Paldiny

Vhodné pre tých, ktorí potrebujú vygumovať po ťažkom dni. Viac od toho asi čakať nejde a dvojriadkový obsah to tak trochu podčiarkuje. Ale kašľať na to, nejako ma najnovšia Bay(k)ovina neiritovala a že si zajtra budem pamätať len zmazanie Florencie z kultúrneho zoznamu Unesco mi je jedno. A viete čo, ak na film zas niekedy narazím, možno skúsim zistiť či neponúka aj niečo iné ako len načančaný videoklip.

Keď som Aquamana povinne absolvoval v kine, netušil som, že tam uvidím Lundgrena. Vlastne som netušil, že Lundgrena ešte v kine uvidím, ale prajem mu to. Síce tu nepasuje, možno o niečo menej ako nepasujú podivné masky morským ľuďom, ale dal spomenúť na iný jeho komiksový pokus s názvom Vládcovia vesmíru. Aquaman je viac fantasy než dnešné komiksovky, s akými som sa stretol a našiel som v ňom dve slušné scény. Jednu zo Sicílie, druhú, takmer hororovú, po tom čo hlavní hrdinovia Sicíliu opustia. Dej nemá moc čo ponúknuť, morskí ľudia majú na tých suchozemských ťažké srdce pre ich zlozvyk nevážiť si matičku Zem a tí ľudskí, tí majú asi z morských tvorov strach, no moc pohľadov, okrem pár reportáží sa k nám nedostáva, takže len moja domnienka. Posolstvo ale jasné, spojeniu týchto dvoch rás má dopomôcť potomok človeka a Nicol Kidman. Rybí muž je však slušná skriňa a keď ostatných masíruje oceľovými päsťami je to aspoň zábava, ako náhle sa v závere dostane k slovu digi bordel s komplet morskou populáciou a krakenom, prichádza bolehlav, z akého som sa dostával celú cestu domov. Verdikt teda znie, hodina a pol by bol optimal, vypustiť by sa mohli selfíčka, gladiátorské scény, plus to celé od veľkého zvratu, ktorý samozrejme nikto nečakal a možno to pospájať so mstiacim sa mravčím mužom, ktorý raz zmizol a viac sa neobjavil. No nevylučujem, že mu nevymyslia comeback zase v inom dobrodružstve. Tento raz už ale bezo mňa.

Panoramix je mimo formu, a preto začne pátrať po novej tvári, ktorá by ho zastúpila v kuchyni. Toľko dej akého mínusom je, že už s druhou scénou prekuknete ako dopadne. Zvyšok je stále maľovaný, stále zábavný (najviac rozosmialo cameo Krista) a snaží sa kráčať s dobou. 3D je preto definitívnou súčasťou a dnešná tvorba blockbastrov tiež zanechala stopu.

Ako by sa vám páčilo, keby Titanic uťali pri ľadovci. Asi tak som sa cítil, keď film skončil po koncerte Live Aid. Po jednej stránke super, že ani neviem ako tie dve a pol hodiny ubehli, po stránke druhej film skončil v polovici. Freddiemu zostávalo ešte šesť rokov života, šesť rokov nerovného boja s AIDS, šesť rokov skrývania sa pred otravnými novinármi, ale tiež šesť rokov po boku blízkych a po boku práce na ďalších štyroch radových albumoch, z ktorých ten posledný bol “dokončený až v nebi“. Toto obdobie si malo ukradnúť ďalšiu hodinu a pol a tá mohla emocionálne vyžmýkať každé oko v dosahu, zvlášť keď poslednú slohu skladby “Mother love“ dospieval až Brian May. Ale nie, členovia kapely zrejme usúdili, že by bolo voči frontmanovi neúctivé ho ukázať v nelichotivej, nezávideniahodnej zato úprimnej a realistickej póze. Rozhodli sa tak pre ľahšiu cestu, o akýsi vzpriamený pohľad legendy na pódiu a popritom práve až ten posledný album symbolicky spojil sólovú tvorbu Freddieho s kapelou. Po skončení filmu som sa tak cítil okradnutý o vrchol hereckého snaženia Rami Maleka a zároveň o objasnenie obdobia aké bolo doposiaľ držané pod pokrievkou. A že by minutáž zabrala štyri hodiny? No a čo, veď ani šesťminútová Bohemian Rhapsody nebola pre rádia, ale kapela si stála za svojim a doviedla ju do siene slávy. Paradoxne sa tak ale film s rovnomenným názvom prispôsobil pravidlám (vhodná dĺžka, veková prístupnosť) čím vlastne zaprel to, čo chcel svetu odkázať ich najpompéznejší hit.

Tak nám možno aj z Creeda nakoniec vzíde séria a ja mu ju prajem. Všetky tie zápletky už síce poznáme z Rockyho života, no opäť sa na ne dobre pozerá. Dokonca by som si vedel predstaviť o zápas viac v podobe ľahkej obhajoby s bezmenným oponentom, aká by ale neuspokojila veľkohubé médiá. Niečo na spôsob päťky a Tommyho Gunna pred pouličnou bitkou v mene rešpektu. Inak ostatné iba v dobrom, zas je nám servírovaná audiovizuálna smršť s parádnou choreografiou a vyslovenými zaujímavými myšlienkami. Za obrovský klad považujem uchopenie Dragovcov, ktorí čoby záporáci dostali doposiaľ najviac priestoru a tiež sympatií. Takže ak sa ocitnete v situácii, kedy vám nebude ľahostajný osud ani jedného, Draga či Creeda, vedzte, že nie ste v tom sami. Obom som ku koncu prial čo najdôstojnejšiu bodku a scenáristi mi želanie aj splnili. Z tohto pohľadu zase niečo nové. Čo už nové nebolo, že ma Rocky opäť donútil k ukápnutiu slzy, na toto má talent. Nikomu inému sa to nedarí a jemu pravidelne.

Poučný komorný film zakladajúci si prevažne na dialógoch. Šikovne miesi dokumentárne zábery s hranými, kde prechody nerušia a sú súčasťou deja. Určite za to môže aj kamera aká použitými farbami evokuje doby minulé. Potešilo ma, že sa dbalo tiež na autenticitu, takže každý vlastnou rečou, teda tí v ofenzíve svojou a ostatní sa v ich spoločnosti len poslušne prispôsobujú. Človek by ani nepovedal, že koľko sa toho dá povedať iba tým, keď časom príde na neochotu opustiť rodný jazyk. Herecky zvládnuté a najmä iné, nie je to tá istá desiatka dookola sa točiacich tvárí zo seriálov, ale aspoň pre mňa neznámych, zato schopných charakterných výkonov, vďaka akým napätie s perom v ruke a tankom od potravín len hustlo. Film tak určite slušný a pozornosť si zaslúži, no to by ho v piatok večer nemohli na veľkom plátne sledovať dvaja ľudia.

Denzel je plnohodnotný šofér uberu, naložíte mu na zadné sedadlo spitú dievčinu, on ju zavezie do nemocnice, vráti sa späť s lekárskou správou, donúti vás za jazdu zaplatiť duplicitne, ohodnotiť spokojnosť piatimi hviezdičkami a ešte vám na cestu poláme prsty. Ja to ale risknem a s malou dušičkou, že sa mi do rána nezjaví pri dverách vysolím len skromné tri. Druhý diel totiž nie je o nič lepší ako ten prvý, dokonca mám pocit, že mu trvá nekonečne dlho než sa rozbehne. Lenže charizma čističovi stále nie je cudzia a keď to ten Mr. Justice for All ťukne do hodiniek, tak si divák na tie svoje ani len nespomenie.

Na plagáte je vidieť tucet postáv, ktorých rodokmene spolu nejak súvisia, alebo budú súvisieť. Lenže môj súkromný boj so svetom, ktorý som mal kedysi toľko rád, stráca posledné čary a kúzla. A už sa mi ani nechce zamýšľať nad tým, či je to mnou, vrahom Potterovho sveta- Yatesom, alebo Rowlingovou, ktorá je lepšou spisovateľkou ako scenáristkou. S výnimkou troch postáv si ťažko hľadám cestu k ostatným. Tí na seba upozornia len keď zmenia stranu. Ani tie fantastické zvery tu už nehrajú hlavnú rolu, čo je paradoxom vzhľadom na názov, aký séria nesie. Pritom prvý film ešte cielil na jedinečnosť všetkého živého, druhý sa však snaží parafrázovať zločiny človeka v udalostiach, v ktorých zvieratká nemôžu hrať prím. Film tak v istom momente opúšťa svet fantázie a púšťa sa do zložitej spleti vzťahov. Lenže mám ešte chuť si kresliť nové grafy, chápať novým súvislostiam a púšťať sa do odhaľovania ďalších falošných a pravdivých správ? Nemám. Keď sa všetci stretli na ministerstve v Paríži a začali ukazovať na toho a onoho, som len zíval a zamýšľal sa nad tým, prečo museli z Dumbledora spraviť gaya. Neviem, vlastne viem, ale nechce sa mi to ďalej rozpitvávať.

Judgment je kvalitatívne presne medzi Deaderom a Infernom a od oboch si berie len to dobré. Na rozdiel od Ričiho ma nenudila ani vyšetrovacia časť, ktorá už síce ku koncu balansovala na hrane, no dokázala sa nezosypať. Konskú zásluhu má na tom samotný Pinhead, ktorého dôvtip to tentokrát vytmaví aj nebeským bránam čo prekvapivo vstupujú do diania. Pre nasledujúcu kapitolu mi stačí málo, zachovať rovnakú zostavičku pekelníkov, vrátane Auditora, ktorého výberový proces je odpornejší, než trhanie tiel na kúsky a prísť so zápletkou aspoň na úrovni tejto.

Elise je na tom podobne ako Jigsaw, nezastaví ju ani smrť, ale na rozdiel od pána skladačky neprechádza zmŕtvychvstaniami, len ukazuje čo bolo predtým a stavia si tak nové mostíky k základnému kameňu série. V tomto prípade sa opäť postaví hnusnému démonovi, ktorého motiváciu som síce nepochopil, ale nevadí. Rovnako mi unikal zmysel tej píšťalky, pre ktorú riskovali život, ale nemusím rozumieť všetkému. Aby to malo aj osobnejší ráz, tak sa má duel s démonom odohrať v rodnom dome samotnej Elise. Spoznávame jej príbuzných, ranných bubákov z palandy i pivnice a ďalšie bezsenné noci, z ktorých dobré dve vystrú do pozoru. Dej prihrá aj nejaký ten zvrat a nadhodí pár návnad pre vznik nových filmov, aké nám dozaista budú chcieť skomplikovať už i tak ťažkú orientáciu vo Wanových svetoch. Kvalitatívne si ide štvrtý Insidious na rovnakej vlne ako predchodca, film ničím neprekvapí, dodržiava overenú osnovu a zdanlivo  uzatvára kruh. Ale netreba sa báť, vysoké tržby dozaista rozfúkajú hmlu a nejaký ten mostík ešte odhalia.