Marius

Najprv : nedajte sa odradiť hodnoteniami, ktoré má Angel-A na CSFD. Luc Besson sa po sedemročnej prestávke posadil na režisérsku stoličku, aby natočil film podľa vlastného scenára. Skalní fanúšikovia jasali, až kým neprišlo na projekcie. Angel-A totiž nie je nový Leon, Hlbočina či Nikita. Je to romantická komédia s miernym nádychom fantastična. Po scenáristickej stránke dopláca na to, že námet nie je nijak originálny a topí sa v mori dialógov premenlivej kvality. Režijne je to však, ako u maestra vždy, výborne odvedená práca. Besson si určite uvedomoval, že jeho scenár je len n-tou variáciou na danú tému a tak naordinoval výbornej kamere Thierryho Arbogasta čiernobiely film, čím nechal vyniknúť tretej hlavnej postave filmu – Parížu. Jednotlivé scény sú tiež oživené celkom zaujímavými hračkami so strihom. Pokiaľ ide o postavy, André Jamela Debbouzea je najlepšie napísanou i zahranou postavou, je dostatočne komplexný a Jamel mu vdýchol svojim herectvom poriadny kus hodnovernosti. Väčší problém som mal s Angelou Rie Rasmussen, ktorú mohol podľa môjho názoru Besson potiahnuť do ešte väčšieho „ prišla som si užívať, lebo v nebi je nuda “ extrému. Takto, i keď ide o postavu zaujímavú a celkom dobre zahranú, ostáva Angel-A mierne plytkým charakterom. Aký je teda nový Besson ? Nie je to zásadné filmové dielo, ktoré by formovalo určitú filmovú epochu či žáner ako jeho predchádzajúce filmy. Je to taký malý, zvláštny film na ktorom cítite, že napriek tomu, že je určený skôr bežnému divákovi, je iný ako väčšina mainstreamovej produkcie. A pokiaľ sa neveziete na vlne „kopnúť si do producenta sračiek, ktorý bol kedysi velikánom európskej réžie“ a dokážete sa tejto vlne vyhnúť, Angel-A vás síce neohromí, ale určite pobaví príjemným humorom a poteší nádherným vizuálnym spracovaním. Bez záverečnej slzopudnej scény by som šiel aj vyššie, takto je to na 8/10

Tvorcom Saw II by mal niekto vysvetliť, že nie každý režisér je David Fincher. Už jednotka iritovala tým, že bola príliš Seven–alike a ani dvojka sa tohoto nedostatku nesnaží vôbec zbaviť. Už úvodná scéna je pre znalca jedničky totálne samoúčelná – načo predstavovať predstavené, keď to s príbehom pokračovania vôbec nesúvisí. Scenár je neuveriteľne logicky deravý a i keď logiku zvyčajne vo filmoch nehľadám, v tomto type thrillerov by sa patrilo nerobiť z diváka vola chybami v logike. Kto pozná fyziologické účinky sarínu, bude sa dobre baviť na tom, ako ho film chce opiť rožkom. Videoklipový strih je vo veľa sekvenciách použitý úplne rušivo a dementne. Takisto nechápem zmysel, použitie a potrebu lacných ľakačiek v niektorých častiach filmu, pretože pôsobia ako päsť na oko. Vrchol všetkého nie je ani tak koniec, i keď je pritiahnutý za vlasy, ako záverečné vysvetľovanie pointy prestrihávaním záberov z predchádzajúceho deja s komentárom . Pointa je totiž zrozumiteľná snáď i pre študentov osobitnej školy. 5/10 P.S. Veľkou zábavou je sledovať Donnie Wahlberga – niekdajšieho dievčenského idola a člena chlapčenskej skupiny New Kids on the Block ako sa snaží robiť drsňáka preplešnutý a bruchatý.

Piráti z Karibiku : Truhla mŕtveho muža pripomínajú zo všetkého najviac rizoto. Každý si tu nájde svoj obľúbený kúsok, zastúpenie ingrediencií je pestré natoľko, aby zaujalo každého diváka a aj mu zachutilo, avšak pokiaľ sa na toto rizoto pozriete z nadhľadu, vyzerá príliš tuctovo a nevábne, takže dáte prednosť „učesanejšiemu“, i keď možno menej chutnému rezňu so zemiakmi. Nechcem tým samozrejme kaziť Pirátom status dobrého blockbusteru, práve naopak. Naháňačka za tajomnou truhlicou na palube Čiernej Perly je i tentokrát vydareným mixom vtipu, dobrodružstva, romantiky a akcie. A v rámci možností a zamerania sa na úspech u nenáročného popcornového diváka sa dá nazvať i kvalitným filmom. Sú totiž filmom, ktorý sa jednoducho musí páčiť každému, kto od každej návštevy kina neočakáva hlboké myšlienkové posolstvo, ale chce sa najmä baviť. Vrátiac sa k porovnaniu s rizotom z úvodu musím povedať, že ryža ktorá tento mix drží pokope, je nejak málo dovarená. Scenár Pirátov dvojky totiž trpí rovnakou chybou, ktorá v dvojke vystupuje ešte markantnejšie; je príliš preplácaný. Jednotlivé scény sa na seba vŕšia bez hlbšieho zmyslu a nadväznosti, pričom v jednotke táto chyba nebola až taká zjavná najmä preto, že divák bol do sveta pirátov iba uvádzaný a hlavne bol priťahovaný tým najväčším magnetom. Áno, Johny aka Captain Jack Sparrow is back.. Bohužiaľ je ho podľa môjho názoru vo filme príliš málo s prihliadnutím na to, že je to hlavný ťahač deja, humoru i akcie. Hláškuje o sto dvesto, asi jediný z hlavných hrdinov vie ako sa šermuje, jeho slovné prestrelky s Keirou sú asi jediným dobre napísaným a vypointovaným dialógom vo filme ale hlavne nezabudol na svoj rock´n´pirate prejav, ktorý tak pomohol jednotke z vĺn priemernosti. Z hlavných postáv už potom zaujme popri nevýraznom Bloomovi a Keire iba predstaviteľ Davyho Jonesa, známy to vyžitý rocker Billy Mack z Lásky nebeskej Bill Nighy, ktorý je pod maskou chobotnice k nepoznaniu a predvádza úžasný francúzsky prízvuk. Vedľajšie postavy sú hlavne pokiaľ sa týka anglických hercov (Bryce, Davenport a Hollander) výbornou ukážkou zaujatia diváka i na malom priestore. Triky v Truhle sú skôr premenlivej kvality, od výborných (miznutie lodí) až po praveko vyzerajúci pohyb nemŕtvych pirátov. Každopádne, pokiaľ sa ma ktokoľvek spýta, aký sú Piráti vol. II film, poviem, že vydarený a jednoznačne ho odporúčam...už kvôli tomu, že jeho koniec diváka poriadne navnadí na pokračovanie. Ja sa naň totiž teším omnoho viac, než som sa tešil na LOTRov, Matrixy a Potterov dokopy.....kapitán mi totiž celú dvojku chýbal. 8/10

Almost Unreally bad movie. 5/10

Katsuhiro Ôtomo je medzi anime nadšencami známy najmä svojou hardcore sci-fi kultovkou Akira. O to viac prekvapí, že sa od tematiky “nepochopiteľného filozofovania”, ktoré mu vynieslo povesť tvorcu jedného z filmov označených pochybnou nálepkou “najlepšie anime všetkých čias” (vec názoru – ja to tak nevidím) odklonil a chopil sa projektu, ktorý je údajne dodnes najdrahším anime filmom všetkých čias. Steamboya bude veľmi veľa divákov kopať pod čiernu zem ako úžasnú akčnú jazdu bez hlbšej myšlienky. Lenže, o čo menej dá tento film mladším ročníkom a tým, ktorí čakajú od každého anime buď úchylnú komédiu , alebo filozoficko-emocionálny orgazmus , o to viac sa odmení generácii, ktorá namiesto na Star wars vyrástla na vizionárskych románoch otca všetkých sci-fistov Julesa Verna. Veru, keby tento spisovateľ mohol Steamboya zhliadnuť, určite by ho inšpirácia jeho románmi nevýslovne potešila. Film má vlastne jednoduchý príbeh, točiaci sa okolo vynálezu akejsi “parnej gule” ukrývajúcej nesmiernu a čistú energiu a predstavujúcej akýsi akumulátor pohybujúcej sa vojenskej pevnosti (dokonca i Miyazakiho Hauru by tento moving castle závidel), ktorá by jeho vlastníkovi zaručila prevahu nad všetkými armádami storočia pary. Tento vynález zostrojili otec a deduško hlavného hrdinu Raya . Na týchto dvoch postavách leží i aký-taký myšlienkový potenciál filmu ukazujúci konflikt medzi poňatím vedy ako “veda pre peniaze a moc” a “veda pre ľudí a pre vedu”. Avšak, Steamboy je v prvom rade akčná jazda, takže diváci zívajúci pri siahodlhom filozofovaní sa nemusia báť. Akcia v Steamboyovi je jednoducho úchvatná. Divák úplne zabudne na to, že pozerá len na “animák”. Zabudnite na to čím Vás krmili Star Wars E3 či King Kong. Steamboy nepotrebuje 3D efekty aby tieto spektákly poslal čo sa týka akcie ďaleko za seba . Stačí fantázia, výborný cit pre akčné scény a mierna demolácia Londýna , to všetko vo výbornom 2D prevedení a väčšina akčnej hollywoodskej produkcie môže len s otvorenou pusou ticho závidieť. Veľmi pobaví ironický a politicky nekorektný odkaz adresovaný američanom, ktorí sú stelesnení postavou Scarlet O´Hara , ako vylízanej rozmaznanej blondýny vlastniacej onu pevnosť a čudujúcej sa “prečo tí zlí ľudia na nás strieľajú?”. Aby som však neprechválil; film je naozaj trochu natiahnutý a pri záverečnom hodnotení ide len o to, do akej miery je ten, kto hodnotí ochotný túto skutočnosť prehliadnuť. U mňa 9,5/10

Karin sa nesie v duchu strelených romantických anime á la Rumiko Takahashi. Hlavná hrdinka je prostredný potomok rodinky upírov klanu Maaka (pojapončené „Marker“), pekne si nažívajúcich a užívajúcich niekde v Japonsku. Karin má však jeden obrovský problém, pretože nie je blood drinker ale blood maker. Nuž pri stretnutí s jej obľúbenou krvnou skupinou, ktorou je nešťastie má dve možnosti : buď pustí gejzír krvi z nosa alebo sa zahryzne do obete a poskytne jej poriadnu infúziu čo zabezpečí hyperaktivitu dotyčného neboráka na pekných pár dní. Za túto vadu je považovaná za čiernu ovcu rodiny, čo jej maminka zvykne pripomínať údermi papučou po hlave a starostlivý ocko zas doliezaním za svojou adolescentnou dcérou. Starší brat (mimochodom tu je betónová inšpirácia knihami Anne Rice) ňou opovrhuje a jedinou členkou rodiny ochotnou vždy pomôcť je flegmaticko cynická mladšia sestra Anjou (môj absolútny favorit z celého seriálu) a jej schizofrenická bábika BGE. Problémy Karin sa prehĺbia v okamihu, keď sa do jej triedy dostane Kenta Usui. Kenta spolu s jeho maminkou Fumio sú totiž továrne na depresiu a tak školské steny razom dostávajú červenú farbu. Nuž a keď ste prsatá sexi upírka, musíte byť pripravení na všetko. Napríklad, že z Európy dorazí zapálený kjúketsuki hantá (vampire hunter) Winner Sinclair (taký mix Tatewaki Kuna z Ranmu 1/2 a Amélie zo Slayers s absolútne bohovým prízvukom), ktorý sa na potvoru zahľadí práve do vás. Alebo že sa zobudí vaša 200 rokov odpočívajúca babička, ktorá zo všetkého najviac žiarli na vaše štvorky, keďže je plochá ako doska a ktorá vám chce zlikvidovať frajera. Na rozdiel od podobne koncipovaných diel ako Ranma, či Urusei Yatsura však Karin chýba tá neskutočná absurdita point jednotlivých dielov spomenutých anime. Je to však veľmi príjemná, milá, romantická a najmä vtipná zábava. 9/10

PRESENT DAY, PRESENT TIME LAYER 1 : INTRODUCTION Deväťdesiate roky odmietli pompu a nevkus rokov osemdesiatych a stali sa myšlienkovo a umelecky najplodnejším desaťročím minulého storočia. Všeobecne sú charakterizované ako cynické, pochybovačné a postmodernistické obdobie.LAYER 2 : GENERATION 90´s Generácia devätdesiatych rokov odmietla nielen postuláty generácie predchádzajúcej, ako to robí každá generácia, ale začala pochybovať i o význame postulátov samotných. Toto pochybovanie a prehodnocovanie hodnôt samotných vyústilo do popierania zažitých lineárnych a žánrovo čistých umeleckých postupov, čo umožnilo spájať a miešať jednotlivé žánre a postupy s cieľom priniesť niečo nové a oživiť úpadkové umenie osemdesiatych. Typickými hovorcami ducha desaťročia sa stali napr. Nirvana, Smashing Pumpkins, Radiohead či Alanis Morisette, vo filme Tarantino, Lynch, Aronofsky, Besson, Fincher.LAYER 3: NET IS VAST AND INFINITE V deväťdesiatych nastal boom internetu, myšlienky a názory boli zrazu masovo oznámiteľné a diskutovateľné, čo umožnilo ich rýchlejšie šírenie a obohacovanie myslenia v masovom meradle. Niet divu, že sa objavili názory na prepojenosť siete s realitou, pretože prostredníctvom vedomia ľudí sa tak naozaj deje. LAYER 4: SERIAL EXPERIMENTS : LAIN SEL je príbehom dievčatka Lain, ktoré prostredníctvom svojho alter ega vo virtuálnej sieti zmazáva hranice medzi realitou a svetom netu. Obsahuje obrovské množstvo filozofických myšlienok, ktoré sú pre dnešnú teen generáciu ťažko stráviteľné, a ktoré (česť výnimkám) odmieta. Je obrazom pochybnosti o objektívnej realite toho čomu hovoríme vonkajší svet a tým nadväzuje na myšlienky, ktoré priniesol už Ghost in the Shell a ktoré západu predstavil koncom desaťročia Matrix. Postoj Lain je postojom devätdesiatych rokov : pochybuj o tom čo vidíš a rozmýšlaj o tom čo nevidíš. Hudobná zložka je akousi variáciou na hudbu Radiohead (celkovo zo seriálu ide podobný feeling ako z klipu Paranoid Android) . LAYER 5: CONCLUSION SEL je odtlačok ducha doby v umeleckom diele, akých nájdete len veľmi málo. Je totiž presne taký , aké boli 90´s . Pochybovačný. Filozofujúci. Geniálny. Tvorivý. Ne-žánrový. Nepochopiteľný. Nepochopený. 10/10 LAYER 6 : EPILOGUE Začiatok storočia – najmä v západnej kultúre znamenal obrat k tomu, pred čím 90´s varovali najviac : konzum. Na druhej strane, ďakujem 90´s, že som svoj zásadný myšlienkový vývoj prešiel práve v nich a ďakujem Lain, že mi to nádherným spôsobom pripomenula.

Nudný film s výborným výukovým DVD a explozívnym koncom. 4/10

Maggie Cheung je herecká bohyňa !

TANOŠII.... KA ? Total gore total erotic alebo X-men postretli Elephant mana a emocionálne i akčne dostali obaja od Elfen Lied na frak. Už prvých päť minút presvedčí i neveriaceho Tomáša, že anime naozaj nie je pre deti a že Japonci dokážu spojiť nespojiteľné do nádherne harmonického celku. Príbeh "iného druhu" medzi ľuďmi predstavuje široké spektrum charakterov a ich vzájomne prepletený príbeh funkčne preskakujúci medzi jednotlivými časovými rovinami. Medzi postavami jednoznačne vyčnieva správne shakespearovsky poňatá Lucy prenasledovaná svojou "inakosťou" a svojou minulosťou vyplývajúcou z nepochopenia a opovrhovania tých, ktorých označujeme ako "normálnych". Všetky postavy tu však majú svoj priestor i miesto v príbehu a divák nemá problém vžiť sa do každej z nich a pochopiť situáciu a konanie každej z nich, a to napriek tomu , že ani na minútu nezabudnete na to, že je to "fiction" a pozeráte animák. EL má na dôvažok nádherný hudobný doprovod čerpajúci z v Ázii čoraz viac populárnejšej európskej klasiky. A ja si čoraz častejšie začínam vážne myslieť, že hraný film zažíva svoju krízu a budúcnosť príbehov, silných emócií i myšlienok je práve v animovaných filmoch určených staršiemu publiku. MADA ITAKUNAI DESU...KA .... 10/10