MikO_NR_1909

Gilda je úplne iná ako Laura alebo Mildred Pierceová. Ale stále silne melodramatická, používa hlavnú postavu ako ideál, od ktorej sa všetko točí a aj atmosféra okolo nej tomu náležite prispôsobená. Škoda tej silnej ženskosti, príliš neracionálnych a nelogicky chovajúcich sa mužských postáv a až čudesných zvratov, kedy sa pristihnem v pasážach, ktoré nepovažujem za prekonané. Lenže hrá tu bezchybná Rita Hayworth, ktorá to ťažisko a nátlak hravo zvláda, čím sa celá nálada filmu akosi citovo pozastaví, netreba sa zameriavať na krimi pozadie, ktoré je naproti ústrednej téme len zastierajúce a moc na ňom nezáleží. A vôbec jedna z najerotickejších scén, aké som mal možnosť vidieť. Bola len jedna, ale stála zato!

Nádherná prezentácia romantiky skrz podmanivý, dlhočízny a úprimný príbeh, ktorý ma prekvapivo pohltil až na kosť. Spôsob Carného reči je melancholický, čistý, až rozprávkový, čo nemusí každému, kto skúma vyjadrovanie cez číry realizmus plne vyhovovať. Dalo by sa dokonca povedať, že v každom emocionálnom pohľade, citovom dialógu či reakcií neovládateľného naturalizmu sa prostredníctvom rozprávania dostávame k jednej veľkej metafore. Takisto zasadenie do 19.teho storočia je vizuálne vierohodné, kamerové šero a tajomno lásky v ňom vynikne takým spôsobom, ako by ste boli tou atmosférou nasiaknutý až po uši. Krásne opisy, krásna hĺbka obrazu, krásna tragika. Uhladená a dlhá stopáž vôbec nevadí, priam naopak.

Jáj bože, tieto naše "nacionálne pohľady" (a to mám kultúrny a historicky odkaz nášho národa uložený hlboko vo svojom srdiečku), nevadili by, pokiaľ by aj boli náležite ako v nejakom kvalitnom a plnohodnotnom dokumente primerane konfrontované. Lenže... tento popis udalostí je skrz monológové rozhovory značne amatérsky a ťažkopádne zostavený, od objektívnosti má ďaleko, ba čo viac... nielenže nezaznejú tie najdôležitejšie skutočnosti z daného obdobia (hoci ako sa prízvukuje - neglorifikuje, ale vychádza z vtedajšej mentality bla bla bla), zabíja takto len ducha možnej historickej hodnoty, o ktorú prichádza. Tým nik netvrdí, že je Garda akosi podchytená z jednej alebo druhej strany (buď pritakávači alebo kritici všetkého), ale ma to ako človeka, ktorý sa o tieto témy intenzívnejšie zaujíma, poburuje. A to nedokážem vysvetliť divákovi, ktorý do tejto témy nevidí, alebo doteraz nevidel. Duch tohoto dokumentu je sám o sebe zvrhlý.

Podobne prínosný (z hľadiska umeleckého) pre českú kinematografiu, ako pre tú našu tohtoročná Koza, i keď sú si v mnohom veľmi rozdielne. Zatiaľ čo Ostrochovský si svoje danosti pre obrazový cit vydláždil dokumentárne-fikčnou optikou a nedáva veľa šancí na nejaké nervydrásajúce naratívne tendencie, Prušinovský mení často celkové charakterové vyznenie a miesi medzi konflikty častú náladovú gradáciu práve tým oportunistickým smerom, čiže je to taká vypočítavá dramatická obštrukcia, čo nemusí každému vyhovovať. Aj pointa vyvolá otázniky, lebo to rejža chcel hodiť asi kamsi do stratena, čo mu ale nedávam za zlé, pretože by si mohol ešte silne priťažiť. Každopádne zaujímavé remeslo, má rozhodne ambície vziať si aj dáke ocenenia na Českom levovi.

Film má dobré základy, to jest - herci, scenár a celkový prejav zúčastnených je v systéme výstavby určený konkrétnemu políčku, konkrétnemu zámeru, ale nič naviac, čo by v hlbšom horizonte zarezonovalo. Skrátka presne ten prípad, kde chýba akýsi autorský element, niečo, čo by filmu nabralo na vyšších grádoch, pretože ambície na to mal obrovské. Aj v kontexte doby, ktorá mu priala.

Presne tak, najčistejšia filmárčina natočená rukami bohéma, aká vari nemá obdobu. Ťažko vysvetliť, v čom najväčšmi tkvie genialita francúzskeho režiséra, isté však je, že vám rukolapne dokáže sprostredkovať jedinečnosť momentu akousi dotykovou mágiou. Tie kúzelné zábery hmlistých filtrov, filozofický scenár, ostrosť zvuku a to najmä - skleslé pohľady, sú fantasticky preexponované, z tých postupov ste podstatne bližšie v dejisku príbehu ako v súčasných filmoch. Z plagátu som odhadoval, že tým "diablom" bude napokon postava farára a "obeťou" nevinné dievča, všetko je však inak. Dáke šalamúnske rozuzlenia ale neočakávajte, film je dosť silný v detailoch, nemusí nič dokazovať. P.S.: voice-overy potešia, dodávajú dielu na pocitovom obohatení a dozviete sa teda aj dačo z vnútra, čo ostáva v dialógových filmoch zamlčiavané.

Karel Kachyňa pred Uchom bol rovnako odvážnym Karlom Kachyňom ako po Uchu. A treba mať na zreteli dobu vzniku, ktorá prezrádza aj isté metafory toho, čo prežíva naša postava (poprípade časť spoločnosti), akým nástrahám čelí a s akou bezmocnosťou sa nimi prediera. Směšný pán neoplýva konceptuálnymi motívmi slobody Miloša Formana a ani sa o ne príliš nestará. Skôr je jeho úlohou nazrieť k hraniciam nevládna a pomocou výborných kameramanských a hudobných kreácii to nevládno prekonávať, hoc má väčšiu moc a viacej prívržencov, než postava Vladimíra Šměrala. Čiže nie spoločenský vzdor v zmysle súvislej epickej skladby, ale rozbor niektorých individuálnych čŕt psychického utrpenia, pri ktorom ani zápornú postavu, ktorá by vám robila "zle", nepotrebuje. Škoda mierneho ustrnutia, dalo sa z danej látky vyžmýkať viacej. Pozor, vizita! je ucelenejší a všestrannejší filmom z nemocničného prostredia, kde toho Kachyňa v obsiahlejších formulkách aj náležite zúžitkoval.

Strelec je z viacerých hľadísk akousi viditeľnou ozdobou epitafu najväčšej ikony žánru a pozorný divák v ňom môže badať hneď niekoľko očividných paradoxov, ktoré tento klasický western vedome či nevedome zobrazuje. Dejová línia sa datuje "až" do roku 1901 (čím sa vtedajšie lokácie viacej približovali mestským pomerom než čarokrásne priestranné pláne a ranče) a taktiež rok vzniku tohto filmu už dávno v úvodzovkách prekračoval tie časy, kedy westernové čaro nadobúdalo svoj zlatý vek (polodokumentárny look). Potešia cameá Jamesa Stewarta, návrat Lauren Bacall ako i chémia medzi ostrieľaným a rakovinou zvierajúcim pištoľníkom a jej synom, ktorého stvárnil neskôr úspešný režisér Ron Howard. Samozrejme, je to "len" ďalšia legenda, ale jej pozeranie vám prebehne existenčne rýchlejšie ako záblesky spomienok tohoto charizmatického a pre western najprínosnejšieho veterána.

Tvrdiť, že Proces je obrazovou štruktúrou vedome komponovaný bez akejkoľvek symboliky je rovnako odvážne, ako stavať na ich anatomickej hĺbke, keďže vchádzajú len do akýchsi ideí umeleckého sprostredkovania bez jednotnej naratívnej väzby a ešte dokonca i bez dákych informatívnych súvislostí, ktoré by časový priebeh súvzťažne prehlbovali v dramaticky čitateľnejší hybrid príčinnosti a následkov. Táto "Kafkovka" je dobovo ladená odlišne a to na 60-te roky, v ktorých jej štýlové rozhranie vznikalo ako na objednávku mladej generácii, ktorú okolie nedokázalo za žiadnu cenu pochopiť. Franz sa naproti tomu usiloval v období neistoty preciťovať svoju psycho-analytickú sondu sťa individuálny rozpor vlastnej integrity presadiť sa v rozmedzí duševných tlakov, než v kontexte masového opovrhovania spoločenskej exklúzie.

Spŕška lacných emócií a neohraničenosť klišé sa nám v novom šate podsúvajú ako jeden z top comebackov (až sa na vôbec dáky čakalo väčšmi). Ak by si to Taylor s produkčným tímom rozmysleli a zdelili nám story telling inou formou, bez zbytočných vysvetlení a neustáleho refreshu, nedehonestovali by tým pôvodnú Cameronovu víziu z osemdesiatych rokov. Tá je však natoľko silná, že ju v žiadnom prípade takýto nasilu zlepenec nepošliape. Jediné milé "pozitívum" - casting Jasona Clarkea.