MikO_NR_1909

Presne tak, riešiť politickú angažovanosť doslovne pre gaučových politických rétorikov a moralistov je priblbé vzhľadom k závažnosti a prínosu diela v rámci politického trileru. Prezentuje sa ako agitačný nástroj pacifizmu a ľavicového cítenia, ale som rád, že táto kritická skaza vzdoru nie je (v tak otŕčajúcej honbe) namierená na straníckych socialistických pohlavárov minulého režimu, ale k sťa spôsobu vedenia moci. Tá sa vyznačuje prefíkanosťou a sliedením si akýchkoľvek vnútroštátnych pohnútok, ktoré vedú k jej zosadeniu a práve preto v rámci prevencie koná tie najzvrhlejšie obsesie. Filmu kvitujem i vytvorenie exotického mestkého varu, v ktorom dominuje ručná kamera a dokumentárny prístup a takisto flashbackové retrospektívy. Narozdiel od Rašómonu nie sú temer všetky vyvrátiteľné klamlivé, ale pozorný divák vie predvídať podľa jednotlivého rečníka, ktorý svoju vedomú subjektivizáciu tají alebo zavádza. Výsledok je vynikajúci, možno z toľkého kecu a prirýchlej dynamizácii stráca všetky podrobnosti, ale nato sú tu opakované projekcie, aby jednotlivé alibi dokázal pospájať. Z (1969) je snáď ešte na vyššej úrovni než Stoneov JFK a to už je naozaj čo povedať! A Friedkin je rád, že ho videl až po Francúzskej spojke, lebo by ho bol vedome vykrádal.

Caprova čierna komédia plná narážok a mnohovýznamovosti prirodzene nemusí ulahodiť každému. Šlo o akési odpútanie pozornosti od vojnových útrap a navodenie dobovej atmosféry, kedy hollywoodsky systém prežíval zlatú extázu. Jedna scénka nahrádza druhú, podaktoré sú banálnejšieho, podaktoré zábavnejšieho charakteru, príde i na divokú expresívnu štylizáciu. Ale len málokomu to pálilo tak ako Caprovi, ktorý z najbláznivejších konotácií dokázal vystrieľať loveckú trofej. Jezinky bezinky pôsobia divadelne, ale sú natočené veľmi nápadito, veselo a komu neulahodí spomínaný humor, tak tu má paralelný hybrid napätia v podobe nedoriešených vrážd. Výborná klasika koketujúca s eskapizmom bratov Marxov.

Ideológiou sa Žižek odvracia od filmu viacej k Lacanovi a viskóznym štúdiám psychoanalytiky za oponou, než v jej uhladenej forme. Nemusí pôsobiť blahodarne ako číry pôžitok z kinematografie, tobôž nie ideologickým koreňom výkladu ideológie samotnej, avšak núti diváka zamyslieť sa nad závažnými a znepokojujúcimi otázkami. Perfektne procedurálne vyhodnocuje (v rôznych aspektoch), podnecuje jednotlivca nad iným optickým uhlom náhľadu do problematiky (spoločensko-reflexívnej, umeleckej i systematicky formujúcej sa v kolobehu súčasnosti) a využíva fantastické príklady na svoje vyhodnocovacie tvrdenia. Level non ultra, vysoká škola perverznosti, šťavnatej kontroverzie spoza hraníc, sebestrednosti a nikdy nenabáda, aby si ty konkrétna osobnosť s ním v tom a tom bode musel súhlasiť. Práve schopnosťou i banálnymi ukážkami pranierovať denotatívnymi kauzalitami a hľadať v nesúrodých elementoch súvis - a všetko záleží od ich momentálneho nastavenia a fyzikálnej obratnosti spojovníkov a inštrumentov floskulárne napojených na okázalú abstrakciu procesu ideológie, jej vývinu a úspechu výdrže. Ideológia nie je ani z 1-ného percenta iba politická motivovanosť, má mnoho odtieňov a ľudia si zaslúžia jej poctivou štúdiou nastaviť zrkadlo.

Opticky dokumentárny, s realistickými motívmi, istými rituálnymi kolobehmi každodennosti a ťažkého údelu na ťažkej nohe. Sám som sa cítil trocha trápne, keďže počas projekcie som v komforte pil vodu a naši protagonisti za vyliate vedro museli priam "kolabovať". Zaujímavá je i Šindova režisérska ruka, ktorá je nenápadná, nedá na seba sebestredne vyzývavo upozorniť ako v Onibabe (1964) či Čiernej Kočke (1968). Kritizovať niet čo, ide len o mieru záživnosti, ktorý vám tento výborný film dokáže sprostredkovať a ja ostávam mierne v úzadí. Iba tak v mojich očiach môže ešte prekvapiť v budúcnu väčšmi. Lyrizmus, poetika, báseň - ako z filmovej litery.

Muž ktorý nebol (2001) môže odrádzať svojou noirovou atmosférou, ale dovolím si tvrdiť, že americké noiry z vojnových časov sú svižnejšie a subtílnejšie, než táto revizionistická kriminálna dráma o mužovi, ktorý nikdy "skutočne nejestvoval". Prekvapí vrstevnatý scenár a minimum akcie, skrátka polomer záživnosti a atrakcie je opačný, navyše bratia používajú moderné technické parametre, ktoré od noirov zvádzajú k Wellesovi, hoci si to ich téma bytostne nežiada. V druhej polovičke som sa už usadil lepšie a striedmejšie pristúpil na ich spôsob rozprávania a prekvapivo i zhutnenejšie k deju precitol. Tam, kde vražda skončila ma navnadila metodológia a filmová štylistika. Tam, kde som si myslel, ako Thorntonova postava udrie som sa fatálne mýlil (i keď vývojovou dynamikou už sa to dalo pokojne bez najmenšieho zaváhania predvídať) a tam, kde svetlo paradoxne žiarilo najostrejšie, film vrcholil (noir ako taký dramaturgicky naruby). Rozhodne nevšedné a pečlivo vedené. Good work.

Za málo peňazí veľa muziky! Coenovci sa ako prvopočiatkoví indie tvorcovia zamerali na akési sondy do myslí psychopatov a ľudí na hrane, ktorým predchádzalo náročné detstvo, možno posrané manželstvo a nezvládnuteľný temperament. Ich debut je plnokrvný entuziazmom a každučkým políčkom, plynulosťou strihu, venované osudom postáv, od ktorých sa veľa žiaľ nedozvieme, o to intenzívnejšie príbeh pohlcuje a nepustí. Využili západný americký vidiek a vedome sa inšpirujúc veľkými autormi zosobnili nové formy napätia a dodali im nenormálny naturalizmus, pretavili konkrétne kroky a výsledok je vskutku perfektný. Ťažko z neho (z pohľadu nezaujatého i zaujatého diváka) pocitovo šlo nevnímať pole deja, priebeh, ťažko bolo v určitých fázach zadržiavať dych, avšak trošku ma zaráža fakt, že mne osobne nepravdepodobnosť vo filme nevadí, ale nelogickosť áno. A tu ich pri odbavovaní dôkazov a svedkov bolo dostatočne a mierne defraudovali ich umelecký odkaz. Avšak málokedy postrehnete tak kvalitný poctivý triler, s toľkými inteligentnými vyjadrovacími prostriedkami a alternatívnym náhľadom mimo reálneho bipolárneho konceptu - polícia, lupiči. Možno je to údel námetu (Zapadákov sčasti podobný prípad), ale od dokonalosti to málinko odráža. Čo mi ale z mysle nedokáže odísť je Burwell klavírový motív (Angelo Badalamenti dozaista ovplyvnený) a práca so zvukom a najmä svetlom. Ako vyšitá nadstavba klasickým noirom, sprehľadnená a usúvzťažnená tematicky a dobovo o 20 rokov vpred a z mestských ulíc na okraj sveta. Výborný film, rád sa k nemu vrátim.

Sorentino príliš netají obdiv k Felliniho La Dolce Vita (1960) a stavia na jeho štýlotvornej proklamácii vylíčenia smotánky v akomsi novom šate. Imagináciou, hoc ju má k dispozícii veľmi nevariuje. Farby mu slúžia viacej do rozmanitosti, ako k umeleckej kompozícii, ale vie narábať s predstavivosťou a správne aj s mentálnym úpadkom, pre ktorý je celý snímok určený. Nezaznamenávam úpadok nápaditosti, unudenia replikami, otravnosťou expresií naprieč minutážou. Skôr naopak. Maľuje mnohoznačne a neopozerane, asi aj preto sa mi tak páčil. Hlavné postavy majú komplexnejšie parametre a neprofanuje ich silou mocou k niečomu, čím by ich opticky bagatelizoval.

Na slovenské pomery nevídane dramaturgicky vedené, suverénny prístup a náhľad svetom psychológie vidieka, ktorý nevedno exaktne pochopiť a stráca pôdu pod nohami. Hanák zocelil istú predpokladanú typológiu očakávaných stereotypov a prináležil k nim všetok opak toho, čo je pre poetiku malomeštiactva prívetivé, servilné a poľutovaniahodné. Taký Tajovského nekompromisný rukopis s lyrickou bezútešnosťou  postavy Pištu, ktorá bola viacej predostrená a viacej sústredená a opisujúca perifériu spoločnosti. Pišta je dôsledkom spoločnosti a doby, v ktorej žije. Je hybnou silou toho sveta a tým pádom  nemá páky na to, aby šiel šťastiu naproti.

Najvtipnejšia česká komédia, akú som kedy videl. Mentalita národa vo víre ultra zábavných, slovných a mimických gagov je v Lipského réžii blahom na Zemi. Herci sa do svojich rolí vžili dokonale, až som mal nutkavý pocit, že si scenár písali sami. Dôvod, preč znižujem na 4,5 je skôr otázkou klasického vymedzenia, keďže Jáchym síce ako izolovaná žánrovka dokonalá, ale chýba jej trošku taký psychologický podtext Menzelovského typu, poprípade pôsobivého puncu nostalgie, kedy by sa jeho originálne slovné hračky vmiesili v komplexne funkčnú os plnohodnotného filmu definujúci i národný charakter, nielen jednotlivcov, z ktorých si nonšalantne a s dávkou čierneho humoru strieľa ☺. Viac tu: http://www.9em.sk/tyzden-ceskej-komedie-jachyme-hod-ho-do-stroje/

Dopis neznámej je mimoriadne precítená melodráma rozhrania 19 a 20-teho storočia, v ktorom púta na vzťah rozdielnych tried a ktorá neprekvapujúco ani nevedie k šťastnému koncu. Prostredníctvom listu (ako nosného rozprávača) sa oddáva repetitívnemu popisu emócií, nálad a optiky zaľúbenej Lisy (Joan Fontaine), ktorá časom prišla o všetky ilúzie o svojom vysnenom mužovi a jej príbeh je tak perfektnou časopriestorovou konšteláciou údelom trpiacej a túžbami nenaplnenej mladej ženy. Od načúvajúcich nôt susedovho klavíra, po následnom stretnutí splnených snov až po zaťažkávajúcom prekonávaní samoty a nemohúcnosti. Atmosférou tento Ophülsov vyvážený snímok pripomína Jezebel a intenzitou dýcha na chrbát Carného Deťom raja. A povzbudil do opätovného zhliadnutia, niekedy, po rokoch...