MIG29

Fincherovi na staré kolená dochádza para. Po formalnej stránke, výborne zvládnute remeslo no obsahovo ničím výnimočné či inovatívne. Takmer všetko čo Killer ponúka sme už niekde videli a dokonca v lepšej forme (akčné scény). Fassbender je chladný, stoický navonok tichý zabiják no veľmi ukecaný vo voiceovery na ktorom sú najzaujímavejšie asi len štatistiky. Okrem prvej kapitoly (čakania na zákazku) a dialógu s Tildou Swinton, mi takmer všetko čo som práve videl po skončení záverečných titulkov, okamžite vyfučalo z hlavy. Na majstra thrilleru je to príliž málo.

„When I was a kid, my teacher asked. What I would save from my house if it were on fire? I answered my sketchbook, my AC/DC album and my cat, Groucho. I didn’t mention my parents or my sister. Does that make me a bad person? Cats die. Music fades, but art is for keeps.” Inside som mal možnosť vidieť na svetovej premiére v Berlíne a považujem ho za jeden z najlepších filmových zážitkov aký som si odtiaľ priniesol, preto ma trocha mrzí, aká vlna nepochopenia a kritiky sa mu dostáva. Ale na druhej strane sa tomu ani nečudujem. Inside nie je typickým heist movie, lúpež je len škrupina pod ktorou sa skrýva alegória o umelcovom vnútornom boji a oddanosti, aj napriek rôznym formám rozptýlenia, nástraham z okolia, vyčerpania a beznádeji. Dokončenie majstrovského diela však môže umelca oslobodiť a dostať von z väzenia do ktorého sám seba zatvoril. Keď chceme niečo nové vytvoriť občas musíme niečo zničiť. A aj napriek tomu, že vykrádame iné diela, vždy zanecháme nejakú vlastnú stopu ako Nemo.

Artový neowestern s krásnymi scenériami, našlapaným hereckým ansáblom a nefunčkným scenárom. Režisérka sa snaží byť niekoľko krokov pred divákom a rozohráva to so zápletkou na všetky strany. Bohužiaľ sa zamotáva vo vlastnom scenáristickom labyrinte a film ako celok pôsobi, dezorientovane a neucelene. Bublajúce napätie medzi postavami, odcudzenosť dvoch bratov, naznačenie skrytej homosexuality, materská láska - všetky tieto motívy plávaju po povrchu a postupne sa potápajú pod hladinu. Z plátna miznú aj niektoré kľúčové postavy a ďalšie (Thomasin McKenzie) zostávajú nevyužité. Viem si predstaviť 10 rôznych zápletok, ktorými mohol tento príbeh smerovať, a vyustíť do vďačnejšej diváckej katarzie, no najprv by si niekto musel v hlave ujasniť, aké posolstvo nám chce zdeliť.

Svieži a zaujímavý žánrový mix, ktorý okrem toho, že balansuje na hrane romantickej dramédie a krimi trileru, spája zaužívané stereotypy a konvencie mimoriadne nepredvídateľným spôsobom a ja ako divák som pociťoval, že niečo vidím päťdesiaty krát, ale zároveň po prvý raz. Po aferách #metoo, hlas žien rezonuje spoločnosťou oveľa intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým, a takýchto filmov bude pribúdať čo raz viac. Oscarová nominácia je pochopiteľná, ale je aj zaslúžená? O tom môžeme polemizovať.

„Dunaj, Dunaj, čierna voda, plavé vlasy, biela róba, papierové loďky prúdom, prinášajú šťastie ľuďom...“ Snímok Ostrým nožom, inšpirovaný vraždou mladého študenta Daniela Tupého je akýmsi zárezom do justičného systému, ktorý vďaka nefunkčnosti štátnych organov, najmä vyšetrovateľsko-súdneho mechanizmu, nedokáže vyniesť spravodlivý rozsudok a znásobuje bezmocnosť, frustráciu a bolesť obyčajného jednotlivca. Aj napriek tomu, že sa snímok opiera o realitu je príbeh z väčšej časti fikcia. K vykresľovaniu skutočnosti sa však stavia oveľa citlivejšie ako obdobné snímky, drží sa pri zemi a bráni sa zbytočnému pátosu. Jeho kostru môžeme rozdeliť na dve základné línie. Prvou líniou je personálna tragédia autoritatívneho otca, ktorému sa rozpadá rodina, a zároveň si uvedomuje, že ako rodič zlyhal. Druha línia je spoločenskou sebareflexiou, ktorá vyobrazuje bezmocnosť jednotlivca v zápase s nevôľou štátu v kontraste s organizovaným zločinom a korupciou na tých najvyšších miestach. Nefunkčnosť inštitúcii a neschopnosť orgánov konať aj napriek silnej spoločenskej požiadavke, možno spozorovať v postave sudkyne Tibetskej. Obraz jej vyhorenia, nedokonalosti a bezvýchodiskovosti v priestore svojej obrovskej kancelárie môžeme považovať za predobraz celého systému. Univerzálnosť témy a pôsobivý vizuál, z ktoré na každom krokú cítiť chlad, dodávajú snímke hĺbku a úprimný výkon Romana Luknára pridáva emotivný náboj a akýsi nádych pravdivosti. Viac takýchto filmov prosím !

Neviem čo to bolo, ale nemohol som od toho odtrhnúť oči...

Film z iného sveta.