SeanLSD

No, ja toho síce mnoho o filmovej reklame v 30. rokoch neviem, ale vidí sa mi, že aj tu bol Baťa priekopník a my s našimi herečkami a modelkami, čo špúlia pery farebné a šťavnaté od MaxFactora alebo mihajú riasami od Maybelline nie sme zas až takí moderní !

Typická hongkongská komercia - praštená, ujetá, technicky predimenzovaná, neoriginálna, ktorá sa ani trochu neberie vážne a tak človeka nenaštve ani svojou takmer totálnou trápnosťou, ktorú rýchlo zakrýva remeselnou precíznosťou. Všetko je sklenené, svieti a ligoce sa, dej je spatlaný zo všetkého možného, alebo skorej z ničoho poriadneho, len aby sa už mohli využiť tie výborné dekorácie a namlátiť zopár desiatok zloduchov, sem tam prebleskne nejaký skutočne milý vtípek. Film vyrobený do počtu, ktorý - ako neraz v tomto žánri - zachraňuje brilantná a dych berúca bojová choreografia. Na tu by som sa vedel pozerať donekonečna, ostatné fakt nemusím...

Bez debaty nekompromisný vrchol akčného žánru, samotná esencia akčnosti v tom, že zatiaľ čo inde často „akcia“ znamená to, čo prerušuje ostatný dej, tu je ňou všetko predchnuté od prvej minúty a to v miere, ktorá privádza do skutočného vytrženia. SKALA sa od začiatku rúti zbesilým tempom a namiesto toho, aby ponúkla možnosť k vydýchnutiu a k záveru sa znovu stupňovala, narastá jej tempo nepretržite od prvotných robustných tónov až do grandiózneho finále, kde vám režisér natlčie svojim videoklipovým šialenstvom mozog k prasknutiu a keď človeku už adrenalín takmer strieka z uší ako sa celý trasie už-už vyletieť z kože. Nehovoriac o tom, že proti mnohému akčnému filmu má Skala relatívne inteligentný scenár a prvotriednych hercov ( famózny Ed Harris v najzaujímavejšej postave, militantný Biehn v labutej piesni svojej slávy, vtedy ešte neopozeraný Cage, Forsythe, Morse a Connnery v požehnanom veku, ale najlepšej forme, hravo pridávajúci ďalšiu kultovne pamätnú postavu ) a že to bol práve tento film, ktorý ma priviedol nielen k razantnému zoznámeniu, ale priamo aj presvedčeniu, že Hans Zimmer a ľudia okolo neho v Media Ventures sú géniovia. A z Baya sa stala modla, pravdaže, ale za film, ktorý môžem sledovať znova a znova a znova a znova a vždy ma rovnako, ak nie náhodou stále viac a viac baví a napína ako strunu, si to rozhodne zaslúži. Nie, ja skutočne v tomto kuse božského vnuknutia či diabla pusteného z reťazí nevidím po tých desiatkach pozretí jedinú chybičku, a ani ju hľadať nemienim. Radšej sa vždy zaručene nechám strhnúť pre mňa dokonalým umeleckým dielom, ktoré nedá vydýchnuť a napumpuje človeka takou silou, že by priam vzlietol, keby to bolo čo len trochu možné.

Fúú, to je neuveriteľná epizóda z bizarného neexistujúceho seriálu. pre anachronické publikum. Otvorene povedané, pre mňa prekvapivé dosť k posraniu.

Povedzme, že je to také typicky slovenské, ale pritom aj nie tak úplne. Čo sú zároveň plusy aj mínusy.

Po 10 rokoch od KAMENNÉHO MOSTU sme konečne toho jeho škriatka uvideli! Bohužiaľ, hoci scény s ním boli kúzelné, do celku o radostiach a strastiach meštiackej rodinky vo svete, kde existujú iba zvuky, veľmi nezapadali. Podobne ako v ostatných Vorlových filmoch ale aspoň ukazujú jeho mimoriadny cit pre čaro mestského prostredia. Vorel má nápady a vie točiť, ale film nie je výnimočný ničím okrem grotesknej formy a pochopenia a sviežeho stvárnenia sveta mladých. Tých naozaj dobrých momentov tu nie je až tak mnoho ( hlavne tie z obchoďáku a skejťácke a sprejerské kúsky, ktoré predjímajú motívy z GYMPLU ). Po kríze KAMENNÉHO MOSTU a skvelej CESTĚ Z MĚSTA nachádza novú inšpiráciu opäť vo vlastnom živote – syn mu dospieva do puberty a tatko režisér v jeho živote, zábave, kluboch, skejtovaní a grafiťáctve objavuje nové motívy a tému. Doznieva a vrcholí tu starý Vorel, groteskný a doslova škriatkovský, ale najprirodzenejšie a najsviežejšie pôsobia práve mladicke motivy, z ktorých je zrejmé, že si rejža uchováva mladého ducha a radšej by sa niekde preháňal so synátorom a kamerou na skejte, než zháňal peniaze od nevďačných sponzorov (čo bol ostatne aj dojem, ktorý som si odniesol z osobného stretnutia s ním krátko po dokončení SKŘÍTKA)...

No, nie že by som nebol rovnako nadchnutý ako väčšina ( nielen filmovo vzdelanej ) populácie, ale ... Uff ! - Rozanalyzovať tento blockbuster vyzerá na poriadny intelektuálsky oriešok... a s užívaním si toho filmu je rovnaký problém. Polovica ( nie prvá ani druhá, ale proste polovica všetkých záberov a scén ako celku ) je dokonalým odkazom a poctou, retro Bondom á la Connery ako vyšitým a tá druhá zase dokonalým popretím celého bondovského univerza, až pohanou či zborením. _Film si pritom z toho robí srandu (Q) i nad tým trúchli (M)._ Proces poľudšťovania agenta 007 je tu definitívne dotiahnutý, rovnako ako sa po polstoročí uzavrel kruh jeho filmovej legendy ( literárny Bond je ešte o desaťročie starší ). James Bond sa stal dokonale uveriteľným hrdinom... nemá už teraz tak ďaleko k niektorým výnimočným smrteľníkom – a tým pádom mi v neho už akosi nejde veriť. Áno, popravde - a mnohovýznamovom bonmote – Samovi Mendesovi a jeho tímu sa podarilo Jamesa Bonda tak trochu zabiť. Odchádzal som z kina so silným pocitom nostalgickej melanchólie._ Nepresvedčil ma totiž úplne o možnosti svojej existencie v reálnom svete našej súčasnosti. Bond na rozdiel odo mňa má v čo veriť, aj keď všetci okolo neho umierajú. Ako správny filmový kult žije však tým, ako druhí vo svete predstáv strieborného plátna, oddelene od skutočnej reality, veria v neho. Možno mal zostať radšej v tom svojom, bondovskom vesmíre, plnom rýchlych áut a krásnych žien ( či krásnych áut a rýchlych žien ), geniálnych, groteskných i nereálnych zloduchov, exotických ciest, elegantného vtipkovania, neotrasiteľnej chladnokrvnosti a neobmedzených účtov i schopností. _SKYFALL bol na jedného človeka až príliš, ako hrdinu, tak diváka. Hrdinská pocta a demýtizácia súčasne, a k tomu navrch ešte i modernizácia ? Všetky súčasti sú skvelé, ale nesedia mi dokopy. Neklapú úplne, nepresvedčili ma v hĺbke duše. Chýba im zázračná kompaktnosť CASINA ROYALE, ktoré bez nejakej snahy o porovnávanie zostáva neprekonané – súdržnosťou, revolučnosťou i drajvom, sviežou a pozitívnou hrou s trademarkami, a príbehom súčasne geniálne uzavretým i otvoreným pre pokračovanie. So psychologizáciou i tragédiou, ale pritom emočne pozitívnym diváckym efektom. Bola to nová cesta, nie ohliadanie späť. _SKYFALL je toho opak – pocta a uzavretie, z ktorých zostáva trúchlivý dojem. Dva rozličné svety sa tu prekrývajú na jednom mieste – aj pri všetkej (a vpravde geniálnej ) snahe o spojenie a pritom zachovanie odlišnosti neschopné skutočného porozumenia a spolupráce. A z toho je mi ťažko...- detský sen o nestarnúcom agentovi dospel a zostarol. Čo povedať na záver ? Bond je starý a súčasne nesmrteľný. James Bond ! __ ( PS v zátvorke - V neposlednom rade sa podarilo vytvoriť niečo neuveriteľné – obrovské očakávanie voči ďalšiemu dielu. Nadviazať na Mendesa bude neuveriteľne ťažké a ďalší reštart by bol ako kopanie do posvätnej mŕtvoly. Ak sa pokračovať bude, zrejme bude musieť nastúpiť úplne iná línia, ktorej charakter bude možno väčší šok než CASINO a SKYFALL dohromady. ( Najskôr v stopách QUANTA, sofistikovaného akčniaku, ktorý sa s legendou bez problémov rozišiel. ) Bond určite nezomrie, už len preto, že ho publikum i tvorcovia tak milujú. A zaujímavých adeptov by tu bolo. Natočiť si bondovku je vraj celoživotným prianím Nolana i Tarantina, scenár SKYFALLU im ale obom tak trochu zobral vietor z plachiet. Nolanovský je totiž až-až a tarantinovský vpravde tiež – ak tým myslíme rafinovanú hru s odkazmi. Zásadnú chybu však vidím v už zmienenej problematickej modernizácií. Vôbec nechápem, prečo vlastne Hollywood všetko tak obsedantne aktualizuje. James Bond ( ešte viac ako napr. Jason Bourne ) patrí do časov studenej vojny. Tam je mu dobre, vtedy bol mladý macher a superšpiónsky mág. Keď ho už nechcú nechať v pokoji zaslúžilých veteránov, prečo netočia jeho príbehy z tej doby ? )

Konečne! Dnešný večer bol o tom, ako som konečne po všetkých tých preskúmaných vyvolených, ožiarených, zmutovaných, starobylých a highlanderoch prišiel vďaka tomuto dovtedy absolútne mi neznámemu slovensko-nemeckému filmu na to, k akému druhu to vlastne patrím! S istými rozdielmi vlastnými osobitným jedincom pravdaže - a aj vzhľadom k tomu, že medzičasom globálne otepľovanie, klimatické zmeny a absolútny chaos v prírode a teda aj - alebo hlavne - striedaní ročných období spôsobil, že sa už ani ony, ani my neprejavujeme tak čisto, ako je zachytené v tomto prírodopisnom dokumente. Na rozdiel od hrdinu teda nie som ani na jar tak úplne infantilný, aj keď ovládať sa nedokážem, pamätám si síce čo-to zo zimy, ale úplne je mi to ukradnuté. V lete sa nechovám výlučne ako sfetovaný rujný samec, ale ročná doba stále spôsobuje, že aj v depresií chodím s veľkým úsmevom a moje libido dosahuje výšky mrakodrapu. Na jeseň sa zo mňa nestáva tučné, dekadentné prasa v poslednom ťažení narkománie a takisto neprespím úplne celú zimu - hoci sa snažím prespať jej veľmi podstatnú časť - možno aj preto, že nedisponujem chalúpkou zaviatou snehom, kde ma vždy čaká verná princezná. Ale inak všetko navlas sedí - a ja potrebujem nájsť Kalimagdoru, aby mi povedala o mne viac, aby som sa konečne naučil s tým pracovať, konečne niečoho dosiahol a aby ma na tie ťažké chvíle mohla prichýliť pod svoju veľkú perinu. A takisto aby som o nás mohol opäť niečo natočiť v súčasných klimatických podmienkach.

Viac než čokoľvek iné sú SLAVNOSTI SNĚŽENEK oslava každodenných nerestí obyčajných ľudí, ktorým "veľké" umenie nedáva priestor zas tak často. V tom je ten film - podobne ako iné Menzelove diela - naozaj socialisticky ľudový - a hrabalovský. Je to vyhýbavá poetika, ale tvrdiť, ako je dnes v móde, že je to zdevalvovaný Hrabal, keď Hrabal sám písal s Menzelom scenár, je scestné. A celá česká filmárska elita, ktorá tu dáva tváre jeho susedom z Kerska, je vďaka ním vo filme rovnako neodolateľnou prehliadkou figúrok ako na stránkach knihy.

Hravá dokumentárna pocta Havettovi snažiaca sa ísť v duchu spontánnej poetiky jeho filmov. Je to skoro happening, v ktorom bývalí kolegovia z natáčania idú po stopách filmu SLÁVNOSŤ V BOTANICKEJ ZÁHRADE, a to od scenáristu po posledného komparzistu z Havettových rodných Vozokan. Nepriamo sa tak dozvedáme mnoho o svojráznom filmárovi, ktorý veril na zázraky a vnímal aj život ako umelecké dielo (ale aj o nevhodnej sebestrednosti J. Jakubiska). Možno je to takto aj prínosnejšie než by sme dostali v tradičnom, faktografickom dokumente. Divák už ale musí byť s Havettom, jeho slávnym filmom a reáliami vopred oboznámený, inak by túto formu mohol vnímať aj ako iritujúci guláš (ostatne tak ako mnohí vidia aj samotnú SLÁVNOSŤ).