Paldiny

Až také zlo som nečakal, predsa len režisér už jednu trojku obstojne zvládol. Pokojné úvodné minúty rovnako vôbec nepripravili na to peklo čo malo nasledovať. Prvé náznaky prichádzajú výletom do fantázie aká pripomína skôr príbytok Flinstonovcov. Do toho zajačik z Alicinej krajiny zázrakov, Kameňožrút z Teletabbies a najsmutnejší pohľad je na Falca, ktorý počas natáčania prechádzal chemoterapiou. Ta pravá hrôza prichádza, keď sa knihy zmocňuje banda chuligánov a po tom čo sa rozprávkové bytosti dostávajú do sveta živých už nedokážem vzdorovať slzám. A síce sú pod filmom podpísaní hlavne Nemci, ale ja tomu neverím, iba americká propaganda mohla do scenáru vtesnať narážky na všetky hollywoodske celebrity a výdobytky doby. Kameňžrút sleduje televíziu, trpaslík sníva o Vegas! Toto absolvovať bolelo ako už dlho nič.

Svet fantázie v núdzi opäť povoláva Bastiana. Toho síce hrá iný herec, rovnako jeho otca, ale rozprávkovú atmosféru si pokračovanie udrží. Tvorcovia si šikovne poradili s rozdelením knihy, keď prakticky druhý diel zoštopkali z toho čo nebolo jednotkou sfilmované. Príbeh poukazuje na chamtivosť, háji vnútorné hodnoty aké sa zvyknú zapredávať takzvanej prázdnote. Moc pekná metafora bola použitá so strácaním spomienok, čo sa v podobe guličiek rozkotúľajú po každom prianí. Rovnako ma zaujala myšlienka o knihách aké ponúknu zakaždým nový príbeh, nech ste ich stranami prešli alebo nie. A síce som mal miestami pocit, že sledujem princeznu Leju a Luka Skywalkera, druhá kapitola Nekonečného príbehu sa za seba hanbiť nemusí.

Nádherná rozprávka s nádherným posolstvom aké je dnes snáď ešte aktuálnejšie než v dobe vzniku. Ani neviem čo chváliť viac, krásnu hudbu, nadčasové triky či nesmrteľné sympatie k rozprávkovým figúrkam, z ktorých si je možné obľúbiť akúkoľvek. Za mňa víťazí hafan Falco, v minulosti som tiež neraz upustil slzu za štvornohého Artexa čo zmizol v močiaroch. Nekonečný príbeh sa stal právom klasikou klasík akú keď nesledujete detskými očami, nemá význam v tom pokračovať. Stačí mrknúť na suchárov z Metascore, ktorí filmu udelili podpriemernú známku 46 zo 100.

Návrat na americký kontinent chválim. A síce to v úvode ešte stagnuje, Daniel záhradkárči, randí s ďalšou broskyňkou a zdráha sa súťažiť, nepotrvá dlho a chytrý plán starých známych z Kobry Sai nielen šampióna vyprovokuje, ale aj postaví proti svojmu učiteľovi. Film týmto momentom naberá slušné grády, aké pekne umocní drastická metóda tréningu. Škoda, že finálny turnaj neukázal viac zápasov s Kouďákom, jeho technika sa mi pozdávala. Rovnako škoda, že si ten zlosyn s copíkom nevykopal nejakú akčnú sériu v štýle Kickboxera, mal potenciál.

Séria podstupuje zaujímavý vývoj. Učiteľ Mijagi, nová hlavná postava príbehu, cestuje do Ázie za chorým otcom, spoločnosť mu robí čerstvý víťaz mládežníckeho turnaja Daniel. Na japonskej pôde, Mijagiho okrem ťažkých chvíľ s rodinou čaká nedoriešená minulosť. Miesto súťaženia sa učíme zvyklostiam miestnych a hlavného významu pojmu česť. Oceňujem vykročenie zo zabehnutých koľají aké prekvapujúco nestráca kúzlo, lenže od filmu s témou “karate“ čakám málinko viac než len čajové posedenia, nech predstavujú akúkoľvek symboliku a jednu tropickú búrku. Aspoň, že arogancia japonskej mládeže sa rada mstí a vo finále na nejaké tie päste a kopy dôjde.

Avildsen rozumie outsiderom a vie ich príbeh poňať tak, aby im rozumel každý. Karate Kid spája starú múdrosť z východu a odhodlanie zo západu v jeden celok, aký je pripravený zlomiť každú prekážku. Vraví sa, že polovičný úspech tkvie vo výbere záporákov. Tu sa zoznamujeme hneď s dvomi, ktorí si každým pohľadom pýtajú dva-tri pohlavky, teda pokiaľ sú pevne zviazaní. Priateľský soundtrack a záverečný turnaj už len dotvárajú príjemný feeling osemdesiatok.

Starý dom a Chucky v ňom. Duchovný otec série do bodky plní sľuby a finále poníma čoby regulárny horor bez komických príkras. Funguje tu všetko, herci, hudba, napätie, príbeh čo spája doposiaľ videné. Len by som sa ho nebál utnúť na súde, to čo sa dialo po ňom už pripomínalo trochu exhibíciu.Tiež sa nešetrí brutálnymi scénami, pričom najsilnejšia pri večeri s otráveným jedlom si vystačí s nervami v kýbli. Chucky spravil dobre, že vynechal rodinných príslušníkov z komediálnej éry a zapojil svoj um pre vygradovanie momentu. Je dosť možné, že sa z hexalógie o pár rokov posunieme zase o kúsok ďalej, no ak budú tvorcovia pokračovať nastoleným smerom, pokračovaniam sa nebránim.

Chucky hanbi sa ! Ako si mohol dopustiť priviesť na svet takého usmrkaného Pinocchia čo po večeroch ciká do nohavíc, cez deň chová odpor k násiliu a navyše bojuje s Woodovským syndrómom “Glen or Glenda“ ? Frajerská úvodná sekvencia z pohľadu vraždiacej bábiky správne nabudí, ale čo nasleduje s ďalším vývojom už nie je ani vtipné. Párkrát Chucky pripomenie, že nezabudol hláškovať, jeho semeno v skúmavke je tiež fajn úlet. Ale poväčšine času sa tlačí na pílu do takej miery, že dianie zachádza viac do seba paródie a tá prekračuje hranicu únosnosti. Kvalitatívne to vidím rovnako ako s treťou Detskou hrou, raz si ju pozriete, ale viackrát sa k nej nevrátite. Po vydarenej štvorke nečakaná facka, sériu dokončím len z povinnosti.

Chuckyho zmŕtvychvstanie a prekvapujúco nie len v doslovnej podobe. Zaštopkaný Charles Lee Ray oprášil svoj ostrovtip, naverboval nevestu z plastiku a vydal sa po stopách medailóniku, čo bol s jeho telom pochovaný. Už z popisu je zrejmé, že pôjde o ťažké béčko, aké je natočené s takým nadhľadom, že počas väčšiny stopáže nezlezie úškrn z tváre. Filmom srší hromada bizarných situácií, ktorým jednoznačne vládne svadobná noc bez gumy. A čo z nej vzíde prezrádza názov nasledujúcej epizódy. Nová trilógia odštartovala podobne svižne ako tá stará. Jej výhoda spočíva v tom, že vie kde je jej miesto, čo prezradí početnými odkazmi na kolegov v zbroji. V tomto merítku zas vládne klincový Pinhead. Po nemastnej trojke znovu vzrástol záujem o sériu, som zvedavý s čím vyrukujú tvorcovia najbližšie.

Vyčítať Tarantinovi, že sú jeho filmy o dialógoch je ako vyčítať animovanému filmu, že je kreslený. Quentin vždy dbal na svojský rukopis a pokiaľ má podporu publika (a kritikov), nečudujem sa že kráča osvedčenou cestou. Osem hrozných je v niečom iný, hrá sa s trpezlivosťou diváka o mnoho dlhšie než sme u režiséra zvyknutí a keď sa už zdá, že je všetko stratené, vytasí karty, čo dajú na prvý pohľad nezmyselným rozhovorom väčší význam, nehovoriac o tom, že sa treba vyzbrojiť prázdnymi lavórmi pre potoky krvi. A práve týmto riskantným prístupom, kde sa nekonečne čaká na to, kým sa niečo začne diať je najnovšia Tarantinovka najmenej príťažlivá, ale má paradoxne najbližšie ku kultovému statusu. Zatiaľ čo si Hanebných parchantov zamilujete hneď, Djanga na druhý pokus, tu bude pre plné docenenie potrebných projekcií viac. Preto už teraz viem, že nepotrvá dlho a ja opäť zavítam do zapadnutej chatky s chlapíkmi, ktorým neverím pol slova a ženskou, ktorá je svojou nesympatickosťou vlastne sympatická. Za Morriconeho zatiaľ skladám aj poslednú štvrtú hviezdu. // Po troch rokoch pozerám, že sú k videniu už tri verzie, no mne znovu stačila tá najkratšia. Dlhšiu jazdu kočom by som asi len ťažšie znášal. Stále je to však zaujímavý film, ktorý ale vo výsledku končí s triezvejším hodnotením aké som dával pôvodne a aké ôsmu tarantinovku delí na dve časti - nudnejšiu a tú zábavnú.