MikO_NR_1909

Typický ruský realizmus 19-teho storočia s miernym expresívnom, črtami nátur mešťanských obyčajov i spoločenskými konzekvenciami. Francúzsky tím v celku verne vykreslil atmosféru a zdekorovanie ateliérového i interiérového placeu, avšak na to tradičné veľké rozprávanie nepríde. Každopádne navnadilo na predlohu, Dostojevsky je majster všemožných opisov a nálad a v istých mizanscénach to vyzeralo spôsobom, že čo by on rozpísal na 5 strán tu trvá 5 sekúnd. Je to dané možnosťami a aspektami, ale niekde sa to skrátka prejaví.

V najtemnejších časoch križiackych výprav je nám ponúknutý vcelku odvážny boj na vďačné téma pre stupoizovanie bezduchých fráz zacyklených zavše vo veľmi jednoduchých myšlienkach. Cage a Perlman nijak neprekvapia tým, že práve oni sú v tak ponurej dogmatickej dobe fanatizmu hodný rozprávačského nadhľadu a primitívnych vtípkov. Úplne ich dorazil nad-naturálny záver, hoci po labyrintovom priebehu a masírovaniu dejinným fikčným svetom boli nad-naturálne hoci aj najnenápadnejšie pohľady neznamenajúce v podstate ani bezbrehé nič.

Sorentino príliš netají obdiv k Felliniho La Dolce Vita (1960) a stavia na jeho štýlotvornej proklamácii vylíčenia smotánky v akomsi novom šate. Imagináciou, hoc ju má k dispozícii veľmi nevariuje. Farby mu slúžia viacej do rozmanitosti, ako k umeleckej kompozícii, ale vie narábať s predstavivosťou a správne aj s mentálnym úpadkom, pre ktorý je celý snímok určený. Nezaznamenávam úpadok nápaditosti, unudenia replikami, otravnosťou expresií naprieč minutážou. Skôr naopak. Maľuje mnohoznačne a neopozerane, asi aj preto sa mi tak páčil. Hlavné postavy majú komplexnejšie parametre a neprofanuje ich silou mocou k niečomu, čím by ich opticky bagatelizoval.

Celú kanibalskú ságu treba dbať s ohľadom na neprebádané a kultové obdobie pre shocking samotný v rámci žánru. Dačo podobné možno nájsť v počiatkoch slasherov či zombie periódach, ktoré potrebovali štartovacích ťahúňov. Je to samozrejme veľmi slabé, nevýrazné a štylizačne manipulatívne, ale aspoň sa protagonisti nenatáčajú, ako sú tortúrovaní (mini kvit za absenciu VGA v prvej osobe) a mám pocit, že málinko poddimenzované, ako dáky selektívny príklad zlého filmu ofackaného fanúšikmi. Takých je nepomerne viac a paradoxne s odstupom času.

Na zlú náladu otravnejšie ako rozkladacie leporelo. Na experimentálnu imagináciu mdlé do útrob, na ľudovú poéziu úmerne sterilné. Nenormálne bezduché a bez nápadu, hoc skáče celá dedina. Polovica z Rodnej zemi (1953), pätina zo Zvukov hudby (1965) a desatiny z Dovženkovej Zemi (1930).

Ctím útrapy hrôz, ktoré sa tam udiali ale ako veľmi by som si taktiež želal, aby mi aj tento spôsob rozprávania bol predsa len viacej po chuti...

Hlasom Jean-Luca Godarda: "Nicholas Ray is cinema" sa však dostávam k určitým roztržkom, keďže Rebel bez príčiny (ako film) je určite významným miľníkom kinematografie. Perfektne dobovo načasované, konceptuálne a v rukách konkurencie príbehovo nepokryté a revíziou vynútene privolané. Zdanlivo banálny príbeh je skôr výpoveďou mladej nesprispôsobivej generácie, ktorú konfrontujú stereotypy nevyrovnaných rodičov a vlastný sugestívny stimul nedbať na následky svojho vyčíňania. Avšak, vedomá expresívnosť a okatá štylizácia sa častokrát (na tak závažnú tému) odkláňa od vizuálnej sprostredkovanosti, než by to bolo potrebné. Táto téza je dozaista podopretá autorskou substanciou, ale mám problém s jej formou odovzdania. Kazan síce ponúkol dospievanie mladých na vidieku pomocou poetiky mizanscén, ostrosti realizmu a jeho hrán, takisto i pomocou ultimátneho románu a preto chápem Rayov odlišný ideový zámer. Nezostáva mi však zapochybovať nad jeho miernou neistotou a výpomocnými trikmi k dosiahnutiu emočného efektu, ktorý ten parciálny a výstavbový pre neho tvorivo a pre tento účel dotvára. Johnny Guitar (1954) či In a Lonely Place (1950) sú jeho skutočnou esenciou a možno práve aktuálnejšia veková hranica, ktorú režisér práve počas tých časov prekonával mu utkvela v pamätihodnejšiu predstavivosť situácií a spôsobilosti, ako bude naráciu vytvárať a čo ho na životných skúsenostiach bezprostredne postretlo. Každopádne si tento film zaslúži rešpekt a treba sa pri ňom skutočne držať základnej sociologickej zložke, ktorou práve nespútaná živelnosť vyvíja prechodové impulzívne hrany v následný až prekonaný čistý prach, ktorý po nich po rokoch ostane, ale tento priebeh vyzerá byť nekonečný. A obdobie dospievania ako cukríkový med taktiež zrovna neprebieha s viditeľnými zmenami, vyššia kadencia, vyšší vzdor a väčší údel kritiky okolia = jej pomalšiemu a bolestivejšiemu prekonávaniu.

Rádoby profesionálny, vábivý hĺbkou a analyzovaním štruktúr kompozičnosti géniov svojho remesla je tento dokument však vo finálnej fáze nanajvýš lepšie "spriemerizovateľný". Menší problém mám naviac so štruktúrou seriálového dokumentu, ktorý zbrklo skáče z jednej roviny aspektu do ďalšej a diváka zaujíma skôr, čo predchádzalo skladateľským najvybavovanejším skladbám, či okázalejšou tematickou odozvou a zmenám nálady počas oratórií, suites či operám. Podaktorí perfektní a so zápalom sprevádzajúci hudobníci striedajú tých, ktorí toho bežnému divákovi toľko nepovedia. Skrátka málo dobových obrazov, nepostačujúce splynutie s atmosférou komponovania spletitých akordov. Ako tak to kompenzujú spomínané hudobné diela nadľudí, kvôli ktorým som do toho vôbec šiel...

Rozhárané klábosenie o ničom, neatraktívne športové prenosy a zákulisie pretekov. Takisto nevyvážená komediálna linka, skrátka film je taký nijaký. Nezaujmú ani vedľajšie dejové línie a celkovo tento film prešiel strmhlav, akoby bol určený pre fanúšikov bizarných videí z youtube. Fakt silný úlet.

Vtipný, nesmierne hravo prepracovaný a nadšenecký filmík (teda skôr paródia), ktorý je ozvláštňujúci typickým Lipského paralelným vesmírom. O to radšej sa na takto inteligentný kumšt pozeráte, o čo viac nápadov a vynaliezavých scénok servíruje. Povedal by som, že ide o taký "skomedializovaný" Kafka, neunúva časom a neopakuje sa. Možno ako pri väčšine režisérových filmoch nedokážem udržiavať koncentráciu počas celého filmu (absencia poetickej dimenzie, výtvarnej kompozičnej stránky), avšak pred učením ma to vcelku navnadilo. Lepšie ako bez Adely.