Paldiny

Svižný a nápaditý štart série, ktorý už od začiatku vedel v čom spočíva jeho sila. Tvorcovia vybrali (a možno vyrobili ?), tú najškaredšiu bábiku, akú by som odkopol pri najbližšej príležitosti. V Amerike samozrejme nie, tam sa stane predajným hitom a ako by to vyzeralo, keby sa do jednej z nich neprevtelil masový vrahúň. Scenár spolieha na postupne budované napätie, kde sledujeme dlhé zábery na bábiku a čakáme na prvý nenaprogramovaný pohyb. A keď už k nemu dôjde začína tá pravá zábava, Chucky sa mstí, Chucky hľadá spôsob ako sa vrátiť do ľudského tela, Chucky nezabúda pri tom vtipne okomentovať každú svoju eskapádu. To, že s ním prehovára len malé dieťa nie je nijak originálne, ani to, že s postupným vyústením deja vlastne zistíme, že obete sú na to sami, nakoľko príbehu o vraždiacej bábike nikto neuverí. Kým mu teda sama nepôjde po krku. Detská Hra je ale dostatočne napínavá aj technicky zvládnutá záležitosť, ktorá dokonale zapadla do doby vzniku, v akej publikum podobných harantov pod maskou jednoducho žralo.

Čo prvé Dary Smrti neblaho naznačili, to druhé potvrdili. Čakal som, že si tvorcovia odložia väčšinu nápadov pre finále, ale že ich bude tak málo ma prekvapilo. Boj o Rockford dokáže strhnúť len zriedka, a preto si začnete klásť otázky, na ktoré by pri veľkolepejšom uchopení nezostal priestor. Prečo sú najmonumentálnejšie bitky ukryté pod rúškom tmy, ktorá si nedovolí užiť jediný súboj? Prečo sa rozhovory (najmä s neboštíkmi) topia v patetických blitkách? Prečo mám pocit, že to všetci pred kamerou, ale aj za ňou už chceli mať rýchlo za sebou? Dej celkom slušne odsýpa, ale chýba tomu gradácia a konzistenčnejšie tempo. Keď už očakávam záverečné vyvrcholenie, zisťujem že ma hodina filmu ešte len čaká. V tomto ohľade mi ôsmy Potter pripomínal naťahovaný záver Pána prsteňov aký tiež nevedel kedy má skončiť. Príbehovú prázdnotu od minula navyše nahradila emočná bezradnosť z akej sa dokáže vymaniť iba Snapova spomienka. Tá predstavuje príjemný, nenútený a pekne zostrihaný mix Severusovho života, čo sa ako jediný zapíše do pamäte. Rovnako nevýrazne dopadol záverečný pohľad do budúcna s novou generáciou študentíkov čo mal vzbudiť záujem o nový začiatok, ale nestalo sa. Popravde kapitola na nástupišti bola nepresvedčivá aj v papierovej podobe, no tam šlo o ojedinelú námietku. Zo záveru ságy som unavený, sklamaný a rozčarovaný. Sérii kníh aj filmov som venoval detstvo, dospievanie, skrátka s postavami rástol a aby sa moje dojmy rovnali s dojmami z Twilight ságy je podraz. Pokiaľ by sa oba diely Darov smrti spojili do jedného hodnotím slabšími tromi, takto si tieto diely, čoby samostatné kapitoly musia vystačiť iba s podpriemerným hodnotením a pohŕdavým mávnutím ruky, čo po vydarenej knižnej predlohe zamrzí dvojnásobne.

Dve zásadné chyby. Prvou rozdelenie Darov Smrti a druhou využitie jedného režiséra na viac ako dve Potterovky. A síce Yates nečakane zdarilo ukočíroval Polovičného Princa, už cítiť chýbajúcu motiváciu. Nie nadarmo sa vyplácala pravidelná zmena na režisérskom poste, nakoľko nová krv vždy dokázala zanechať vlastnú stopu a priniesť do čarodejníckeho kraja čosi nové. Prvá časť Darov smrti je len prázdnou kapitolou o troch hercoch, čo putujú krajinou - nekrajinou a hľadajú rozštiepené úlomky Voldemortovej duše. Trio hlavných aktérov má charizmu, ale ukázalo sa, že nedokáže uniesť váhu celého čarodejníckeho sveta, najmä ak scenár pracuje s minimom nápaditých dialógov či okamihov. Vlastne som v celom filme narazil na jediný a to prerozprávanie rozprávky o troch bratoch s peknou animáciou a ešte krajšou pointou. Poväčšine času na diváka tlačí nuda zabalaná do takmer televíznej adaptácie, ktorej chýba pevný rukopis, výraznejší hudobný doprovod, svižnejšie tempo a celkovo smer. Tento diel mal byť peknou pozvánkou do veľkolepého finále, ale opak sa stal pravdou. Na sériu doľahol pocit únavy, čo zanechalo v mojich očiach iba sklamanie.

Návrat do starých koľají. Priznávam, že filmové spracovanie som plne docenil až na druhý pokus. Pri prvom mi myseľ ešte zatienil človek stojaci za kamerou, ktorému som po Fénixovom ráde dlhý čas nevedel prísť na meno. Ale tu nie, Yates zabalil Polovičného Princa do pochmúrnych šedých farieb, ale aj napriek tomu v ňom vidím toľko svetla čo je len možné. Medzi žiakmi sa to začína párovať a chémia pracuje naplno. Navyše môj obľúbený učiteľ dostáva toľko priestoru koľko mu prísluší, z ostatných aktérov čítam neistotu, strach, ale aj radosť bez toho, aby čokoľvek povedali. Scénky nie sú sucho pospájané, ale plne na seba nadväzujú, z humorných pasáží si odnášam hlasný smiech, z dramatických a tragických zas smútok. To všetko vo Fénixovom ráde chýbalo. Yates zvládol reparát na jednotku a aj napriek tomu, že si vroubek za minulý prešľap nevyžehlí, tak mu prvýkrát (bohužiaľ aj naposledy) úprimne ďakujem za vrátenie sveta, aký som si toľko obľúbil.

Čo sa to tu do pekla stalo? Pri vzniku Fénixovho rádu som sledoval každú správičku zo zákulisia, teda aj dilemu tvorcov či bohatú knižnú predlohu rozdeliť do dvoch filmov, alebo skresať do jediného. Nanešťastie padol krutý verdikt, ktorý navyše spravil z najdlhšej knihy najkratšie pokračovanie. Yates, v poradí štvrtý režisér, tak vykonal rýchly proces a z pripraveného scenára zoškrtal všetky pasáže nevenujúce sa hlavnej línii a to s plným vedomým, že divák príde o dôležité súvislosti pre tento či nasledujúci ročník. Výsledkom toho bolo, že rozčúlený a so skepsou v žilách som sa postavil k filmu chrbtom a dobrovoľne ho ako jediný zo série vynechal v kinách. A možno som spravil dobre, režisér Yates si nevypestoval k Harryho postave a svete v akom žije žiadny vzťah čím len otrocky servíruje najdôležitejšie knižné momenty, ktoré nevedia patrične strhnúť a čo bolí najviac pocitovo nechajú chladným. Film tak v zásadných momentoch (týranie či umieranie blízkych) bez povšimnutia a väčšieho ohliadnutia sa za následkami iba prefrčí. Podobne na tom skončil prvý románik či rozlúčka bratov Weasleyových. Nehovoriac o skokoch medzi scénami, viď príklad: Harry a spol sa rozhodnú ísť na Ministerstvo mágie-strih-Harry a spol kráčajú naprieč zakázaným oddelením najstráženejšej čarodejníckej budovy. Práve vďaka podobným momentom si k filmu ľahko vypestovať rovnaký vzťah ako k odpornej profesorke, čo pre tento ročník zaujala pozíciu učiteľa pre Obranu proti čiernej mágii. A aj napriek tomu, že som sa po rokoch ignorancie s týmto prírastkom už ako-tak zmieril stále závidím všetkým tým, ktorí ho považujú za vrchol Potterovskej ságy. Dnes som pri opakovanej projekcii pochopil jedno, problém nebol v tom, že som z Potterovho sveta vyrástol, keďže Fénixov rád videl až v dospelosti a knihu čítal v detstve, ale že ho natočili ľudia bez fantázie, na ktorej si tak zakladá. A natočiť fantazijný svet iba z pozliepaných útržkov je ako dať mašine bez citu spracovať Nekonečný príbeh.

Ohnivá čaša sa môže pýšiť najdiváckejším príbehom, aký funguje rovnako dobre na šampionáte Trojčarodejníckeho turnaja, osobnej sfére dospievajúcich hrdinov, ale aj tej odvrátenej, kde zlo dorovnáva sily. Newell sa venuje všetkému a všetkým, pričom nevynecháva ani diváka. Samozrejme výhodou je byť rovesníkom, ktorý sa vie s radosťami a starosťami ľahšie stotožniť, keďže ich má za svoje. Vie sa zahľadieť do očí tej, ktorá ho zaujíma, trápia ho problémy tých, ktorí si to zaslúžia. Čarodejnícky svet nelení a vyloží na stôl celú učebnicu nových kúziel a predstaví celý rad zázračných predmetov a neuveriteľných tvorov do každého počasia. Len ten Fiennes Voldemorta trochu prehráva a finále s ním postráda to očakávané napätie. No čo nesklame je dej samotný aký už tradične pracuje so zaujímavým zvratom a ten opäť pristihne nepripravených. Po skončení Ohnivej čaše tak zostali očakávania stále vysoko a to bola možno chyba.

Čierne mračná sa nad Rockfordom zatiahli a že poriadne. Cuarón servíruje vôbec najtemnejšiu kapitolu Rowlingovej spisov. Jej Väzeň disponuje doposiaľ najprepracovanejším scenárom a dvomi novými a pre príbeh dôležitými postavami, pričom len také dialógy s profesorom Lupinom patria k tomu najlepšiemu čo séria ponúka. Tento diel je rovnako najvďačnejším objektom pozorovania. Môžeme sa kochať častými, zároveň nápaditými nájazdmi kamery, originálne uchopenými prechodmi medzi ročnými obdobiami, alebo chrumkavou prácou s napätím aké vygraduje pri emotívne silnej a mrazivej jazierkovej scéne. A tam tkvie najväčšia moja námietka. Film vygraduje príliš skoro a do konca zostáva ešte polhodina. Aj napriek tomu, že počas nej všetko pekne do seba zapadne, nedá sa zbaviť dojmu, že to najlepšie skončilo v začarovaných lesoch. Keby som mal byť rýpavý zopár pripomienok ešte nalepím na dvere kostymérne. Kam zmizli tie pekné školské habity? K Dumbledorovi, prečo sa oblieka aj správa ako šupák, čo čaká na prídavok pri kontajneroch? K metlobalu, prečo nebol dlhší? Ale to sú len moji vnútorní démoni, s akými nemusia mať iní za mak problém. Čo je dôležité, postavy na čele s Harrym, vrátane ich predstaviteľov sa vyvíjajú správnym smerom a séria rastie.

Druhý ročník z Rockfordských lavíc nechal Columbusa utrhnúť z reťaze čím od samého úvodu na diváka chrlí záplavu vyšperkovaných momentov z akých dobrý tucet utkvie v pamäti. Či už s hlavnými hrdinami na lietajúcom aute naháňame školský expres, zápasíme so Zúrivou vŕbou, alebo unikáme pred zplašenou dorážačkou či prerastenou osem nohou verbežou. Vďační môžeme byť najmä predlohe aká oplýva neutíchajúcou invenciou, ďalej Columbusovom zápale, nehovoriac o šikovne zakamuflovanej myšlienke rovnosti nás, ľudí aká nehľadí na pôvod ani rasu. Epizóda o Tajomnej komnate dupla na plyn a sluší jej to. Zápletka v žiadnom prípade neťahá za kratší koniec a postupným odhaľovaním indícii pripraví nečakané prekvapenie, len ten duel s baziliskom bol trochu komický. Druhý diel je však vo veľa ohľadoch podobný predchodcovi, zato sa neopičí, iba pochopil, kde tkvejú jeho silné stránky a šikovne ich využíva.

Rowlingová stvorila úžasný svet. Tiež som patril do generácie, ktorá mrzla o polnoci pred kníhkupectvom a netrpezlivo očakávala zbrusu nové vydanie, a preto bolo pre mňa príjemným ohliadnutím sa za počiatkom veľkého Rockfordského dobrodružstva. Na prekvapenie aj v dospelosti si ma jeho čaro znovu získalo, ba dokonca sa mi podarilo zachytiť mnoho pekných myšlienok, aké detskej hlavičke pod rúškom mágie a čarov jednoducho unikali. Teraz už viem, že ak si odmyslíme tento magický predobraz, dostaneme na podnose ten náš, v ktorom dennodenne prebieha boj dobra so zlom, v ktorom sa ľudia vedia utopiť vo vlastných spomienkach, alebo sa pre dobro veci obetovať. Chris Columbus Rowlingovej odkaz pochopil a šikovne preniesol na filmové plátno. A už len fakt, že tieto neuveriteľné príhody prežívame s toľkými sympatickými postavičkami je neoceniteľné plus. Ak by som mal vybrať obľúbenú scénku vyzdvihnem metlobal, alebo skvelú šachovú partiu, ale to nechcem. Tento film má dušu a ako celok funguje rovnako dobre v knižnej aj filmovej polohe.

Nádhera! Tak by sa dal jedným slovom opísať zážitok po odchode z biografu. Creed je vôbec tým najkrajším Vianočným darčekom pre fanúšika tejto boxerskej ságy. Na pohľad jednoduchá zápletka, kde osamoteného ex-šampióna vyhľadá syn zosnulého priateľa v sebe ukrýva toľko citu až jediná vreckovka nezostane suchá. Príbeh funguje po sentimentálnej stránke čo ocenia fanúšikovia, ale aj samostatne pre tých ostatných. Poznal som to vtedy, keď sériou nedotknutá osôbka poznamenala ako veľmi sa jej ľúbil mladý Creed a aký skvelý musel byť jeho otec. Vtedy som vedel, že misia bola splnená a že si tento dojímavý, viacvrstvový príbeh dokáže nájsť svoje publikum aj mimo fanklubu. Sylvestrovi sa podarilo to, s čím neuspel pri Expendables 3, a teda predať štafetový kolík ďalej. Teraz je dielo dokonané, a preto sa môže pomaličky, zato so zdvihnutou hlavou poberať do zaslúženého dôchodku. Ale ešte predtým mu prajem niečo na cestu, zlatú sošku, na ktorú bol nominovaný už pred 40 rokmi a ktorú by si teraz zaslúžil ako nikdy predtým. Síce len za vedľajšiu rolu, ale o to s väčšou hodnotou. Veď kedy ste naposledy videli tak prirodzený prejav, čo vedel v jeden moment rozosmiať, následne dojať k slzám a zároveň motivovať? Rocky je pre mňa skutočným šampiónom filmového plátna a Sylvester Stallone zas šampiónom mimo neho. Bude mi smutno ak to raz skončí, našťastie ja zvonček stále nepočul, vy áno?