Fajolo

Američania majú archetyp tragického hrdinu so silným zmyslom pre rodinu. Hrdina sa dostane do problémov, resp. tým problémom je ohrozenie jeho rodiny. Hrdina statočne bojuje a svoju rodinu napokon zachráni. Koľko ľudí pritom zabije alebo aspoň zmrzačí, to je mu jedno. Oni nemali svoje rodiny?

Keď niekto natáča film fascinovaný myšlienkou na smrť, zrejme očakáva, že aj diváci budú rovnako fascinovaní. Lenže tak to nefunguje. Minimálne pokiaľ ide o tento film a o mňa ako diváka.

Občas sa mi stane, že v niektorom japonskom filme niečomu nerozumiem. V tomto prípade som však nerozumel vôbec ničomu. Ale musím uznať, že film mal aj kladné stránky. Dobrá bola hlavne kamera a jej farebná štylizácia. Dobré boli aj herečky, ktoré si dokázali v sekunde úplne vymeniť charaktery. Škoda tej nezrozumiteľnosti.

Najlepšie bolo to malé dievčatko, ktoré sa objavilo na niekoľkých záberoch. Plne sa stotožňujem s jej názorom na Andreja Hlinku.

Američania by o tom za veľké peniaze natočili minimálne dvojhodinový film, no bol by v ňom len zlomok z toho množstva myšlienok, ktoré ponúka táto stručná jednoaktovka. Herci vynikajúci, ale najviac ma dostal Jaroslav Cmíral v roli inštalatéra.

Ten film je tak politický, že ho ani nedokážem hodnotiť bežnými filmovými kritériami. Je produktom prevládajúcich nálad v našej spoločnosti a pre Slováka je nemožné oddeliť názor na film od názoru na súčasnú slovenskú politiku. Človek musí žiť minimálne v Česku, aby sa na tento film mohol pozrieť ako na film.

Mix uletenej fantázie a dobrého vkusu. Film o umení, ktorý je sám originálnym umeleckým dielom.

Nechápem, prečo v Hollywoode natáčajú filmy pre deti ľudia, ktorí už dávno nie sú deťmi a nepamätajú si nič z detských pocitov. Deťom potom ponúkajú infantilnú verziu filmu pre dospelých. Ak je nejaký scenár akčného trháku veľmi hlúpy, natočia ho ako film pre deti. Vynechajú explicitné násilie (no násilie tam ostane) a pridajú "vtipné" momenty, ktorých pointu deti nie sú schopné pochopiť. Sarkastické dialógové prestrelky a odkazy na iné filmy sa dospelým zdajú smiešne, ale deti sa im smejú len preto, že napodobujú správanie dospelých. Dokonca sa obávam, že za hyperaktivitu dnešných detí môže aspoň čiastočne aj rýchly strih a akčné tempo detských filmov. Teda časti detských filmov, ale tej, ktorá sa k deťom dostane najčastejšie.

Film je postavený na absurditách, ktoré sa udiali behom vyšetrovania vrážd a ktoré spôsobili nespravodlivé odsúdenie nevinného. U Švédov naučených žiť v krajine, kde všetko funguje, musí tento príbeh vyvolávať silné emócie. Ale kto zažil socializmus a postsocialistický chaos, kto o podobných absurditách číta denne v novinách a zažíva ich v práci a bežnom živote, ten je taký zocelený (alebo zblbnutý), že sa mu to zdá byť takmer normálne. Skoro až nuda.

Viac než polovicu filmu sa vlastne nič nedialo, ale o to silnejší bol záver. Rozmýšľam nad jednou nepodstatnou otázkou, či v Iráne tak často prší, alebo sa to len filmári snažili navodiť dramatickú atmosféru poriadnym lejakom.