RigorMortis

Asi nebudem fanúšikom wuxia filmov od Shaw Brothers hoci chápem, že sú klasici. Na film sa nepozeralo zle, aj tie choreografie sa dali vydržať (drôty, drôty everywhere). Rádobydrsný unavený dabing a "špeciálne efekty" boli vtipné a v deji som sa miestami strácal.

Srdcovka a jedna z rozprávok môjho detstva. Malo to svoje čaro.

Nenáročný hororový brak s postupne sa scvokávajúcim Grohlom, na odreagovanie na nedeľný večer ideál. Nie som fanúšik Foo Fighters, poznám od nich tak dve - tri skladby.

Dahl bol jeden z autorov môjho detstva. O filme som paradoxne dodnes nemal ani poňatia (a to už je údajne aj remake). Ak by som bol dieťa, film by na mňa pôsobil "desivo", pre moje dospelé ja je to ale vtipný a celkom chytľavý bizár. DeVito už vtedy pôsobil dobre divne. Z hlavnej záporáčky mi bolo miestami vážne zle.

Historické filmy nevyhľadávam. Madsa mám ale ako herca fakt rád a tento film je pre mňa jeden z najlepších, aké som za posledný rok videl. Charizmatický neoblomný hlavný hrdina; arogantný záporák, ktorému som prial fakt krutú smrť; trochu atypická rodina hlavného hrdinu a jeho láska k dvom ženám, každej z iných kruhov. Stopáž v pohode, úlohy zahrané fakt dobre a ak parafrázujem jednu z postáv, "nikdy som nevidel bandu dospelých chlapov tak fascinovaných z poľa plného zemiakov". Videné v rámci festivalu SCANDI.

Cesta s mŕtvym rodinným príslušníkom v aute zas nie je tak neobvyklý námet. Tu to ale bolo o dosť pôsobivejšie, atmosféru dokresľovala drsná rozľahlá islandská príroda, čiernobiele spracovanie a minimum dialógov. Hlavný hrdina v hrdzavej kraksni, na ktorej STK už včera bolo neskoro, plní bizarným spôsobom posledné želanie svojej matky. Tá ho buzerovala nielen počas jej života, ale pokračuje aj po smrti a nikdy mu nedovolila vyrásť. Sledujeme jeho postupné odpútavanie sa od matky, obrazne aj doslova. Keď hlavný hrdina skončil v base napadlo mi, či celá cesta s matkou nebola iba jeho wishful thinking. Scéna s väzňami štrikujúcimi svetre zahriala a potešilo, že Brežnev to prežil.

Komediálna (na severský spôsob, samozrejme) dráma s pár plot twistmi, ktorá v poslednej tretine výrazne potemnie. Príroda bola krásna. Len tá "muzikálová" zložka pôsobila fakt zvláštne, "fuck" vo všetkých možných variáciách z úst hlavnej hrdinky som už radšej ani nepočítal a Freestyler sa k severskej prírode hodí asi ako ryba na bicykel.

Hlavná postava ma neskutočne iritovala a frustrovala. Celú dobu znela akoby ju daboval stroj. Na druhej strane bolo veľmi zaujímavé sledovať jej vývoj a to, ako nejaká zdanlivo bezvýznamná štyridsiatnička dokáže napriek svojej banálnosti stmeľovať ľudí a meniť ich osudy. Trošku v tom bolo cítiť Bojacka.

Po prekonaní prvého dojmu "čo som to kurva doprdele videl, vypláchnite mi niekto oči svätenou vodou" si opäť sadám ku komentáru s (relatívne) čistou hlavou. Artová antireklama na rodičovstvo, Durex hadr. Vedel som, že idem na Lyncha. Oproti tejto otcovskej odysei však bol Mulholland Drive večerníček a Sad Peaks príjemná kronika príbehov z malomesta. Eraserhead mal hutnú ťaživú atmosféru s minimom dialógov a všadeprítomným hlukom, všetko v čiernobielom prevedení. Nemám rád deti a nemám k ním vzťah, toto však bol strach z otcovstva vybičovaný do absurdna. Teda asi, Lynchove filmy sa vraj nedajú pochopiť. K už aj tak dosť nepríjemnej atmosfére filmu prispieval pri jeho sledovaní v kine akýsi mentál sediaci za mnou hurónskym sileným rehotom Daniela Dangla a hysterický smiech akejsi pani pri záverečných titulkoch. Ja sám som mal väčšinu filmu nechápavý pohľad á la Robert Jašków. Ľutujem divákov, pre ktorých bol Eraserhead prvá skúsenosť s Lynchom. Dostať toto do rúk nejaký freudián, slintá blahom.

Keď som si myslel, že film začínam chápať prišiel náhle zvrat, ktorý ma úplne rozbil. Už klasicky ako aj pri iných Lynchovych filmoch som si opakovane vravel čo som to kurva vôbec videl a už klasicky mi k akému - takému pochopeniu pomohlo aj prečitanie analýzy na internete. Jeden veľký mindfuck a guilt trip so zámenou identít. Asi. Ja už fakt neviem.