simonK

Obávam sa, že Sorrentino sa nakazil tou istou chorobou ako Wes Anderson: stále viac kradne z vlastných filmov, neprináša na stôl nič nové, opakuje tie isté myšlienky znova a znova a znova. Niekto by to mohol nazvať štýlom, ja by som skôr povedal, že iba honí péro vlastným fanúšikom. Keď sa človek pozrie na iných Áčkových režisérov, známych pre osobitosť ich tvorby (dokonca aj na tých, ktorí majú tendenciu krúžiť okolo rovnakých tém), je jasne detekovateľný akýsi pokrok, vývoj, kariérna cesta. Parthènope má všetko, čo sa od talianskeho filmára dá čakať: témy mladosti a staroby, krása a rozmanitosť jej podôb, chtíč, neopätovaná láska, nádherní ľudia čo hulia jednu cigu za druhou, nadržaní kňazi kráčajúci v slow-motion, pričom všetko to je natočené ako reklama na drahý parfém. Nechápte ma zle, stále mám rád Sorrentinove filmy a Parthènope nie je výnimkou: príbeh o neapolskej kráske, ktorá prechádza životom a snaží sa NEvyužiť svoju krásu vo svoj prospech je zaujímavý. ALE. Je to ako keď sa fanúšik SSC Neapol ide pozrieť na zápas s posledným tímom tabuľky zo Serie B – „Tím hral dobre, som rád, že vyhrali (1:0), ale nemali by mať na seba väčšie nároky a chcieť trochu viac?” Videné na 77. MFF v Cannes.

Kinds of Kindness je filmom, aké Lanthimos točil už v rodnom Grécku, keby na ne vtedy mal hollywoodske prachy a ksichty. Tri rôzne príbehy, každý z nich hrajúci podľa úplne iných pravidiel fikčného sveta, kde Emma Stone a Jesse Plemons vždy stvárňujú partnerov, Willem Dafoe otcovskú figúru a Margaret Qualley rušivý element, ktorý nastavené pravidlá obráti naruby. Všetky tri filmy umelo prepája postava tajomného R.M.F., ktorá vlastne slúži ako živý MacGuffin a nemá s dejom filmu prakticky nič spoločné. Rieši sa tu kanibalizmus, kult, oživovanie mŕtvych, dvojníci, prakticky všetko, čo skalní fanúšikovia chceli vidieť od Zabitia posvätného jeleňa (2017) alebo Špičáku (2009). Kto čaká prístupný bizár typu Poor Things alebo Favoritka, nech ide o dom ďalej. 8,5/10. Videné na 77. MFF v Cannes.

Je to o tom, čo znamená byť týpek a týpkoch, ktorí si užívajú byť týpkami. 9/10. guys being dudes

Najbližšie, ako sa ľudstvo hraným filmom priblížilo k fyzickosti Looney Tunes / Toma & Jerryho.

The Killer je najchladnejším, technicky najdokonalejším a zrejme najosobnejším filmom Davida Finchera. Jeho protagonista nemá meno a za celý film toho veľa nepovie, oplýva však schopnosťami chladnokrvného zabijaka, ktoré ho odlišujú od zvyšku spoločnosti (takto o sebe každopádne uvažuje, ako sa dozvedáme z miestami až otravne repetitívneho voice-overu). Fassbender dookola opakuje svoje kréda typu “it’s not personal”, “execution is everything”, alebo “show no empathy” a tak ďalej, jeho pýchou je - rovnako, ako u Finchera - to, že je perfekcionista. Sociopatický nájomný vrah, nápadne pripomínajúci Melvillovho Samuraja, vníma každú emóciu ako slabinu; jediné ľudské interakcie, ktoré za celý film má, sú služby: predavačka v McDonald’s, kuriér od Amazonu, recepčná v hoteli. Napriek tomu, že je ústredný motív filmu zakorenený v nihilizme a cynizme, dá sa na Killera pozerať ako na Fincherov vtipný metakomentár a výsmech sebe samému a svojej kariére, keďže nihilizmus a cynizmus sú pretkané celou jeho filmografiou a sú tým, čo spôsobilo, že si kultúra incelov vzala Fight Club za svoju Bibliu. Za posledných cca 10-15 rokov si nespomeniem na film, ktorý by lepšie splňoval poučku “forma>>>obsah”. Fincher sa v Killerovi pýta: “nemôže byť ale samotná forma obsahom, teda forma=obsah?" Som zvedavý, čo na film poviem pri druhom pozretí. 6/10.  TL; DR: bežný deň v živote fanúšika The Smiths. ***videné v Anteo Palazzo del Cinema, Milano, ITA***

Keby sa to volalo „Ketamín", Ted Demme ešte mohol žiť.

Čo Americké graffiti znamenalo pre Dazed & Confused, znamenajú Sedmikrásky pre Spring Breakers. Chytilka umrela 2k14, rád budem veriť že tento film videla a zajebala mu 5* na svojom tajnom čsfd účte.

what zero pussy does to a mf

chytrejší forrest gump + isabelle huppert rozbíja taniere. 9/10

nové náboženstvo just dropped