Paldiny

Nonstop rezanica, kde nie je minúta bez toho, aby niekto niekoho nemasíroval mečom, ale nestačí to. Nový Conan je bez deja, bez fantázie, bez napätia, postava je tu jedna aj tá zomrie v úvodnej štvrťhodine a posolstvu som nepochopil. Navyše mu chýba duša, akoby bol natočený neživými predmetmi, preto už polhodinu po filme neviem o čo v ňom šlo a mám problém si vybaviť jedinú ucelenú scénu. Teda jedna by sa našla a čuduj sa svetu, bola v úvodnej štvrťhodinke.

Ak by to bolo ešte pomalšie chytím úsporu na obrazovke. Vlastne sa mi ľúbila len tá úvodná jazda, kde sme sa zoznámili s pravidlami hlavnej postavy a akej nechýbalo napätie ani akcia. S ružovým nápisom Drive, ale film o drajv prichádza. Najskôr nasleduje rozpačitá polhodinka, kedy sa to nikam neposúva, dookola len zádumčivé psie oči Goslinga a nálada ako strihnutá z Blade Runnera. Tej som zo začiatku dal šancu, no minútami už prišla ubíjajúca. A aj keď sa potom rozohrala taká jednoduchá dejová linka od susedstva, tak ju v tom pomalom rytme nedokázalo spasiť ani rozpučenie hlavy vo víťahu a už vôbec nie milión odložený pri obrubníku. Škoda, od tohto filmu s takmer kultovým statusom som očakával viac.

Čo prvé Dary Smrti neblaho naznačili, to druhé potvrdili. Čakal som, že si tvorcovia odložia väčšinu nápadov pre finále, ale že ich bude tak málo ma prekvapilo. Boj o Rockford dokáže strhnúť len zriedka, a preto si začnete klásť otázky, na ktoré by pri veľkolepejšom uchopení nezostal priestor. Prečo sú najmonumentálnejšie bitky ukryté pod rúškom tmy, ktorá si nedovolí užiť jediný súboj? Prečo sa rozhovory (najmä s neboštíkmi) topia v patetických blitkách? Prečo mám pocit, že to všetci pred kamerou, ale aj za ňou už chceli mať rýchlo za sebou? Dej celkom slušne odsýpa, ale chýba tomu gradácia a konzistenčnejšie tempo. Keď už očakávam záverečné vyvrcholenie, zisťujem že ma hodina filmu ešte len čaká. V tomto ohľade mi ôsmy Potter pripomínal naťahovaný záver Pána prsteňov aký tiež nevedel kedy má skončiť. Príbehovú prázdnotu od minula navyše nahradila emočná bezradnosť z akej sa dokáže vymaniť iba Snapova spomienka. Tá predstavuje príjemný, nenútený a pekne zostrihaný mix Severusovho života, čo sa ako jediný zapíše do pamäte. Rovnako nevýrazne dopadol záverečný pohľad do budúcna s novou generáciou študentíkov čo mal vzbudiť záujem o nový začiatok, ale nestalo sa. Popravde kapitola na nástupišti bola nepresvedčivá aj v papierovej podobe, no tam šlo o ojedinelú námietku. Zo záveru ságy som unavený, sklamaný a rozčarovaný. Sérii kníh aj filmov som venoval detstvo, dospievanie, skrátka s postavami rástol a aby sa moje dojmy rovnali s dojmami z Twilight ságy je podraz. Pokiaľ by sa oba diely Darov smrti spojili do jedného hodnotím slabšími tromi, takto si tieto diely, čoby samostatné kapitoly musia vystačiť iba s podpriemerným hodnotením a pohŕdavým mávnutím ruky, čo po vydarenej knižnej predlohe zamrzí dvojnásobne.

Začiatok s ručnou kamerou ako zo študentského výletu sa musí ešte pretrpieť. Po ňom ale začnú vyliezať karty, s ktorými sa dá hrať. Príbeh o dvoch stratených mladíkoch, z ktorých sa jeden vráti "nie vo svojej koži“ postupne odhaľuje tajomstvá a robí si pôdu pre zásadný zvrat. Nastolený punc realistickosti dodáva filmu šťavu, čomu neškodia ani herci ani komorné poňatie príbehu. Na filme je cítiť mizivý rozpočet (zábery z mučiarne) a minimum času na dokončenie (nesúvisle zlepené scény). Výsledkom toho je, že niektoré konverzačné pasáže sú dlhšie ako by bolo vhodné, iné kľúčové scény končia v náznakoch (príchod zo záhrobia) a načrtnutým nerestiam (incest, nevera, prostitúcia) sa film začne venovať a bez seba menšej snahy o rozvinutie ich zrazu utne. Mäsitá porcia gore nevyzerá vôbec smiešne, čo sa ale nedá povedať o chudákovi Pinheadovi, ktorému dal dvorný predstaviteľ košom a súčasný utáraný šašo pôsobí skôr poľutovania hodne. Ak by film dostal vyšší rozpočet a držal scenáristu so štábom na výplatnej páske o mesiac-dva dlhšie, výsledok mohol byť inde. Takto pôsobí Revelations ako z pera fanúšikov, ktorým nasrdený otčim vypol v izbe svetlo.

Tretí diel mieri z našich končín priamo do Vegas, kde sa vracajú kozy a po vážnejšom predchodcovi tiež humor z jednotky. Škoda umiernených popráv, vydarila sa iba prvá a zároveň škoda, že film nekončí záverečnou detonáciou, ale pokračuje trápnou odvetou, akú nemali ani gule ukázať.

Odľahčené poňatie mi až tak nesadlo aj keď viem čo tým Scorsese chcel povedať. Meliésove filmy mali baviť, objavovať, byť dobrodružstvami a v podobnom duchu chcel poňať aj svojho Huga. Pokiaľ je na plátne predstaviteľ hlavnej postavy, funguje všetko ako má (premietanie ukážok stratených filmov par excellence). Z Kingsleyho prejavu cítiť lásku k filmu a úctu k tomu, čo pre kinematografiu otec - zakladateľ (Lumiérovci odpustia) znamenal. Keď sa príbeh venuje detskému hrdinovi, jeho robotovi (vďaka tvorcom, že ho nechali robotom) a inšpektorovi s komplexom pôsobí hravosť na obtiaž. Rovnako nehrá do karát premrštený 170 miliónový rozpočet, pri ktorom Hugo nemal príliš šancí na úspech. Predsa len som si tvorcov profil vedel predstaviť v komornejšom, menej rodinnom balení.

Príliš ustaté ako keby na režiséra doľahla ťarcha vysokého veku. O Edgarovi sa navyše nedozvieme o moc viac ako za dve minúty z Wikipedie. Vlastne Eastwood prezradí iba to, že mal po šuflíkoch poschovávané tajné spisy, kvapku prikresľoval fakty a so ženami sa nestýkal nie pre pracovnú vyťaženosť. Na to aký dlhý čas Hoover v profesii strávil, koľko inovatívnych postupov do praxe zaviedol a veľkých prípadov vyriešil, je to žalostne málo. Vizuálne, hudobne aj herecky v pohode, škoda iba nezaujímavého spracovania jedného zaujímavého života, ktorému by som sa nebál v budúcnosti venovať celý seriál. Takto si musí vystačiť s filmom, ktorý podobne nevyužíva potenciál ako trebárs Nepodplatiteľní.

Tunajšie komentáre nechápem, minimálne o triedu lepšie než prvý diel. Johnny English Reborn obstojí čoby komédia aj ako špionážny film. Príbeh dostal konečne kontúry, s ktorými sa oplatí počkať až do konca a nechýba v ňom hotová nálož gagov, napínavých scén, kaskadérskych kúskov. I napriek tomu, že rozpočet nepatrí k najvyšším dovolí postavám striedať pestrú paletu lokalít od Šaolínskych palácov až po zasnežené hory. Rowan je stále vo forme a množstvo eskapád mi privodilo úprimný smiech, s ostatnými zúčastnenými rovnako nemám problém. Taký záporák v rukách Dominica Westa je dokonca vierohodnejší než John Malkovics, nesmiem opomenúť ani vražednú upratovačku s vysávačom. Akcie je rovnež dostatok a nielen vďaka rezkému soundtracku, má tie správne grády. Scenáristi počkali s pokračovaním takmer 10 rokov a oplatilo sa, množstvo neotrelých nápadov preplesknutie babičky, Johnnyho záblesk inteligencie či jazda na invalidnom vozíku jednoducho pobaví. Rowanovi sa tak podarilo poslednými filmami uzatvoriť nejednu kapitolu vo veľkom štýle. P.S. na titulky sa oplatí počkať, hlavný hrdina niečoho dobrého navarí.

Takto som si predstavoval prvú Ľudskú stonožku. Režisér filmovo dospel a druhý diel (i keď ani nejde o pokračovanie) poňal ako ťažkú úchylárnu, ktorá je špinavšia, brutálnejšia a zvrhlejšia než originál. Aj keď má film logické chyby a nevyznie tak realisticky ako by možno chcel, pomáha čiernobielym obrazom navodiť do správnej rádoby dokumentaristickej nálady. Hlavnou postavou je opulentný, plešatý retard s vypúlenými očami, ktorý prepadol závislosti na prvej Stonožke a tak pripraví konkurz pre 12 šťastlivcov, vrátane preživšej z prvého dielu. Druhá Stonožka má hneď niekoľko WTF scén, na ktoré som márne čakal pri tej prvej. Ak nerátam záverečné sracie inferno ako keby vystrihnuté zo školskej jedálne, ma odzbrojilo hneď niekoľko šialených nápadov (rozmačkaný novorodenec pod plynovým pedálom, matka s rozbitou hlavou sediaca za kuchynským stolom). Tlsťochovi navyše od renomovaného predchodcu chýbajú anatomické znalosti, a preto sa so skladačkou vyrovnáva po svojom. Na prilepenie ústneho otvoru k análnemu použije zošívačku, pár článkov mu dokonca chcípne, áno rany aj krvácajú a zistí, že sa zúčastnení nedajú nakŕmiť kedy si pán zmyslí. Záverečnú bodku aká hádže do out-u celé doterajšie dianie rád odignorujem a do posledného dielu odporúčim zakomponovať aj nejaký známejší článok. Veď kedy už len dostanete príležitosť vidieť ako sa obľúbená celebrita topí v cudzích exkrementoch.

Nech od filmu očakávate čokoľvek dostanete niečo iné, alebo inak povedané dostanete toho viac. Livide je zvláštny kúsok, originálny a zaujímavý s poéziou v krvi. Na tanieri ponúkne viacero hororových subžánrov aj iných žánrov, kde dostane priestor hrať každý prvé husle. A tam sa lámu lady a lámu hodnotenia, ale nech sa spýtate kohokoľvek či dal filmu tri hviezdy alebo päť, povie vám, že ide o nevšedný film čo len tak z hlavy nevyšumí. Je totiž pútavo a zručne natočený, dobre zahraný, strašidelne atmosférický (zvieratká za stolom), miestami brutálny a najmä nepredvídateľný. I keď pri spätnom pohľade uznávam, že indície boli, len som ich zas lajdácky prehliadal.