MikO_NR_1909

Pravdaže už asi nedocením prezieravosť detských hraných rozcvičiek, ale kvôli malej neterke som sa o to pokúsil. Jediné, čo ma napadlo v tejto súvislosti je fakt, v akom odlišnom prostredí sme to ešte vyrastali my a ako sa mení aj číry charakter rozprávkovosti. A ako z neho stáva neželaný nástroj alternatívnej výchovy. Ešteže to tvorcovia neskúsili typicky dynamickou hi-tech blbinou, kde sa miesto múdrych posolstiev dostáva k deťom spŕška lacných, kvázi vtipných hlášok - pov vzore západnej buržoáznej evolúcie.

Takéto tie politické špionážne trilery (navyše zasadené do jednej historickej epochy) sú presne mojim sústom, najmä ak Hitchcock kreacionisticky čisto narába s tými vôbec najjednoduchšími suspense technikami na poli vážnej témy rozmachu vojnového šialenstva. V druhej polovičke je tempo filmu trošičku nesúrodé, popri množstve informácií a zvratov sa pôvodná náladovosť rozštiepuje viacerými smermi, ktoré zrovna nezapadajú do jedného majstrovského celku. Ale inak v zásade nemám výtky, atmosféra Holandska a rôzne sprisahanecké šlágre šlapú na tú správnu relaxačnú strunu, ktorej opäť raz nechýba ani vedľajšia romantická línia, super hlášky a to hlavne - remeselnosť, chuť a pocit z radosti k dielu, ktorého primárna náplň a účel inteligentnej zábavy je do bodky splnený.

Slovenské, z dokumentárne vizuálnej stránky optické Sin City berúce si na paškál jednu z najdôležitejších (ak nie najdôležitejšiu) udalosť národnej svojbytnosti nás Slovákov je takým nárazníkom nesúrodých javov nesúcich dokumentárne označenie. A len tou odľahčenou, hravou, nonšalantnou (myslené charakterovou nie estetickou) formou to môžu tvorcovia prekrývať, lebo inak tie prostriedky, ktoré rôzne nadácie, inštitúty a mimovládky dostávajú a využívajú v prospech verejnoprávnej televízii nie sú na mieste. Už nehovoriac o lexikológii a intonácii reči či vyjadrovaniu sa postáv, ktorými protagonisti moc úcty k našim osobnostiam teda nepobrali a viac než seriózne sa zameriavajú k akémusi vedomému náklonu k hipsterovému publiku (a čo tam prepána robia Rothove náušnice?!). Odhliadnuc od týchto vecí, treba sa True Štúrom preniesť a brať ho úplne odlišnou náladovou perspektívou, pretože našťastie, sem tam príde aj na vtipné momenty a narážky na usilovne pracujúcich štúrovcov, ktorí mali medzi sebou aj dáke tie nevybavené účty.

Krásny humanistický pohľad až k zákutiam chudobného indického života očami dokumentárnej optiky (podobne ako Renoirova Rieka 1951). Avšak, narozdiel od Rieky sa toto dielo výrazne líši a to nielen čo sa týka obrazovej kompozície a spôsobu reči. Rayovo rozprávanie je úzko previazané s nízkou sociálnou vrstvou, na ktorú nepoužíva politické parametre, ale zaujíma ho najčistejšia ľudská rovina. Matka detí s manželom trpí v materiálnej rovine, deti, nakoľko prechádzajú detstvom ešte neupustili hravosťou a poznávaním okolitého sveta. Preto je tento skvostný príbeh tak nádherne poetickým a symbolickým vo svojich neexpresívnych okienkach, pretože javí a odráža svet naplnený radosťou z kvapkajúceho dažďa a zároveň súcití s krutými pomermi, ktoré naše postavy dovádzajú k neriešiteľným strastiam. Lyrickým podtónom sa formálna stránka približuje talianskemu neorealizmu a dodáva dielu preto stotožniteľnejší význam. Detailizácia jednotlivých zložiek a bohatá výtvarná poetika vás skutočne ponorí do deja v neopakovateľnej podobe, až natoľko je Pather Panchali výnimočným filmom. Odráža život bez akýchkoľvek bočných konzervantov. Výborná práca so zvukom je podopretá skvelou čiernobielou kamerou a Rayovym unikátnym citom, ktorý pohladí dušu.

Ridleymu to opäť akýmsi zvláštnym spôsobom vyšlo a znovu mu nedávam 2*, hoci si o to posledné roky značne koleduje. EXODUS je priezračným, oduševnelým a banálnym príbehom Starého zákona, ale jeho celoplošný, hmatateľný dôraz sa aspoň nevynaložil na akčnú a monotónnu jednotvárnosť a ani biblické motívy tu nie sú akosi lacne sprostredkované. Bale má pravdu v tom, že Mojžiš bol svojim spôsobom schizofrenik, pretože napriek svojským osvieteným videním a "záchranou" otrokov trpel istými duševnými poruchami, ktoré sú v príkrom rozpore kresťanského (i židovského) učenia. Hektolitre krvi, paranoické vidiny, absolútna svojvôľa atď. atď. sú toho jasným dôkazom. Čo vadí, je ale neschopnosť vyvolať zdravú kontroverziu a tieto atypické temné znaky nenaformulovať do nejakého hodnotného diela, kde by sa miesto tupoidnej digitálnej vervy problematika obsiahla hlbšie a bez zbytočných (miestami až) cielených hrátok na úrovni IQ -80.

Dnešným pomerom trocha šablónovité, zrozumiteľné a doslovné. Takto nejak vychádzal liberalizmus na západe na povrch a musím ale skonštatovať, že úspešne, pretože hlása síce humanisticky nekomplikované posolstvá, ale stále aktuálne. Sidney Poitier bol černošskou hviezdou ako rasovo adaptabilný ideál a nečudoval by som sa, keby aj medzi svojimi nebol ospevovaný len v superlatívoch, lebo sa od nich docela výrazne odlišoval. Videné v starodávne dabingovej verzii, neupravenej z roku 1973, takže som si doprial trochu archaický exkurz do sveta veľkých príbehov. V tomto prípade dozaista!

Vyčítať tejto zosekanej verzii akékoľvek zjednodušovanie, obmedzenosť a expresívnu svojbytnosť v zvláštnu a časom rozpadávajúcu sa kazajku udalostí je vlastne bezpredmetné. Dovolím si dokonca tvrdiť, že atmosférou s relatívne nízkym rozpočtom, zanietenosťou a americkou optikou sú títo Bratia Karamazovovci celkom vydarení, oceniť treba aj to, že sa dej nesústredil len na súdne líčenie a spôsoby úkladu vraždy, ale celoplošne. Yul Brynner ako Dmitrij, Lee J. Cobb ako otec Fjodor a možno ešte postava hrajúca Kaťu sú navyše výborní, sálajú z nich (v náznakoch ako tak) tie typické dostojevského črty, ale časom sa Brooksova réžia začne vinou rýchlo opísaných knižných opisov postáv rozsypávať popod prsty. Nevadí. A na margo samotnej knihy - tá je samozrejme neopakovateľná, niečo tak nádherné nejde ani napísať...

Nibelungovia - kolos nemej, monumentálnej, nemeckej expresionistickej školy sa po do dobrodružne ladenej prvej časti s prvkami nefalšovanej romantiky preniesol v monštruóznu odvetu výšin trójskej vojny. Po smrti Siegfriedova sa ťažisko individuálneho boja jedného poloboha proti mytologickým nástrahám dostal k súpereniu dvoch táborov s ukážkovými davovými scénami, fantastickými choreografiami a zábermi-protizábermi v rôznych uhloch. Výborne dynamické, testosterónom nabité a mimoriadne svižné, za čo by sa ani taký Ejzenštejn nemusel hanbiť. Rovnako potešia prelínačky a krížový strih a ich umné zapracovanie, čiže aj napriek jednoznačnej zápletke nepríde k stereotypu.

Veľké manévre sú oproti takému Carnému Deťoch raja (1945) odľahčenejšou variantou melodrámy s humornými vsuvkami a krásnym farebným záberom. Práve ono svižné konverzačné vodítko dejového rytmu je najdôležitejšie, samotný milostný trojuholník je neustále oživovaný a v kurze. Lenže príde aj na také to typicky francúzske líčenie romantiky a to až tak dokopy so všetkými týmito atribútmi nejde. Čiže, ak to mám trocha zjednodušiť - vizuál okulahodiaci s výbornými kulisami, elegantnými kostýmami a šarmantným lišiakom Philipem. Zvyšok nanajvýš priemerný, hoci prevažuje dramatická štruktúra a nie komediálna.

Pozoruhodné, ako sa meditácia obrazov prírody a umenia dostanú do konfrontácie vojnového šialenstva, bez toho, aby vás vytrhli z vizuálnej letargie naproti katastru smrti (teda aspoň prvá polhodina napätím oplývala). Myslím tým paralýzu nemohúcna vyvliecť sa z útokov a ktorá ma v tomto filme časom dolapila. Je to taký príbeh nádeje-nenádeje, nevyhnutnosti a dôsledkov nezmyselných stretov a ich reakcií na ne. Malick si za svoj jedinečný štýl vyslúžil množstvo pochvál i kritík. Jediné, čo ma mrzí je to, že si obsahový záber (i zámer) nepretavil v niečo vzletnejšie, teda štrukturovanejšie, keďže často improvizuje a máta tou istou vodou celé tri hodiny. Že nemá v rukáve plán b), iba majstrovsky zhmotňuje to, čo mu ide najlepšie. A to ma mierne mrzí. Každopádne väčšina formálneho poňatia je i v pokročilej dobe (1998) pomerne inovatívna, vidieť vojnu takýmito očami je iný typ zážitku, ktorý vám ostatok (produkcie) neposkytne.