Paldiny

Takto to dopadne, keď sa scenára chopia štyria páni s rozdielnym pohľadom na vec. Prvý pričuchne k hororu, ďalší dosype akciu, že už len čakáte na príchod Lundgrena, tretí prilepí pozlátko humoru s dvoma ultra trápnymi poníženiami (taneček v reštike a sexík v živom vysielaní) a posledný dodá za hrsť budhistických kecov, veď nech je o VHSky záujem aj na Ázijskom kontinente. Čo sa vydaril, bol kasting, mužské role rovno preskočme a postojme pri moc pohľadných kamarátkach a jednej sestričke s umelým poprsím. Tá ich predvedie v krásnych košíkoch, zakiaľ čo má scannera rozvaleného na gulečníkovom stole a kamošky, tie sa neostýchajú a vybalia svoje prednosti priamo v plnej kráse. Ďalšie plus, skenovanie, okrem vybuchujúcich hláv tu rachajú prsty, holuby, ľudia skáču do bazéna bez vody, alebo len v kostýme Santa Clausa z 25. poschodia. Vrážd je samozrejme viac a snažia sa byť nápadité, čo sa cení, čo už menej spomínané humorné eskapády, zato pár fórov pobaví. Otrávený fízel musí začať vyšetrovanie, po tom ako mu z neba spadne na kapotu odtrhnutá ruka a za pár sekúnd celý človek. Ten sa mimochodom preberá v márnici a pýta si od zamestnanca telefón. Škoda, že nie je film viacej žánrovo ukotvený, predsa len tá roztrieštenosť, vážne sa tváriaceho guilty pleasure, neraz dala zabrať a nakoniec ho odsúdila na slabšie 3*. O nich ma presvedčilo až posolstvo, že za všetko môže aj tak telka, čoby nový telekinetický nástroj, akým vieš ovládať masy.

Dva plusy a masívne spoilery. Samuela si v pokračovaní našiel zdatnejší protivník a samotnú hlavnú rolu zopakoval herec od minula. Obaja scanneri tu predvádzajú vylepšenú techniku, vďaka ktorej presvedčia o spolupráci pomaly aj mixér a to už začína byť nuda. Priebeh nemá čím prekvapiť, chlapík sa mračí, iný mu otvorí dvere. Táto kapitola si aspoň polepšila v explicitnosti, čo má na svedomí upírsky parchant sajúci energiu z iných Scannerov. Vtipná variácia na umenie z tých dvoch ugrilovaných bola asi najlepšia. Ale aby som neklamal, po jednom páre vecí predsa len prekvapilo, prvá, nečakaný skok mamky z lodžie a druhá, nevyrovnaná kvalita obrazu. Úvodných deväť minút vyzerá ako keby z pirátskej VHSky, zvyšok je čistý. Nedá mi ešte nespomenúť asi najhlúpejšiu vetu s akou mohli tvorcovia film ukončiť. „Ideme domov“ z úst Samuela vyznie maximálne odmerane, zvlášť po tom, čo vedľa na trávniku leží mŕtva mamka, ktorú nevidel 25 rokov.

Rovnako vtipné a uletené ako Strely. Sem-tam hluché miesto vie hravo schovať nálož explozívnych scénok, fórikov a mne toľko blízkych hlášok. Paródia, ktorá dosiahla svojho vrcholu prvým dielom a popravde mi sadla viac než celá séria Vreskot. Zaručené pobaví aj hororových neznalcov, ale čím viac máte napozerané, tým viac si jazdu užijete.

Výrazne slabšie. Pokračovanie si primárne vzalo na mušku Zámok hrôzy a nie som si istý či to bola šťastná voľba. Využíva duchárske príbehy, strieľa do všetkého možného, len už chýba tá ľahkosť a šibnutosť jednotky. Vyslovene hrozné to nebolo, len tých slabých a žalúdok napínacích fórov je vo vyššom pomere než by bolo vhodné. S týmto dielom sa zároveň lúčime s neprístupným ratingom a nanešťastie aj humorom. Trojku som už nedokázal ani dopozerať.

Kdeže, Perinbaba bola ešte mladica, keď borci zo Sebechlebov nakopávali arogantným Turkom tie ich nadýchané pozadia. Ako decko som hltal nevídaný dobrodružný náboj, dnes ma neprestáva fascinovať ako šikovne sa popasovali s tureckými palácmi a kostýmami nevynímajúc. Čo som vnímal vtedy a vnímam aj dnes je tá suverenita postavičiek, ktoré ovládli minulý svet, aký s prehľadom ukočíroval režisér Jozef Zachar. Byť len taký Báťa Klimo čoby vševed, chvastúň a bojko v jednej osobe je pre mňa predstaviteľ hrdinu onej doby, jeho dve doprevádzajúce uchá mu obstojne sekundujú a z ukradnutých dám stojí minimálne Katka za záchranu. Vtipom, mám pocit, že rozumiem dnes ešte viac, zvlášť Andy Hryc tam perlí jak blázon a za tú rytmickú a návykovú hudbu by sa nemusel hanbiť ani Williams. Tento počin skrátka nestárne.

Trochu ako Bertolucciho Novecento. Štvrtú hviezdu som mal pripravenú v zálohe, ak by na tú mínu skočil niekto iný, ale nestalo sa, Jakubisko nenašiel odvahu. Pritom mu odvaha nechýbala v iných momentoch, natočiť to pár rokov predtým, neskončí v trezore film, ale on sám. Herci na jednotku, škoda, že im to tam kazili postsynchróny, stupídny nápad zapojiť do deja žalúdočné problémy a dve hodiny čistého času. Ku koncu sa to predsa len vlieklo. Celkovo však spokojnosť.

Tak tento majstrovský kúsok dostane diváka snáď všetkým, čo môže správny thriller ponúknuť. Celou minutážou dominuje ponurá atmosféra, aká v spojení s nevyspytateľným scenárom, bezchybnými hercami a najmä do kosti vygradovaným finále pripraví dlhotrvajúcu paralýzu.

Tak som prvú partičku s Ingmarom prehral. Myslím, že mi neunikli pravidlá hry, rozumel jej figúrkam, len s nimi nepociťoval ten strach, čo prežívali na šachovnici osudu. Strach zo samoty, nevedomosti, rôznych chorôb, aké sužovali stredovek. Neprepadol poverám, ani atmosfére akú zacítil iba končekmi prstov pri poslednej večeri, kedy prah dverí mal byť prekročený posledný krát. Zvyšok si iba tak plynul, miestami až nepríjemne stál a ja s obavou, že ma čaká ešte polhodina, tam stál s ním. Po stopách "Ostrovnej trilógie" sa i tak vydám, len z nej už necítim toľké nadšenie.

Ako rád by som napísal, že podobne uletený, skvelo napísaný a nevšedne natočený film som videl naposledy pri Pulp Fiction, lenže snaha "byť originálny" kričí o pozornosť tak vehementne až mi to otrávilo celý film. McDonaghov rukopis je tu cítiť, nechýba nádych nekorektnosti spojený s nepredvídateľným chovaním postáv a ironickým humorom. Lenže na rozdiel od debutu pôsobia Psychopati príliš vykonštruovane, zložito a nebudeme si klamať aj nudne. Z menšej časti za to môže nevýrazná hudba a z tej väčšej scenár z akého sa vytratila ľahkosť. Občas vytrhne z mikrospánku nečakaný výbuch, výstrel, alebo explodujúca hlava, ale ani to v konečnom zúčtovaní nestačí. Čo s filmom vďaka ktorému sa cítim akoby na mňa doľahla všetka únava sociálneho domu Jeseň Života? Nechcel som byť kritický, chcem patriť k fanúšikom režiséra, ktorého celovečerný debut sa mi postaral o pekný výlet do Belgicka, lenže zaujímavý nápad o scenáristovi hľadajúceho svojich psychopatov sa mu pre tentokrát z papiera dostať nepodarilo.

Bruno Mattei bral kdejakú šichtu, aj tu predpokladám len zaštopkával už dotočený film. Minimálne catfight pripomínajúci skôr porno by som tipoval, že vyšlo z jeho pera. Film sám o sebe je ale z kategórie "nepozeraj to" a nebyť Lou Ferrigna, čo si necháva načas a objaví sa skoro až po štvrťhodine, prdím naň tiež. Ono to za moc nestojí aj s ním, ale s náborom ex-gladiátorov sa to predsa len trochu rozbehne. V jednej dedine neďaleko Ríma sú totiž naštrbené rodinné vzťahy a slepej čarodejnici znepríjemňuje ovzdušie vlastný syn. A ten má krvilačnú bandu, o ktorú sa treba postarať. Však ten príbeh všetci dobre poznajú. Novým prvkom je tu len čarovný meč, akým dokáže mávať iba vyvolený a aký sa postará o celkom hustú demontáž hlavného padúcha. Ale opakujem, toto nie je film pre každého, je to prerobená prerábka prerábky so strašnými amatérmi, impotentnými dialógmi a najhoršie natočeným pretekom na koňoch. Tak koho som navnadil, film nájdete na YouTube v anglickej zvukovej stope a v obrazovej kvalite na míle vzdialenej od kvality.