Marius

Nothing really matters.....because everything changes. Ashes of time je bumerang pokreslený nádhernými detailami. I keď na začiatku máte pocit, že sa vám vzďaľuje a vy nechápete koľká bije, potom sa vám vzdiali úplne, aby sa nakoniec vrátil a nesmiernou silou vás zasiahol na správnom mieste. Režisérove typické ingrediencie nešťastnej lásky, monológov postáv, ich snov a túžob sú tentokrát zahalené do typicky čínskeho martial arts hávu. I keď akcia nie je Wong Kar-waiovou parketou a je stvárňovaná skôr umelecky než prehľadne či efektne, je potrebné mať stále na pamäti, že akcia je vo filme len prostriedkom na predstavovanie postáv a ich vývoj. Okrem tradične umeleckej kamery, množstva symbolov a typicky Wongovských formálnych postupov tu nájdete i jeho dvorných hercov, z ktorých okrem rozprávača musím vypichnúť Maggie Cheung, ktorá i na malom priestore prekryje všetkých hercov a svojím perfektným herectvom len potvrdí, že v konečnom dôsledku je hýbateľom deja práve jej postava. I always thought I was the winner, but one day I looked into the mirror and saw the face of loser. 10/10

Dannyho predchádzala povesť výborného filmu, ktorý vracia Bessona-scenáristu do prvej ligy. Príbeh o človeku – psovi v podaní majstra wushu, s choreografiou Yuen Wo Pinga, za účasti Morgana Freemana, Boba Hoskinsa a Massive Attack je zaisto zaujímavým námetom na spracovanie. Horšie je to s výsledkom. Film napriek výbornému scenáru zhadzuje očividná snaha o fincherovsko – ritchieovskú formálnu stránku za zachovania bessonovského feelingu komornej drámy na pozadí akčnej rezanice, pretože ide len o nedfunkčný pokus o takúto syntézu. Hercov treba pochváliť; Jet Li vo svojom asi prvom neázijskom filme, kde mu to naozaj „hraje“, Bob Hoskins si strihol „dobrosrdečného“ strýčkovského gangstra s príšerným prízvukom a Freeman odviedol svoj štandard múdreho starca. Pokiaľ ide o akčné scény, sú dobré, ale to čo som nedávno videl predvádzať Jeta zamladi na wushu súťažiach sa s tým nedá porovnávať a jeho potenciál mohol byť využitý i lepšie. Na záver už len nemá otázka: prečo Besson nezobral prvý scenár ktorý od Messengera stojí za to a neukázal nám Leona pre nové tisícročie? Prečo film nerežíroval sám, keď ide o príbeh, ktorý si pýta práve prístup tohto majstra tak ako ho predviedol v Léonovi či Nikite ? Odpoveď sa už asi nedozvieme, Dannyho však odporúčam. 7/10

Viete čo odlišuje to čomu hovoríme „klasika“ od bežnej literatúry a čo spôsobí, že niektoré diela prežijú storočia na výslní, kým ostatné zapadnú prachom ? Je to schopnosť vystihnúť tie časti ľudskej povahy, ktoré sa v priebehu plynutia času nemenia, bez ohľadu na to, či sú nám takto zobrazované charakteristiky príjemné alebo nie. Slovami mojej obľúbenej spisovateľky Anne Rice vyslovenými prostredníctvom Lestata : Ak chceš rozumieť ľuďom, prečítaj si všetky diela Shakespeara. Pride and Prejudice sa stalo príjemným prekvapením tohto filmového roka v našich malých zaspatých krajinách. N- tá adaptácia klasiky Jane Austen o päťčlennom babinci túžiacom sa čo najskôr vydať a zabezpečiť seba i svoju rodinu pred chudobou má všetko čo má dobrý príbeh mať. Rôznorodé postavy a postavičky, z ktorých vyniknú najmä sarkasticko flegmatický otec Bennet v podaní Donalda Sutherlanda a príjemná predstaviteľka „predsudku“ Elizabeth Keiry Knightley, ktorá tu po prvýkrát predvádza nejaké charakterové herectvo, i keď jej nominácia na Oscara mi je stále záhadou. Pranierovanie honby za peniazmi prostredníctvom vydaja a vnucovania svojej vôle dcéram, pochabosti, naivity a márnivosti zas film ukáže na Mrs. Bennetovej a jej dcérach Lydii a Kitty. Pýchu a z nej prameniaci odstup reprezentuje postava pána Darcyho. Formálna stránka filmu mi až tak nesadla, nie že by bola vyložene zlá , či nudná, je na nej skôr badať strach experimentovať s klasickou predlohou a snaha natočiť film príliš remeselne. Hlavným tromfom snímky je v tomto prípade scenár a vypointovanie jednotlivých scén prostredníctvom úžasných dialógov. Tie sú vedené v nádhernej uchu lahodiacej literárnej angličtine, bez skratkovitých kuchynských výrazov, čo je samozrejme podmienené predlohou. Pride and prejudice bude veľa ľudí vyčítať klišoidnosť, a priznám sa , že stretnutie v rannej hmle mi poriadne zdvihlo hladinu cukru v tele, avšak vyčítať romantické klišé jednému zo základných kameňov žánru romantická literatúra by bolo ako vyčítať Biblii, že je postavená na Desatore. Každopádne je Pride & Prejudice jedným z najlepších a najmilších filmov, ktoré zatiaľ v tomto roku išli do distribúcie a vzhľadom k jeho nadčasovosti s kľudným svedomím dávam 10/10 P.S. skúste sa raz posadiť niekam do rušnej kaviarne sami a počúvať dievčatá vo veku hrdiniek filmu....a zistíte že príbeh je ozaj klasikou i v našej dobe.

Ak sa niekedy bude robiť súťaž o film, ktorý sa formálnymi postupmi najviac približuje žánru anime, obsadí Waterboys : Otoko no šinkuro určite popredné priečky. Už od úvodnej scény „vyhratých pretekov“ sa celá expozícia nesie presne v duchu japonských komediálnych kókó (stredná škola) anime. Nová krásna učiteľka snívajúca o tom, že bude kaučovať vlastný team akvabel až natoľko, že jej nevadí, že jej akvabely sú chlapci a ani poriadne nevedia plávať, zamestnanec akvária, ktorý má chlapcov naučiť synchronizovanému plávaniu, roztomilá karatistka, ktorá vyberá automaty na kolu kopačkami a hlavne kvinteto looserov, ktorých spomínaná učiteľka prihlásila na synchro vystúpenie na úvod školského roka. Celým filmom sa tiahne japonsky uletený zmysel pre humor, kombinovaný s citom režiséra pre umocnenie komediálnych scén za pomoci spomalených záberov (i keď „diviak time“ je k videniu až v jeho nasledovnej pecke Swing girls ) a zakomponovania či už klasickej hudby alebo hudby 30.-40. rokov. Waterboys síce nedosahujú kompaktnosti a príjemného feelingu, ktorý sála z režisérovej ďalšej snímky Swing Girls, je to však vynikajúca zábava s grandióznym finále v obrovskom bazéne. 9/10

Podobne ako Le_Chuck som očakával poriadne ázijsky jetú komédiu, dočkal som sa však .čoho vlastne ? Gulášu v pravom slova zmysle. Síce veľmi starostlivo formálne uvareného ale predsa gulášu, ktorý mi tentokrát nie veľmi dobre sadol. Save the green planet je mixom žánrov krimi, thrilleru, horroru a sci fi, len tú komédiu tam nie a nie nájsť. Čo sa mi páčilo veľmi, je využívanie rozmanitých formálnych postupov, podľa toho v ktorom zo spomenutých žánrov film práve pláva. Niektoré scény pôsobia „Seven-oidne“, niektoré hitchcockovsky atď. Tiež na filme veľmi oceňujem zameranie sa na hlavnú postavu a detailné prekreslenie jej minulosti a z nej plynúcej motivácie. Film sa však neskutočne pomaly rozbieha, nie je to práve moja šálka kávy ani po stránke námetu ale hlavne sa mi vôbec nepáči posledných asi desať minút, ktoré mi úplne prevrátili pohľad na celý film a zrazili moje hodnotenie na 8/10

Číňania majú Shaolin Soccer, Japonci zas Sumo, Nesumo.. Univerzitný klub sumo je ohrozený nedostatkom členov, lebo mladí Japonci nectia tradície. Preto jeden z člen profesorského zboru položí vybraným študentom podmienku : buď nastúpiš za sumo klub na jeden zápas alebo nedostaneš skúšku. Nuž a keď menežérka klubu má ako tému pre diplomovú prácu "Masmediálna manipulácia" tak sa nový team zložený z univerzitných looserov a jednej transferovej posily s menom "Smiley" dočká i patričnej pozornosti programu lokálnej televízie. Sumo do, Sumo don´t je stokrát prevarený športový príbeh, je však natočený mimoriadne vtipne a napínavo. Sumo je pre našinca veľmi exotický šport a i keď bežný Európan v ňom vidí tlačiacich sa tučkov, je to riadna fuška. Sumo súboje sú vo filme veľmi dobre a prehľadne spracované, ale hlavne sa pri nich divák kráľovsky baví vzhľadom k povahám a "muskulatúre" jednotlivých hrdinov. Rozhodne odporúčam....a nenoste do ringu trenky, ale mawashi. 9/10

Chcete vedieť aký je rozdiel medzi kvalitným filmom a remakeovým produktom? Pozrite si najprv fenomenálny Sekai no Chushin de Ai wo Sakebu a potom My Girl & I. Kórejci pravdepodobne zavetrili kopy jenov, ktoré Sekai no Chushin zarobil v rodnom Japonsku a následne pripravili vykastrovaný remake. Linka kazetového puzzle bola vynechaná, namiesto nej je tu pager a telefón. Zlomové okamihy samozrejme ostali ,avšak nie sú pripravené tak silnými a zároveň civilnými scénami ako v originále, preto nedokážu divákom pohnúť. Pokiaľ ide o postavy, Tae-hyun Cha by už raz konečne mohol ukázať inú polohu než smejte-sa-na-mne ňoumu a Hye-kyo Song vďaka scenáru proste nedokáže vystihnúť hĺbku postavy Aki z originálu. Pozitívum je to, že ako všetky kórejské filmy tento film vyzerá veľmi pekne a hrá k nemu výborná hudba (asi to najlepšie na celom filme). Bohužiaľ ide len o krásny, ale prázdny obal. 5/10

V mojich očiach absolútny kult medzi mravoučnými komediálnymi rozprávkami. Kronerová ruluje, i keď tu nie je uvedená medzi hercami.

Film, ktorý (ako spomína i Adrián) sa feelingom veľmi podobá pre mňa nepochopiteľne ospevovanému Sideways. Je to film z ktorého mám pocit, že mi chce povedať niečo „veľké“, cez zobrazovanie malých veľkých vecí, ale akosi nevie ako to má urobiť ani čo presne chce povedať. Celý film pôsobí strašne rozťahaným dojmom, jednotlivé scény sú na seba radené bez zmysluplnejšej nadväznosti. Garden State stojí a padá na jedinej osobe a tou je Natalie Portmann, ktorá vo svojej postave asi ako jediná má čo hrať a kedykoľvek je na scéne, zatieňuje i pána hercorežiséra Braffa. A práve kvôli jej postave a nehynúcemu obdivu k Natálkinmu umeniu si Garden State veľmi rád pozriem znova, ale nad 7/10 sa film u mňa nedostane.

Otázka : Ako budete ako správny otaku hodnotiť anime, ktoré má len šesť dielov, žiadny podstatný dej, nevhodne použitú hudbu a tých šesť dielov sa vám podarí dopozerať po šiestich týždňoch ? Odpoveď : Džúbun no san Preklad : 3/10.