lencok

Pútavý dokument o alternatívnej medicíne a o nekonzumnom spôsobe života. Malo to energiu, spád, myšlienku. Na záver mi však chýbal Johnyho zážitok z jeho "diéty". Celý dokument sa o tom hovorilo a čakala som, že povie viac o svojom osobnom zážitku.

Ťažko sa mi hodnotí, preto ani hodnotiť (prostredníctvom * ) nebudem, pretože som film nedopozerala do konca a to z niekoľkých dôvodov: Prvým je ZNECHUTENIE, ktoré vyvrcholilo scénou s autonehodou Vaughanových priateľov. Išlo o napodobnenie havárie Jayne Mansfieldovej. Záber na mŕtvu mačku a Vaughanova veta: „Teda ten pes. Ten pes je dokonalý.“ definitívne ukončila moje premáhajúce sa sledovanie toho filmu. Druhým dôvodom je OBSAHOVÁ STRÁNKA filmu, z ktorej som bola od samého začiatku filmu otrávená. Nejde ani tak o tému, ale skôr o spôsob, akým bolo podané zmýšľanie takýchto duševne chorých ľudí. Očakávala by som viac prepracované zobrazenie vnútorného a psychického prežívania a stavu postáv. Cronenberg však vsadil na vizuálne zobrazenie, od ktorého som sa nevedela odosobniť, znechutilo ma to a nedokázala som film dopozerať do konca. Tretím, pravdepodobne najdôležitejším dôvodom je to, že mi vo filme CHÝBALO NIEČO, čo by aspoň v malej miere odklonilo pozornosť od sexuálnych scén. Chýbalo mi tam (možno) napätie, akcia ... Niečo, čo by aspoň trochu zvrátilo dej iným smerom ako len tým, že v každej druhej scéne bol sexuálny pomer medzi inými postavami. Jednoducho povedané, bola to nuda! Nekonečne dlhé porno.

"Vtip má mať pointu." ... tento film pointu nemal a preto ho považujem za zlý vtip.

keby sa to skončilo scénou vo väzení, tak by som povedala, že to bol dosť dobrý film, dokonca niekedy aj celkom vtipný. bolo tam viac scén, ktoré ma pobavili a dobre som sa zasmiala, napríklad - ranný útek z internátov alebo Viktor Horján a jeho nechápavý výraz :) patetickosť poslednej scény (nebudem prezrádzať dej) však, podľa mňa, pochovala myšlienku filmu, čo ma dosť sklamalo.

Prvé, čo mi mysľou prebehlo, keď som sa postavila zo sedačky v kine bolo „au!“. Pocit, na prvý pohľad jednoduchý, ale veľavravný. Cítila som sa duševne vyčerpaná a zničená. Bolo mi smutno, ale plakať sa mi nedalo. Bola som nahnevaná, ale kričať sa mi nechcelo. Bol to zvláštny pocit. Na jednej strane ľutujete osudy postáv, ale na strane druhej si poviete, že tak im treba, môžu si za to predsa sami. Bola to zmes najčudnejších a najrozporuplnejších pocitov, čo ma prinútilo rozmýšľať nad týmto filmom hlbšie. Film, ktorý ma zaujal a šokoval zároveň. Thomas Vinterberg ma opäť raz donútil siahnuť na dno môjho citového prežívania. Spôsobil to, že film sa pre mňa v kine neskončil. Zobrala som si ho so sebou domov, dokonca ešte ďalej, do mojej mysle, do môjho srdca, kde určite nejakú dobu ostane.

Ten film nemal ani dušu, ani emócie. Boli to len rozhádzané scény, ktoré v konečnom dôsledku nič nepovedali (aspoň mne). Obsah, ktorý je tu napísaný je síce pekný a zaujímavý, no ja som to v tom filme nevidela. Nevidela som tam dokopy nič, jediné, čo ma "nútilo" pozerať to až do konca bola výtvarná stránka a štýl kamery.

Príbeh začleňovania sa do spoločnosti a zbavovania sa nálepky. Odpustiť, či neodpustiť? Ja som odpustila ... možno práve preto, akým spôsobom mi bol príbeh podaný. Najskôr som mohla Jacka (Andrew Garfield - skvelý herecký výkon) spoznať, aký je a až postupne sa odkrývala jeho minulosť a to, aký bol. A to, do akej beznádeje ho dohnala spoločnosť hovorí len o tom, že ľudia by si mali odpúšťať, pretože ak nie, tak sa to bude stále všetko točiť dokola. Odsúdili ho za to, že zabil a pritom zabili aj oni.

Mám rada filmy, ktoré ma do ničoho nenútia. Proste ich pozeráte a zrazu ste v tom ... poznáte hrdinov, trápite sa s nimi, prežívate šťastie ... a keď film skončí, pre vás sa nekončí, pretože vás tak zasiahne, že ich osud sa týka aj vás.

Dlho som sa odhodlávala na tento film, pretože som sa bála pokazenia môjho dojmu z knihy Richarda Bacha. Nevedela som si predstaviť, ako tvorcovia pojmú tento príbeh v obrazoch. Lepšie povedané, film v mojej hlave bol pre mňa jediný prijateľný :) Predstavovala som si modrobielu oblohu, čajky, ktoré slobodne lietajú a premýšľajú ... preto film Halla Bartletta bol pre mňa potešením pre moje oči a splnením mojich predstáv, ktoré doplnila skvelá hudba.

Film som si pozrela v pôvodnom znení, čo pravdepodobne uškodilo celkovému môjmu dojmu z filmu. Jazyk ma tak trochu zmiatol (čo je určite moja chyba a nevedomosť) a preto dosť rušil môj zážitok, čo sa podpísalo na (ne)pochopení vážnosti príbehu. Určite by som si ho pozrela znova, ale s anglickým dabingom, ktorý je mne, ako divákovi bez skúseností s japonskou kinematografiou, bližší.