Sufferer

Sufferer

Matúš Franko

okres Svidník

12 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 6 7
    • 20.5.2019  19:30
    Hra o trůny (TV seriál) (2011)
    ****

    Odvšadiaľ sa ozývajúce výkriky o dokonalosti sa postupne ukázali byť unáhlené. Cez všetky univerzálne akceptované i rýdzo subjektívne výčitky ale nakoniec nevidím dôvod, prečo prskať oheň a síru, uviaznuť v hlbokom snehu prázdneho mudrovania nad “čo by bolo, keby...“ a tým pádom figovým listom zakrývať aspekty, ktorými si Hra o tróny šmahom ruky nárokovala status kultu. Takže, fakty na stôl. História sa jedného dňa prestane pýtať výhradne na úpravy a neskorší odklon vo vzťahu ku knižnej predlohe a len útržkovito si bude pamätať, ako tvorcovia začali reagovať na požiadavky fanúšikov ako kurtizány a prispôsobovať sa im. Nezmazateľným atramentom popísané stránky dejín nám budú pripomínať, že po dlhom tichu od Pána prsteňov prišlo hlasné zatrúbenie na žánrový roh, ktoré sa svojou unikátnosťou okamžite vyhlo akémukoľvek porovnávaniu. Široko rozkošatený príbeh seriálu podmanivo vťahuje do fiktívneho sveta zasadenom v stredovekých kulisách, kde žánrové konvencie a ich variácie končia v mlynčeku na mäso a divácke očakávania a emocionálne zainteresovanie pre postavy pod neľútostnou sekerou scenáristického kata. Organizácia diania nikdy nedovolí stratiť sa v prepletených dejových líniách a divákovu sústredenosť odmeňuje vrstevnatosťou, v ktorej dokáže stále nachádzať nové a nové významy, súvislosti alebo poetickú symboliku. Pohŕdanie zabehnutými stereotypmi korunuje predovšetkým uchopenie nosných postáv na viacerých významových úrovniach. Vo farebnosti svojich charakterov sú vždy ľudské, komplexne kreované vonkajšou i vnútornou charakteristikou. Často sú im vštepované vlastnosti na základe príslušnosti k rodu, skupine alebo prostrediu, ktoré sebe vlastným spôsobom uplatňujú vo vzťahoch, zdolávaní prekážok a dosahovaní osobných alebo spoločných cieľov, pritom nepretržite prechádzajú premenami a vývojom. Nech už vzbudzujú pozitívne alebo negatívne emócie a nech už sú ich rozhodnutia akékoľvek, vždy chápeme ich pohnútky a zámer. K životu ich privádzajú typologicky presne obsadení herci, ktorí svojou mimikou, gestami a pohľadmi aj slovným výmenám bez rinčania mečov dotvárajú nemú syntax a scény rezonujúce emóciami a napätím tak horúcim železom vypaľujú do mozgu. Napokon, k zažitým konvenciám sa vyobrazením a uplatnením silných ženských charakterov v “mužskom“ svete postavil chrbtom aj bez toho, aby pokľakol a sklonil sa pred čižmou chorej ideológie. Aby som uzavrel – Hra o tróny nie je prvým ani posledným televíznym projektom, ktorý svoje ťaženie na malých obrazovkách nezavŕšil v nastolených medziach kvality. Ani rýchlo odcválaný a miestami až prachbiedne napísaný záver mi ale nezabráni, aby som pred zrakmi starých i nových bohov seriál ako celok spätne docenil ako kultúrno-spoločenskú udalosť dekády. ___ Obľúbené postavy: Ned Stark, Jon Snow, Theon Greyjoy

    • 4.5.2019  12:00

    Marvel pomaly ako kvapkajúca voda kryštalizoval úroveň vydavateľstva, ktoré svojich hrdinov z komiksových zošitov postavilo na piedestál filmovej popkultúry. Súčasne zmenil povahu kinematografie seriálovým prístupom, kde uchopenie postáv, rozličných podružných motívov a žánrová rozmanitosť jednotlivých filmov simuluje osvieženie v prepojenom vesmíre. Zakaždým z toho vzišlo maximálne zrozumiteľné a univerzálne prístupné rozptýlenie pre široké publikum, ktoré neurazí ani náročnejšieho diváka s osobitými preferenciami. Napriek tomu sa vôbec necítim previnilo, ak Marvel Cinematic Universe prirovnám k rozhadzovaniu cukríkov z koča. Vybudoval komerčne úspešný model, ale nenabral odvahu experimentovať a zastropoval štandardy. Oslovil masy, ale rezignoval na spoločenský presah. Nutne nepožadujem, aby popcornová zábava na mňa kládla intelektuálne nároky, avšak v ošúpanej podstate imanentne prítomná vysoká miera repetitívnosti (motív záchrany sveta a nafukovanie jeho rozmerov), mechanická predvídateľnosť, odďaľovanie potešenia z vyvrcholenia a endemické problémy týkajúce sa hudobného podfarbenia či nevýrazného záporáka (s výnimkou Thanosa, ktorý má obhájiteľné motivácie a široké emočné rozpätie) vo mne v určitom bode už prestala podnecovať hlbšiu angažovanosť. Za iných okolností by som takto kauzálne kostrbatý a krehký príbeh ako rozmáčaný keks v káve pravdepodobne rozniesol v zuboch, Avengers: Endgame však oslobodzujúcim spôsobom napĺňa prísľub o konci, ktorý je súčasťou uznania hodnej cesty. Vzhľadom na seriálovú povahu vyprávania neupúšťa od požiadaviek na výstavbu filmového diela a osudy postáv nepochováva pod digitálnymi vrstvami rýchlo pominuteľného potešenia. Namiesto toho príjemne spomalí, obtiahne a vytieňuje ich filmárskou ceruzkou, v čiastkových príbehoch sa oblúkom vráti a zaspomína na udalosti minulé, aby v záverečnej konfrontácii a epilógu vybičoval emócie na maximum. Úprimne chápem, prečo davy divákov doslova rozložil na atómy, no závidím každému, kto v ňom vidí niečo viac, než super crowd-pleaser.

    • 25.4.2019  20:00
    Král psanec (2018)
    ****

    Poznáte to. Vysolíte nekresťanské peniaze za vstupenky, zapustíte korene pri čakaní na menšie občerstvenie a pri zatmení kinosály odriekate modlitbu, aby tie najnekultúrnejšie indivíduá sedeli čo možno najďalej od vás. Nejaký nadšenec môže zdvihnúť ruku a s penou na ústach a krvavými očami zahlásiť, že atmosféra kina a vôňa pukancov má nezameniteľné čaro. Nejde nesúhlasiť. Háčik je v tom, že zážitok sa v deväť z desiatich prípadov rozplynie ako prd vo vetre kvôli spotrebnej povahe samotných filmov. Hollywood pohltila komercia a rezignoval na invenciu, našťastie VOD platformy ako Netflix vložili nohu do dverí. Samozrejme, nie sú konečnou odpoveďou na skresávanie originálnych a odvážnych projektov. Nebude však náhoda, že zvučné a perspektívne mená kinematografie začali húfne gravitovať k streamovacím službám, ktoré im poskytujú kreatívnu slobodu, čas a predovšetkým finančné zastrešenie na realizovanie ich vízii. Spočiatku sme si výhody toho ohmatávali iba v podobe seriálov, ktoré nás navyše začali rozmaznávať možnosťou zhliadnuť celé sezóny na jeden záťah. Postupne ale prišli solídne filmové počiny, ktoré by z rôznych dôvodov v štúdiovom prostredí zrejme nikdy nemali šancu. Kvalitné filmy si zaslúžia veľké plátno, najprv však musia vzniknúť. Schválne, koľko historických filmov z obdobia stredoveku sa v posledných rokoch objavilo v ponuke kín? Presne tak, ruka nešikovného drevorubača bude stačiť. Outlaw King mal v prvom pláne zjavne vyššie ambície a za predpokladu väčšej časovej plochy ich eventuálne mohol aj naplniť, v mnohých ohľadoch ale zostane neprávom naťahovaný na škripec porovnávaním so Statočným srdcom (Robert Bruce je svojim postavením či morálnymi škvrnami odlišným typom hrdinu než archetypálny William Wallace, výprava a uchopenie udalostí sa drží historickej vernosti a zobrazenie násilia vo vojnovej vrave sa neopiera o epické rozmery, ale servíruje surovú stiesnenosť) a zaškatuľkovaný na základe slepo prevzatých názorov, že Netflix je len odkladiskom filmov pochybných kvalít. Možno za mňa hovorí čoraz väčšia inklinácia ku konzumovaniu audiovizuálneho obsahu z pohodlia domova, možno abstinenčné príznaky z nedostatku žánrovej diverzity a/alebo únava z pustošenia komiksovkami, nič to nemení na tom, že Outlaw King ma aj pri druhom zhliadnutí naplnil pocitom dobre stráveného času. Nech (o)žije rozmanitosť kinematografie.

    • 2.2.2019  19:20
    Piráti (TV seriál) (1999)
    ****

    Ako malý chlapec som ten seriál zbožňoval. Dlhé hodiny som strávil na koberci detskej izby skladaním lodiek z lega, hral sa na pirátov a popritom si pod nosom pohmkával chytľavé a dodnes nezabudnuteľné melódie Paola Buonvina. Štvordielna miniséria od tvorcu Fanthagiro vždy kotvila na periférii diváckeho záujmu a dnes (po dvadsiatich rokoch od uvedenia na obrazovky) vo svetle rozmachu televíznej produkcie, ktorá nepretržite posúva svoj kvalitatívny strop a stiera hranice medzi seriálovou a filmovou tvorbou, prirodzene naberá vodu a stráca svoju relevantnosť ešte o čosi viac. Napriek tomu som sa pri repríze chytil na udičku dávno vzbudenej emócie, vďaka ktorej budú mať Caraibi v mojej truhlici detstva vždy svoje pevné miesto. Podobné tomu, ako obnosený kus zo šatníka, ku ktorému máte natoľko silnú citovú väzbu, že ho za žiadnych okolností nechcete vyhodiť.

    • 31.1.2019  00:20
    Aquaman (2018)
    ****

    Podarilo sa. Aquaman po fiasku menom Liga spravodlivosti navracia do DC univerza trochu dôstojnosti a zároveň je po sedmičke Rýchlo a zbesilo definitívnou bodkou za diskusiou o tom, či krstný otec hororovej moderny remeselne utiahne aj veľkorozpočtové projekty iných žánrov. V žiadnom prípade nemám v úmysle do zľahčujúcich úvodzoviek zarámovať skutočnosť, že Aquaman je nízko visiace ovocie s prioritnou ambíciou sprostredkovať relaxačnú zábavu. James Wan sa ani nepokúša premeniť vodu na víno. Sólovku podržtašky ikon komiksu učesal do podoby, na ktorej je fascinujúce predovšetkým to, ako po celý čas vyvoláva silný dojem estetického ozvláštnenia bez toho, aby sa vykyvovala z pántov schematického žánrového filmu. Čo do nápaditosti pri zobrazení predkladaného sveta a prevedenia atrakcii suverénne hodená rukavica Marvelu a po strašne dlhej dobe spracovanie komiksového filmu, ktoré som si divácky skutočne užil.

    • 4.12.2018  12:20

    Na začiatku som nemal konkrétne očakávania a na konci som nedospel k duševnému stavu panny po hromadnom znásilnení, počas sledovania som ale nedokázal nájsť spôsob, ako pristúpiť k filmu, ktorý z ikonického vesmírneho lovca robí užvanenú a zameniteľnú výplň medzi reklamami v televízii. Shane Black si pri hľadaní zašlého scenáristického kumštu v muničnom sklade svieti so zápalkami a ide na doraz možností s jeho prístupom vyprávania, ktorý sa dlhodobo opiera o nadmerné užitie reči. Vysvetlenie príbehového pozadia podáva na zlatom podnose, mytológiu rozvíja čudesným smerom, svoje švihnuté postavy bez motivácii neraz necháva pobehovať ako bezhlavé kurčatá a s úškrnom pohana znesvätenie klasiky završuje vykastrovaním atmosféry a napätia z jej genetického vybavenia. Vidíte za tým poctu béčkovým filmom? Spamätajte sa. Najsmutnejšie na tom celom je, že prvý Votrelec vs. Predátor ma bavil ďaleko, ale ďaleko viac.

    • 20.1.2018  00:10
    Jigsaw (2017)
    **

    Rozumbrady vám dnes budú vravieť, že za prvou časťou skladačky mal niekto urobiť hrubú čiaru. Nesúhlasím, ale iba čiastočne. Boli to totiž pokračovania, ktoré do širokého povedomia zafixovali antagonistu menom Jigsaw a v mnohých ohľadoch (ikonická bábika, prasacia maska a kostým, kazeta, puzzle z ľudskej kože, hudobný motív a finálny zvrat či frázy ako “I want to play a game“, “Live or die, make your choice“ a “Game over“) prehĺbili rozpoznateľnosť značky od iných. Tie isté pokračovania rovnakú značku a prvotný nápad hodný veľkého uznania ale postupne degradovali na tretiu cenovú skupinu. A Jigsaw je toho bohapustou pripomienkou. Človek by si myslel, že bratia Spierigovci naučia starého psa novým kúskom, ovšem kameňom úrazu je nespochybniteľne chabý scenár. Už klasický zvrat v závere síce neutralizuje niektoré logické lapsusy a dá prítomnosti postáv i ich konaniu aké-také opodstatnenie, to naháňanie vlastného chvosta a ustavičné prepisovanie fabule je po sedemročnej odmlke už ale ťažko stráviteľné. Sklamanie. O to viac, aké guilty pleasure pre mňa Saw kedysi bolo.

    • 31.12.2017  04:50

    Komiksový film ako žáner bez pochýb ešte na veľkom plátne neukázal svoj maximálny potenciál, momentum už je ale dávno preč. Aspoň pre mňa určite. Rovnako sa vytratil aj smäd po príbehoch okostýmovaných hrdinov, špeciálne tých zosieťovaných do seriálovej podoby. Skrátka a dobre, rezignoval som hľadať pozitíva tam, kde je normou zotrvačnosť a kde sa inovatívnemu aj osobitému prístupu vyhýba ako lepre. ___ V prípade Ligy spravodlivosti ma informácia o minutáži zastihla nepripraveného. Rozprávačský štýl Zacka Snydera enormne spolieha na veľkosť časovej plochy a ten strih je skutočne barbarský. Nejaká štruktúra a logika príbehu? Zabudnite. Najprv som sa tomu smial, potom len neveriacky krútil hlavou nad tým, ako sa pri tej priamočiarosti a skratkovitosti okrem iného (predstavenie a psychologické zázemie nových postáv, budovanie vzťahov, úloha vedľajších postáv a interakcie, motivácie či pocit hrozby) vytrácajú emócie a pamätné hudobné motívy – jediné dve veci, kde malo DC oproti Marvelu doteraz navrch. Proste na to neexistuje priestor. ___ Liga spravodlivosti mala inaugurovať nový úsvit filmového vesmíru, naopak ho premenila na utrápené a v klišé rozpustené telo súce na pochovanie. Niekto by tu proste chcel zatĺkať klince a vyhovárať sa na kladivo.

    • 20.12.2017  02:00

    Určite so mnou budete súhlasiť, že očakávania sú predplatné sklamania. Rovnako tak, že máloktorá filmová značka sa nachádza v tak rozsiahlom mediálnom lynči a pod tak intenzívnou paľbou všeobecnej kritiky. Ôsma epizóda Hviezdnych vojen je skutočnou previerkou vzťahu k ságe. Benevolencia voči opatrnosti k návratu je dva roky preč a nové rozhodnutia pri zostavovaní kontinuitného skeletonu sa v nejednom bode môžu rozchádzať s intenciami predstáv. Na konci dňa naďalej zostáva staromilskou vesmírnou operou s rozbiehavými tendenciami nabaľovať na základnú záplatku mikropríbehy plné rozmanitosti, na rozdiel od predchodcu sa však nepúšťa po najschodnejších cestách. Nepotuluje sa po toľkých zákutiach galaxie, aby okúzľovala svetom a rozmermi, nožnice možnosti pracovať s látkou (hlavne s filozofickou rovinou) roztvára ešte viac, šikovne ohýba tradičné nástroje (vesmírne a pozemné bitky, súboje so svetelnými mečmi) a uprednostňuje postavy, ktoré necháva meditovať v ambivalencii a prežívať širokú paletu emócii. Osobne ma miestami frustruje len to, ako nová generácia postáv so zaklonenou hlavou bezmocne upiera zrak na ikony ságy, ako ma žiadny okamih nevie priviesť do stavu, kde si ho mozog stále prehráva dokola a opätovne prežíva, a že najnovšie Hviezdne vojny nenadobúdajú status historickej udalosti v kinematografii a neprekračujú úroveň filmu. Potom ale jednoducho zostúpim z obláčika a uvedomím si, že uplatňovanie štandardov klasickej hexalógie je len vyrážaním otvorených dverí. (Kino)

    • 2.12.2017  00:05
    Čára (2017)
    ***

    Temné mraky nad modernou slovenskou kinematografiou zopár svetlejších momentov nezaženie, posledné mesiace ale ukázali, že slovenská produkcia dokáže voči zvučnejším zahraničným titulom priniesť do širokej distribúcie dobrú alternatívu, pre ktorú sa mnoho ľudí odhodlá rozbiť svoje prasiatko. Kvôli orientácii na masové obecenstvo tvorcovia Čiary do určitej (a predovšetkým znesiteľnej) miery konvertujú geografické a kultúrne špecifiká, v konečnom dôsledku mi v pamäti ale utkvelo niekoľko pozitív. V prvom rade funkčnosť spojenia kriminálneho filmu a rodinnej drámy. Po druhé nenásilné a dobre načasované výkyvy nálad prostredníctvom čierneho humoru. A nakoniec vizuálna podoba filmu, rámovanie obrazov a záberovanie dialógov s nenáhlivým strihom, za ktorý Peter Bebjak neskrýva neschopnosť vedenia hercov. Rozvidnieva sa. Alebo by som tomu aspoň rád veril. (Kino)

    • 30.8.2017  15:05
    Špína (2017)
    ****

    Raz to prísť muselo. O čom je reč? O tom, že som vôbec prvýkrát ani na sekundu neoľutoval utratené peniaze za slovenský film. Zbytočne si pretierate oči, čítate správne. Špina je úprimný a do značnej miery realisticky natočený celovečerný debut, ktorý sa nevzďaľuje od väčšinovej predstavy o umeleckom filme a zároveň rozprávanie mrazivého príbehu zaobaľuje do zrozumiteľnej filmovej formy a štýlu. Režisérke sa bez sentimentu a s pochopením darí preniknúť do vnútra postáv, ktoré svojim minimalistickým a mimoriadne prirodzeným výrazom pripomínajú bábky zbavené nitiek, vďaka čomu podnecujú emocionálnu angažovanosť. Natoľko vťahujúcu, až srdečný smiech akoby cez polámané rebrá behom niekoľkých záberov v kinosále vystriedalo hlboké dýchanie a pregĺganie desiatok hrdiel. Na slovenské pomery vskutku nevídané. (Kino)

    • 11.6.2017  18:50

    Svojho času som Prison Break odsúdil na doživotne zbožňovaný seriál a ešte donedávna som naň nekriticky nazeral cez mrežu prvej sezóny. Väzenský žargón je v podstate veľmi výstižný, pretože návrat na televízne obrazovky robí kultovému odkazu (ktorému kvalitatívny úpadok onehdy beztak pošramotil reputáciu) medvediu službu – akoby mu za múrmi chládku bola na deväť rokov odopretá možnosť pozorovať kvalitatívny vzostup televíznej tvorby, po prepustení sa tomu nevedel prispôsobiť a pretĺkal sa len na základe nostalgie. Presným opakom sú Ženy z rodu Gilmorovcov, ktoré svoje charaktery skutočne posunuli v živote o desať rokov vpred a dali za všetkým poriadnu bodku. ___ O tom, že sú dobré úmysly kvalitným dlažobným materiálom do pekla, svedčí aj zoštíhlenie počtu epizód, ktoré udržuje potrebnú mieru napätia i udalosti v neustálom pohybe, avšak nastolené frenetické tempo do zeme zadupáva prakticky všetko dôležité a predovšetkým nové charaktery mení na anonymné čísla v zariadeniach na výkon trestu. Postavy sa bez väčších problémov presúvajú z bodu A do bodu B, väčšmi sa riadia základnými emóciami než rozumom a ich osud je viac dielom improvizácie, náhod a šťasteny než typickou, vopred naplánovanou hrou na mačku a myš, kvôli ktorej som si seriál zamiloval. Žmúrim oko, kladiem pred neho ďalekohľad fanúšika, ale stále nevidím dôvod, prečo udeliť piatej sezóne pardon. Preto len lakonicky vravím zbohom. Nie dovidenia, ale zbohom.

    • 9.6.2017  16:30

    V zásade už nenachádzam potešenie vo variáciách na záchranu sveta a ako konzument filmovej zábavy nemám veľké pochopenie pre nabaľovanie pokračovaní. Máloktoré pri vytváraní zaujímavých čísel diváckej návštevnosti neroztiahnu nohy moderným trendom a nezačnú stagnovať. V podobnom duchu by bolo pohodlné postaviť nepriestrelnú obžalobu ôsmeho Rýchlo a zbesilo, nakoľko z hľadiska rozprávania konvenčným a štylisticky nevýrazným repasovaním dejových schém opätovne len rozohráva spektakulárne akčné scény. Aj keď bezpochyby bohaté na nápady, vzhľadom na veľkosť časovej plochy, jej celkové vyplnenie i vztýčený prostredník smerom k logike postupom času značne unavujúce. ___ Mylne som sa nazdával, že Rýchlo a zbesilo začne post-walkerovskú etapu v kŕči a v stojatých vodách vlastného bytia bude klesať ku dnu. Vítaný omyl. Nastavenie základnej dramatickej situácie jednoducho a účinne postrkuje postavy v ústrety ďalšieho dobrodružstva, pričom niektoré navracia, niektoré uvádza do ságy a niektoré preskupuje. Aj keď sa z protivníkov stávajú priatelia uvoľnením stisku ruky, deje sa tak opodstatnene. Každá má svoj part nastavený výborne a dovedna majú akúsi zvláštnu dynamiku, ktorá aj malé pohnutie brvou mení na slovný prejav alebo emóciu a každú druhú slovnú výmenu na sakramentskú zábavu. Čas dať ruky preč ešte stále nenastal. (Kino)

    • 13.3.2017  17:55

    Smiech cez slzy. A tým podobnosť s hitom Nedotknuteľní zďaleka nekončí. Podobne ako Eric Toledano a Olivier Nakache, aj Hugo Gélin profituje z komediálnej polohy herectva Omara Syho a boľavý príbeh rozpráva zbraňami humoru. Ovšem aby sa do histórie zapísal rovnako nezmazateľným atramentom, nesmel by na úrovni naratívu pracovať s klišé schémami a predovšetkým nájsť rovnováhu medzi humorom a rodinnou drámou so sociálnym podtextom. (Kino)

    • 4.3.2017  13:30
    Únos (2017)
    ***

    Pri premýšľaní nad celou záležitosťou u mňa prevláda myšlienka, že diplomatický prístup k námetu snímke nalieva betón do topánok. Akoby všeobecne známe udalosti “vy viete o kom a vy viete o čom“ nezniesli verejné obnaženie a dezinfekciu denným svetlom. Rovnako berte s blahosklonnou rezervou môj záporný postoj k fiktívnej postave novinárky, pretože nad jej funkciou pojítka a viac-menej iba pozorovateľa uprostred bdie oko logiky. Inou stránkou veci je, že tvorcovia naplno využívajú možnosti filmového média, aby podali závažnú a pritom vierohodnú výpoveď o ľuďoch a spoločnosti. Postavy sú vo farebnosti svojich charakterov napáchnuté človečinou, minimalisticky zrozumiteľné a pospájané do podoby organického celku. Autentickosť atmosféry režisérka zachytáva vo väčších celkoch aj detailoch, na zvýraznenie temnej éry neoznačených hrobov používa najmä chladné farby, pri aranžovaní scén zámerne využíva nepriazeň počasia a informácie dokonca nepodáva iba výhradne pomocou reči. Či ale nájde Únos stabilné miesto a odkaz v kultúre a dostatočne silno rozkolíše debaty, zodpovie až čas. Osobne pred sebou vidím kvapku na dne pollitrového krígľa, ktorá rýchlo uschýna. Za hodnotovo prínosnejšiu totiž považujem obsahovo totožnú epizódu z dokumentárneho cyklu Mafiáni. (Kino)

    • 7.2.2017  15:15

    Hreje ma pri srdci, že ani po desaťročnej odmlke nezostal z Mela Gibsona iba tieň režiséra z predchádzajúcich filmov. Hacksaw Ridge tentoraz nenesie razítko kontroverznosti, významný vplyv osobných estetickým a tematických preferencii ale naďalej pretrváva. Bez väčších zádrheľov naratívne unesie kombináciu rodinnej drámy, príbehu lásky, vojnového filmu a otázok viery, pričom úzky záber na nosnú dejovú líniu bez nabaľovania podzápletok všetkému jedine prospieva. Ťažko za tým hľadať hlbší zámer, ale filmový portrét obdivuhodného hrdinu preniká k podstate veci na základe analogickej podobnosti s Kristom. Jeho idealizmus a náboženské presvedčenie sa nestretáva s pochopením, ako kosa naráža na kameň armádnej mašinérie a následne vrcholí skúškou nezlomnosti viery pri dobývaní útesu, kde Gibson tne naturalistickým charakterom vojnového besnenia do živého a kde heroizmom dokáže emocionálne pohnúť divákom. Who the hell is private Doss? Ten, koho by chcel mať pri svišťaní guliek okolo hlavy nablízku každý.

    • 1.2.2017  13:50
    Hooligans (2005)
    *****

    Odmietavý postoj voči konkrétnej, veľmi výživnej téme často zveličuje únik od moralizovania a vsádza na argument propagácie násilia. Existujú ďaleko sofistikovanejšie spôsoby, ako publiku predať istú myšlienku, ovšem vlastné nároky na odosobnený sociálny komentár by malo vystriedať vedomie, že film vonkoncom nepodsúva jeho romantickú glorifikáciu. Príbeh Matta Bucknera môžeme s istou dávkou nadsázky chápať ako ojedinelý ostrov pozitívnej deviácie a samotné násilie ako nástroj zmeny. Majorovi v určitom bode pomohlo precitnúť a utriediť si hodnoty, hlave firmy vyrovnať sa staršiemu bratovi, jej členom otvoriť dvere outsiderovi a nadanému žurnalistovi si uvedomiť, že pred problémami sa za žiadnych okolností neuteká a pästné právo nemusí byť nakoniec tým správnym riešením. Prvý celovečerný počin režisérky okrem toho na hony ďaleko zaváňa osobným prístupom. Lexi Alexander učebnicovo zúročuje potenciál každého motívu, úsporne ustanovuje typizované role a využíva ich skromné možnosti a celok kompletizuje stručnými náznakmi a vysvetleniami, ktoré pozornosti často unikajú v rezkom tempe deja. S počtom pozretí (presné číslo odo mňa vážne nechcite) i pribúdajúcimi rokmi ide o blednúcu záležitosť, v chudobnej kategórii filmov o futbalových chuligánoch stále nemá široko-ďaleko páru.

    • 15.1.2017  03:30

    Nech to znie akokoľvek kacírsky, k novodobej domácej tvorbe mám postoj asi ako živnostník k finančnému úradu. Proste nestojí ani za zlámaný groš. Boh mi je svedkom, že som pričuchol ku knihe (slabučký odvar ináč mne nič nehovoriaceho Matkina), odložil predsudky stranou a poslušne robil nežnejšej polovičke garde. Ambície vyletieť k Slnku (v sieti) ako slovenský Ikarus neboli nikdy na pretrase, no i pri pristúpení na určitý stupeň konvenčnosti žánru je nájsť spoločnú reč s hranou podobou červenej knižnice veľmi ťažké, nakoľko v komfortnej zóne len variuje skostnatené motívy a chuchvalec vzťahov a od neho odvodené peripetie a trampoty izoluje do filmovej bubliny, blany ktorej poňatie homosexuálnych postáv alebo tragické postsynchróny dvakrát nestenčujú. Najväčším prehreškom pre mňa zostáva, že eventuálne osobný, generačný a časopriestorovo uchopiteľný pohľad tridsiatničky na vzťahy i každodennú realitu je scenáristickou prokrastináciou zredukovaný na príbeh o veľkosti špendlíkovej hlavičky a zahádzaný haraburdím, ktoré film dramaturgicky rozlaďuje. Hmm, na konci dňa som nepociťoval spoločenskú potrebu nikoho defenestrovať. No dá sa to považovať za úspech? Ani zďaleka. (Kino)

    • 18.12.2016  13:10

    Zadržte. Takto vyzerá vrazený klin do ságy Hviezdnych vojen? Pche. Zakomponovanie Rogue One na nosnú príbehovú líniu univerza má vnútornú logiku a v kdečom z prepadliska dejín navracia kľúčové scény, bez ktorých hlavne Nová nádej dostáva menšie trhliny. Napriek dejovej uzavretosti a všeobecnej oboznámenosti s udalosťami občas pekne klame telom a k východiskovému bodu sa uberá svojráznou cestou, nakoľko je takmer až zákopovo špinavým a pochmúrnym nahliadnutím do beznádejou zmietanej kuchyne povstalcov. Neraz prepadáva potrebe fascinovať svetom aj sa zalíškať referenciami a pri nadstavenej minutáži berie verbovanie a asociovanie ústredných, vítane nejednoznačných figúr sprvu napreskok a neskôr po dvoch schodoch, zato v našľapovaní na vysvetľovacie míny si vždy počína suverénne. Červená kontrolka začína zľahka blikať až vo chvíli, keď postavy s elementárnym (a celej ságe vlastným, nutno dodať) nástrelom charakterov, schopností a príbehového pozadia realizujú svoju misiu v záverečnom, naposratiu epickom a ako švajčiarske hodinky šliapajúcom akte, kde zamýšľaná ťažoba tragiky a následne katarzia nedosiahne absolútno. Neznamená to však, že magnetické pole záujmu sústredené okolo postáv previazaných silou a oháňajúcich sa svetelnými mečmi je nenahraditeľné. Rovnako to neznamená, že tvorcovia už v baniach rozmanitého makrokozmu postáv neťažia emocionálnu esenciu malých, osobných a často na rodinných väzbách zakladaných (Jyn Erso) príbehov. Akurát uplatňujú typ kolektívneho hrdinu, ktorý na princípe “jedno telo, jedna duša“ ide za spoločným cieľom a vstúpi do legiend ako symbol jednoty a vyššieho dobra. A možno budú Rogue One vrásky pribúdať rýchlejšie než číslovaným epizódam, prachom nezapadne už len kvôli scénam s arcizloduchom tohto popkultúrneho kolosu, ktoré predčili i moje mokré sny fanboya. (Kino)

    • 11.12.2016  21:00

    Už nejaký ten piatok vo mne bujnie presvedčenie, že si diváci osvojili spôsoby zo supermarketov. Siahajú po osvedčených značkách a opatrne poškuľujú po každej novinke, pri ktorej ale podvedome tušia, že sa nechali dobehnúť filmovým marketingom. Vianočná párty nemusí byť toho príkladom za predpokladu uspokojenia sa s ukojením nespútanej fantázie, ktorá udrží zdravú hladinu šialenstva, tak veľmi potrebnú pre ten najhorší blázinec zo všetkých – realitu. Ináč je to vianočné vydanie komediálneho pexesa, ktoré každým odkrytým fragmentom vynára v pamäti viac-menej rovnaký obraz na iné snímky naprieč žánrom. Zbytočne nafabulovanými dramatickými oblúkmi (ktoré do istej miery otupujú dojem amorfnej záležitosti rozbíjajúcej sa na scénky) a archetypálnymi figúrami počnúc a rôznorodej zmesi (sexuálne narážky a orientácia, rasa, náboženstvo a pod.) prízemného humoru končiac. Ale ako vieme, na humor sa pravda nevzťahuje, sú iba jej verzie. Preto záleží na uhle pohľadu, či vo vás vyvolá salvy smiechu alebo bude účinný ako strely zo vzduchovky proti valiacemu sa tanku. (Kino)

    • 17.11.2016  03:35
    Příchozí (2016)
    *****

    Diamant v sklenenom mori. Inými slovami vyslyšané volanie po návrate umeleckých ambícii do filmového diskurzu, ktoré hlavnú emóciu ťaží z hypnotickej atmosféry a esencie ľudskej bytosti uprostred vystavaného prostredia. Je až zarážajúce, s akou ľahkosťou Denis Villeneuve manipuluje s pocitmi diváka, vnára jeho hlavu pod hladinu potrebnej viditeľnosti a drží crescendo rozprávania. Jedno z najhodnotnejších diel uplynulej dekády. (Kino)

    • 9.11.2016  03:00
    Za sklem (TV seriál) (2016)
    **

    Až bude z pekla snežiť, dostane sa rýdzo slovenský seriál na dohľad zahraničným produkciám, prípadne si zmeria sily s tou českou. Myslieť si niečo iné je len plakaním na nesprávnom hrobe. Buďme ale radi, že Za sklom nie je ďalšou hanebnou karikatúrou tuzemského prostredia a iskričky svetlejších zajtrajškov rozdúchava narúšaním modelu epizodického rozprávania a prejavom úsilia o kontakt s realitou. Občas trafí klinček po hlavičke, inak ale iba hľadá odvahu sa dostatočne vyfarbiť do slovenskej trikolóry a presvedčivo aplikovať formálne i neformálne pravidlá rezonujúce v spoločnosti, ba dokonca ich vystaviť polemike. Aké-také uznanie si zaslúži, že dej je utváraným od prípadu na aktuálnu tému a postupne obaľovaným ako cibuľa, vytvárajúc pritom ilúziu zapeklitosti a tajomna. Ilúziu preto, lebo nenecháva veľký priestor pre špekulácie a vnáša doň až príliš veľa svetla. Skutočne len veľmi ťažko nachádzať slová chvály tam, kde autor ledabolo nastolí ráz kriminálneho seriálu a svojho diváka považuje vyslovene za tupca, ktorému má potrebu všetko slovne prežúvať a naservírovať na striebornom podnose. Niekoho totiž rozmýšľať aj baví.

    • 5.11.2016  00:55

    Doctor Strange do istej miery revitalizuje žánrový kolorit marveláckeho vesmíru a diváka chlácholí atraktívnym formálnym uchopením (nachádzajúcim najbadateľnejší odraz v akčných výjavoch), ktoré vyplýva z povahy predkladaného sveta, ovšem stále zostáva scenáristickou odrhovačkou s prostoduchou naratívnou štruktúrou. (Kino)

    • 19.9.2016  22:00

    Sharon Maguire vyťahuje kostlivcov zo skrine spôsobom, akým to čakal len málokto. Scenáristický konštrukt je sám osebe suchopárny a pochopiteľne nachádza veľkú oporu v predošlých kapitolách, skutočne až do bodky presne vypointovaná komická perspektíva povznáša snímku o úroveň vyššie. Žiadne kŕče v bruchu ani bolesti bránice, no nemiznúci úsmev na tvári. (Kino)

    • 5.9.2016  15:00
    Summer of 8 (2016)
    ***

    Obyčajne neobyčajná coming-of-age záležitosť postavená na slovách klasika, ktoré hovoria, že obdobie dospievania nie je o cieli, ale o ceste samotnej. Ceste, na ktorej sú však niektoré dni viac pamätné. Zvlášť také, ktoré človeka privedú na životnú križovatku. Na bod, kde niečo končí a niečo začína. Na bod, ktorý nás desí i ženie dopredu. Na bod, ktorý v nás otvára trinástu komnatu a v našich hlavách víri myšlienky na vyššom rýchlostnom stupni. A práve tieto myšlienky na konkrétnom míľniku života debutujúci Ryan Schwartz podáva skrz svojich osem postáv, reflektujúc pritom vzťahový a sociálny rozmer ľudskej prirodzenosti. Byť o päť rokov mladší, som z filmu Summer of 8 úplne namäkko.

    • 31.8.2016  01:30

    V prípade ktoréhokoľvek iného tvorcu by sme si vzhľadom na rozpočet a žánrové súvislosti zrejme ťukali na čelo a vraveli o prehnaní peňazí komínom. Rentabilita a úroveň kvality idú proste ruka v ruke. Aspoň zvyknú. Zlé jazyky hovoria, že režisérsky návrat šikmo-okého krstného otca hororovej moderny ku koreňom nesie známky akéhosi remeselného vyhorenia. To sotva. Dobre vedomý si toho, že s ostrieľaným divákom hrá slepú babu cez priesvitnú šatku, Wan odkazuje na archetypálne podložie (pod)žánru a zároveň vyzdvihuje postavenie postáv z mäsa a kostí, ich prežívanie konkrétnej skúsenosti z viacerých uhlov pohľadu, interpersonálne emócie, ako aj posolstvo, že všetko zlé je na niečo dobré. Na prstoch jednej ruky dokážem spočítať, koľko pokračovaní hororových titulov si na svoju cestu do filmovej histórie do ruksaku nepribalilo pocit zbytočnosti a ešte menej takých, ktoré ma počas stláčania atmosférickej harmoniky dokázali rozradostniť tak precíznym aranžovaním scén, rámcovaním obrazu, strihovou skladbou a zvukovou stopou. Atta boy, James.

    • 5.8.2016  21:05

    Nemám problém akceptovať to, ako sa z Jednotky samovrahov stáva článok v reťazci a odklon od seriózneho ladenia ku komickej perspektíve ma uprostred noci nebudí, ako trieska pod nechtom ale reže pocit, že vo svojej žalostnej snahe chytiť naolejované prasa DC neúprosne beží v ústrety vlastnému Waterloo. Zatiaľ čo v Úsvite spravodlivosti (pokiaľ ste nevideli predĺženú verziu, okamžite to napravte) tomu padol za obeť len imperatív dneška – napojiť oko diváka na emočné centrum, pokus o k popukaniu zábavný počin zlyháva už vo fundamentálnej rovine. Informácie sa pre istotu len nevtieravo motajú, aby nebudili nepatričnú pozornosť, hranica medzi dobrom a zlom sa nerozmazáva a postavy – alfa a omega látky – sú prosté vešiaky na základné vlastnosti, ktoré majú nejasné motivácie. Nahor zaokrúhľujem iba kvôli Harley. (Kino) ___ Edit: Akokoľvek veľmi by som chcel, moja súdnosť mi po opätovnom zhliadnutí tretiu hviezdu ponechať nedovolí. Význam pridaných minút je nepatrný, humor na svoje druhé videnie a počutie lapá po dychu a preexponované masky a kostýmy už iritujú. Krok vzad. Minimálne o desať “komiksových“ rokov. (Extended Cut)

    • 30.7.2016  16:00

    Kolosálne a ultrahlučné pokračovanie dvadsať rokov starej klasiky je popravde minútou ticha za inteligentný veľkofilm. Jediným prejavom zápalu bol ten na mojich hlasivkách, keď som sa v duchu snažil z plných pľúc vykričať režisérovi, že ulahodenie očných a ušných receptorov už dávno nestačí a nedvíha zo stoličiek. Áno, Nový útok utečie pred očami ako robota mechanikov formuly jeden, lež koncentrovaná bezduchosť scenára otupuje ostrie atrakcii a vo svojej snahe o ikonické obrazy, patetické vyťahovanie vreckoviek alebo vystrúhanie filmovej hlášky hodnej miesta na samolepke sa Emmerich trepoce ako ryba na suchu. A nie, nemusíte mať prístroj na vymazanie pamäti ako muži v čiernom, aby ste na tento Deň nezávislosti zabudli. To príde samo.

    • 29.7.2016  23:00
    Jason Bourne (2016)
    ****

    Kombo nadšenia a sklamania. Vzhľadom na dôsledné uchytenie v prítomnosti je hromozvodom rozčarovania boj s veternými mlynmi, ktorý vo svojom jadre neprináša žiadne nóvum. Stimulácia intelektu a priebeh udalostí v prirodzenej príčinno-následnej postupnosti stále pretrváva a hlavný hrdina si naďalej udržiava status protisystémového mušketiera dnešnej doby, doba exspirácie konceptu ale práve vypršala. (Kino)

    • 21.6.2016  13:05
    Gomora (TV seriál) (2014)
    *****

    Talianska odpoveď na akúsi hibernáciu žánru naberá rozmer dráždivého sociálneho komentára, nakoľko s pokojom Angličana a s určitou dávkou zveličenia až cynickým odstupom nepredpojatého pozorovateľa ilustruje život organizovaného zločinu pod sopkou Vezuv, kde si kriminálne živly hľadajú šťastie v skratkách násilia a nelegálnej činnosti. Špinavou a surovou autenticitou kovaný seriál nevkladá dej do politických súvislostí ani nenaštrbuje verejnú dôveru v inštitút polície, reflektujúci pohľad vrhá na celé panoptikum fiktívnych postáv vo väzbe na realistické prostredie (viď sídlisko Scampia – najväčší trh drog v Európe), kde tieto (predovšetkým) morálne skorodované charaktery kríži naprieč prehľadnou sieťou intríg a mocenských záujmov. Skupina tvorcov okolo režiséra Stefana Sollimu príliš neplytvá kyslíkom na slová a namiesto verbálneho stavia v rámci narácie do popredia zdelenie obrazové. Filozofiou za tým je snaha klásť akcent na vyznenie, ktoré prostredníctvom inscenovania scén neustále pripomienkuje dokumentárny charakter nastolený už Garroneho filmovým prepisom s rovnomenným názvom. Názvom, ktorý sa stáva synonymom dementovania romantizujúcej podoby mafie.

<< předchozí 1 2 3 4 6 7