čele s Titom. Po jeho smrti zanikla výroba partizánskych filmov, ale aj celá Juhoslávia. Z celkového počtu 200 partizánskych filmov pre ilustráciu aspoň niektoré. Partizánska letka,1979; Bitka na Neretvé,1969; Jediná cesta, 1975; Oddiel 10 z Navarone,1978; Piata ofenzíva: Bitka o Sutjesku,1973; Večerné zvony,1986; Pád Talianska,1981; Bitka o južnú železnicu,1978; Diverzanti,1967; Valter bráni Sarajevo,1972; Pohorie smrti,1971; Útok do pekla,1976; Kozára,1962; Muži s granátmi,1973, Dievčenský most,1976; Partizáni,1974; Synovia hôr,1946; Pochod cez Igman,1983; Partizánsky film, 2009 – to všetko zavŕšil a ukončil. Nešlo o majstrovské diela a z dnešného pohľadu ich môžeme hodnotiť aj ideologický zastaralé filmy ale partizánsky film zostáva fascinujúcim fenoménom kultúry dnes už neexistujúcej spoločnosti, ktorá vo vlastnej krvi stroskotala. Partizánsky film Oddiel 7 neodpovedá je spracovaný na základe skutočnej udalosti. Dňa 20.10.1944 po oslobodení Belehradu a väčšej časti Srbska sa Červená armáda stiahla v súlade s dohodami z Juhoslávie a zostatok krajiny oslobodzovala Národne oslobodenecká armáda Juhoslávie na čele s Titom. A 4 dni po oslobodení tajne sa dopravilo 175 vojakov SS, špeciálne vycvičených do podzemia Belehradu, kde mali vybudované príbytky, velil im Hitlerov chránenec Otto Skorzeny. Títo vojaci vedeli všetko o meste, mali podrobné plány aj tých najmenších objektov, niektorí hovorili srbsky a poznali aj adresy najvyšších straníckych funkcionárov. Ich úlohou bolo ostreľovanie budov vojenských aj civilných, zabíjanie významných ľudí a vojakov, sabotáže na elektrickom vedení a v kanalizačnom potrubí, ničenie ciest a mostov, zber užitočných informácii, výstavba novej spravodajskej siete, otrava jedla a vody a hlavne priniesť nepokoj a paniku medzi obyvateľstvo. Za ich činnosťou už bolo vidieť stopy po ich zločinoch. V uliciach mesta každé ráno sa našlo niekoľko mŕtvych vojakov a dôstojníkov, zvyčajne zabitých dýkou do chrbta. S takýmito neviditeľnými a dobre trénovanými protivníkmi musel bojovať Gojko Kraljevič veliteľ 2. práporu 4 divízie Belehrad Zboru národného oslobodenia Juhoslávie, práve on dostal rozkaz vyčistiť podzemné labyrinty mesta Belehrad v dĺžke 35km. Tato akcia pod názvom „Grmeč“ (najznámejšia korida na Balkáne) trvala sedem dní a noci, viedli sa neľútostné boje v chodbách kanalizačného potrubia. Táto vojna nemala žiadne pravidla a proti nim stali neskúsení partizáni z ktorých veľká väčšina skončila v psychiatrických liečebniach. Tento samostatný 7 dňový boj je hodný samostatného filmu podľa knihy „Smrť prišla z podsvetia“ od Mirka Jovičeviča..

Keď som začal pozerať tento film, povedal som si klasika film z obdobia 2. svetovej vojny a čo ďalej. No film je o niečom úplne inom. Film opisuje nemeckého vojaka, ktorý plnil bojovú úlohu a od únavy zaspal. Jednoduchý by bol ďalší priebeh, smrť zastrelením. Ale jeho nemal kto potrestať, celá jeho jednotka je už preč. A tak nastáva dilema, môže bez rozkazu opustiť stanovište a hľadať svoju jednotku? V jeho hlave sa začne rozvíjať emocionálny príbeh, ktorý nám ukazuje realitu vojny z inej perspektívy. Premietajú sa tragické okamihy, ktoré sa striedajú z násilnosťami a premena ľudskej bytosti na sadistického vraha a násilníka. Doposiaľ som videl viac ako 3000 filmov z obdobia 2. svetovej vojny, ale takýto film ešte nie. Originálnosť filmu aj spoločne s dejom nie je ľahké pochopiť. A ešte horšie je si predstaviť ukončenie tohto filmu, ale už na začiatku som napísal, že toto nie je bežný film.

Dej sa odohráva v Belgicku v 30.- 40. rokoch dvadsiateho storočia. Film nám kladie otázky o takých veciach ako je lojalita, zrada a pozorne sleduje pokrytectvo zakorenené v období vojny v Antverpách. Celá spoločnosť sa pokúša spojiť francúzsku a flámsku kultúru, ale s malým úspechom. Obe kultúry boli násilne vytvorené belgickou vládou v roku 1930 a medzi sebou prevláda vzájomná nenávisť. A keď 10.5.1940 začal nemecký útok belgická armáda spoločne s francúzskou a britskou sa úspešne bránili. Od 20.5. začala nemecká okupácia, Flámsky národný zväz kolaboroval s Nemcami a vtedy začal nábor do flámskych jednotiek Waffen-SS. Dobrovoľníci sa do vojenských jednotiek len tak hrnuli. Bola vytvorená Legie Flandern. Aktivita flámskych dobrovoľníkov bola tak veľká, že bol z nich vytvorený pluk SS Westland a v rámci divízie SS Wiking prešli celé východné ťaženie. V jednotkách Waffen-SS sa po celú dobu 2. svetovej vojny vystriedalo okolo 23 tisíc mladých chlapcov Flamov a 15 tisíc Valonov (mnohým nebolo ani 17 rokov). Film vôbec nie je jednoduchou záležitosťou a ten milostný trojuholník nám len trocha zľahčuje vážnosť situácie. Film je historický úplne presný a 2. svetová vojna sa drží len v pozadí. Takže film nie je o vojne ale o dospievaní dievčaťa v ženu, do popredia vystupuje jej prirodzená múdrosť. Jej manžel Nemec žijúci v Belgicku a flámsky nacionalista sa domnieva, že jeho povinnosťou je vstúpiť do nemeckej armády, ako dobrovoľník. Má obrovské vojnové zásluhy, ale vojna skončila a on sa stane vojnovým zločincom. Päťročné pôsobenie v armáde zanecháva na ňom psychické stopy. A tak v roku 1950 ho manželka aj so synom opúšťa a ponecháva ho z jeho démonmi samotného.

Film nám ponúka skutočnú udalosť z histórie Československej ŠtB. Ide o operáciu Kamene, išlo o takmer dokonalý a do posledného detailu premyslený spôsob likvidácii odporcov komunistického režimu. Išlo o fiktívnu hranicu v okolí hraničného prechodu Všeruby na Domažlicku, v blízkosti Mariánskych Lázni a Chebu. A tu sa odohrávali nerovné boje o ľudskú slobodu a dôstojnosť. Ľudia, ktorí v tejto sieti uviazli nechtiac ublížili sebe, svojim blízkym a ešte aj tým, ktorých uviedli na možnú spoluprácu proti komunistom. Známy je fakt, že po výsluchu na „zahraničnej“ úradovni utečenci odchádzali do zberného tábora a pri tom buď zablúdili na územie ČSR, alebo boli na tzv. nemeckom území prepadnutí hliadkou ZNB, boli zatknutí a unesení do ČSR (len takou kamuflážou sa darilo túto operáciu tak dlho utajiť). Potom boli utečenci vyšetrovaní ŠtB s využitím informácii, ktoré o sebe sami dobrovoľne vypovedali na „úradovni“ a odsudzovaní k vysokým trestom. Falošné hranice boli prezradené 10.12.1948, ale operácia Kamene pokračovala až do 31.8.1951 kedy svojich poslucháčov varovala rozhlasová stanica Slobodná Európa. Celkový počet týchto operácii ide do desiatok, ale presný počet sa doteraz nepodarilo zistiť, celkový počet osôb zadržaných presahuje číslo 2000.

Je rok 1940 a začala sa bitka o Britániu. Táto bitka sa odohrávala v lete a na jeseň (10.7. až 30.10.1940) vo vzdušnom priestore predovšetkým v južnom Anglicku a nad kanálom La Manche. Išlo o prvú čisto leteckú bitku v dejinách do ktorých sa nezapojili žiadne pozemné vojska. Cieľom Luftwaffe bolo zničiť Kráľovské letectvo (RAF – Royal Air Force). A na pozadí tejto leteckej bitky sa odohráva násilie, vraždy, podvody a vojnové rabovanie. To sa viac menej darí zvaľovaním na bombardovanie a iné aktivity vyvíjané v rámci 2. svetovej vojny, ktoré nepredstierajú život na domácom fronte.

Román Antona Myrer The Big War (Veľká vojna) sa stal predlohou pre túto vojenskú drámu.Film ma dva dejstva, prvé sa odohráva v San Franciscu v roku 1944, keď sa traja mariňáci dostanú domov pred ich nasadením v Pacifiku. Tu sa prijímali zásadné rozhodnutia, ktoré sa potom stali realitou. Druhé dejstvo s pozadím hmlovej vojny sa prezentuje neustálou hrozbou smrti a vytvára nám obraz, ako sa menia ich ideály a ako zrejú ich charaktery. Spisovateľ tu opisuje svoje skúsenosti, kedy po útoku na Pearl Harbor a vyhlásení vojny Japonsku odišiel do armády. Tri roky bojoval v Tichomorí a ako mariňák sa zúčastnil bitky o ostrov Guam a Mariánske ostrovy. Vo filme sa mu podarilo skĺbiť archívne zábery z 2. svetovej vojny s pozadím hmlovej vojny, kde poctivo vsadil našich hrdinov priamo do stredu deja. Nevyhol sa ani tomu najhoršiemu a to smrti seržanta Nica.

Táto dráma sa odohráva v dobe oslobodzovania Bratislavy. Neustále dunenie kanónov nám predznamenalo blížiaci sa front. Nemecké vojska pred svojim útekom z hlavného mesta stihli vyrabovať významnejšie továrne, zničili most Milana Rastislava Štefánika a podpálili niekoľko administratívnych budov. Nemecké vojska napriek vedomiu, že musia ustúpiť, nechceli vydať slovenskú metropolu bez boja. Na pozadí týchto udalosti sa snažili študenti zabrániť nacistom rabovať vzácne stroje, dochádza k prestrelke a k zraneniu študenta. V mieste jeho úkrytu sa odohráva dráma dvoch mladých ľudí, na ktorých sa aj napriek blížiacemu koncu vojny šťastie neusmeje. V bojoch o Bratislavu zahynulo 742 sovietskych a rumunských vojakov, 470 nemeckých a maďarských a 121 civilných obyvateľov mesta. Počas bojov zhorelo a bolo poškodených pár budov, ale oproti iným zničeným mestám (napr. Budapešť) neboli škody také veľké. Z autentických záberoch v tomto filme môžeme vidieť sovietske delostrelectvo v akcii a lode Dunajskej vojenskej flotily.

Dokument zaoberajúci sa celkovou vojnovou históriou vrátane vzniku zahraničnej jednotky v Sovietskom zväze. Je venovaný 73. výročiu židovského odboja v bitke u Sokolova (1/3 bojovníkov u Sokolova bolo židovského pôvodu) a ďalším bojom pri oslobodzovaní Československa. Je vytváraný výpoveďami priamych účastníkov (z ktorých už dnes nežije ani jeden), ich potomkami a historikmi.Osobitne vyzdvihuje odvahu židov, ktorí sa zapájali do bojov, aj napriek tomu, že pri ich zajatí im hrozila okamžitá smrť.U Sokolova naša jednotka mala za úlohu nepustiť Nemcov za rieku Mže a tá bola splnená. Desaťkilometrový úsek na severnom brehu Mže, bránený československými vojakmi, sa tak stal pre Nemcov neprekročiteľný.Týmto sa Ukrajinské Sokolovo stalo symbolom statočnosti československých vojakov, ktorí neváhali položiť svoje životy za slobodu pri boji s nacizmom.Veď v tejto operácii padlo 86 našich vojakov, 106 bolo zranených a 30 nezvestných. Hrdinom bitky bol postavený pamätník pred budovou mestského úradu v Sokolove, kde na kamennom podstavci je umiestnená bronzová socha vojaka (dielo sochára Vendelína Zdrubeckého).

Nie som fandom filmov s silnou revolučnou propagandou. Ale tento film ma nenechal ľahostajným, ide o bibliografické stvárnenie revolučného života, vynikajúceho veliteľa ale aj človeka Olexu Dundiča. V roku 1917 odmietol popraviť 4 ruských zajatcov, za čo sa dostal do väzenia. Po vypuknutí povstania sa dvere väzníc otvorili a Dundič spoločne so svojimi priateľmi vytvoril srbský zbor, ktorý bol vytvorený z vojnových zajatcov. Niekoľko krát sa mu podarilo dostať do tyla nepriateľa a ukoristiť dôležité dokumenty. Ako správny veliteľ padol v boji v roku 1939.

Príbeh filmu rozpráva o neznámej skutočnosti záverečného obdobia Veľkej vlasteneckej vojny. Dej sa odohráva v okrese Oshtinskom regiónu Vologda, kde po ústupe fínskych vojsk a oslobodení tejto oblasti Červenou armádou (jún 1944), na základe rozhodnutia Ľudového komisariátu obrany na celej oblasti pôvodne obsadenej nepriateľom, musela byť oblasť zbavená všetkej vojenskej techniky a munície. Obce boli opustené, väčšina populácie bola evakuovaná, muži boli na fronte ale rozkaz musel byť splnený. A tak na odmínovacie práce, na tú hroznú prácu, sú nasadené mladé dievčatá, takmer deti. Po krátkom zaškolení boli už nasadené na ostrú činnosť. Smrť bola všade prítomná, putuje okolo týchto dievčat neviditeľne, prebúdza v nich pud sebazáchovy. Film je úplne iný, ako moderné vojnové filmy, veľká vlastenecká vojna prináša toľko príbehov, toľko zmrzačených osudov, toľko nenaplnených nádejí. Autorom idei tohto filmu je Vladimír Esinov, ktorý keď sa dozvedel, ako ženy v dobe 2. svetovej vojny boli zapojené do odmínovacích prác, vycestoval do oblasti Vologda a natočil o týchto ženách dokument. Ale táto téma bola natoľko silná, že sa rozhodol natočiť aj tento fantastický celovečerný film.