ancientone

Od drog to asi neodradí, ale od dôvery v dramaturgiu v československom kontexte asi áno. Adikts pôsobí, akoby to futuristické futro fákali v pvom rade práve dramaturgovia seriálu. Zo všetkého najviac to pripomína protidrogovú edukáciu v Amerike 40. rokov, hyperblizované, didaktické metafory zasa normalizačné kino rokov 70tych, postavy a celkový flow zasa Filipa Renča z prvej polovice 90tych. Na druhú stranu treba oceniť formálnu štýlovosť, ža ktorou stojí skvelá a výrazovo veľmi ohybná (zároveň totálne koherentná a rozpoznateľná) kamera Dušana Husára, dobrá hudobná dramaturgia a pôvodná hudba (Oliver Torr) a fakt, že Luciana Tomášová bude pravdepodobne jednou z najvýraznejších herečiek našej generácie (navyše jej herecký prejav dodáva jej postave ako jednej z mála hĺbku a autenticitu, dokáže sa vzoprieť všadeprítomnej karikatúre, poznačujúcej celkové vyznenie seriálu). Ako celok neviem, či je Adikt iba premárnená šanca a zbytočný žánrový mišung s komickými postavami. Vizuálne pútavé (ťažko určiť nakoľko zámerné) memečko to je určite.

Sila Smršte spočíva vo vizuáli. Inšpirácia slovenskou maľbou aj horrorovými klasikami, ktorá dokáže výborne abstrahovať lokálne špecifiká a genius loci kúpeľov v Sliači. Martin Rau skvelo pracuje s plánmi obrazu - rozostrenými pozadiami a druhými plánmi, odkiaľ sa vynárajú postavy, motívy a alegórie o čosi funkčnejšie než v samotnom rozprávaní. Mysteriózna thrillerovosť sa dostáva až do roviny štrukturálneho filmu v momentoch, keď cez masívne zapršané sklá auta sledujeme rozpitú asfaltku a husté tatranské lesy. Smršť dokáže opakovane prekvapiť kompozíciou a riešeniami zobrazenia. A nejako mi to stačilo. Suchoňova noc čarodejníc tiež potešila.

Teniskový patriotizmus.

Narcizmus sa vypláca. Arniemu stále idú hlášky, len bez osemdesiatkovej irónie, zato s ideologicky s ultra osemdesiatkovým reaganovským mindsetom. To, že sa často vďaka tomu mení na paródiu seba samého však nezmazáva jeho status totálnej legendy a unikátneho životného príbehu, ktorý sa však dá interpretovať oveľa zaujímavejšími cestami. Ale Arnie nie je Bob Dylan, tak prečo by sa to malo diať...

Travis Jodorowsky. Filmovo je to také bežné opičenie sa po psychedelických vzoroch. V celkovom kontexte tvorby Travisa Scotta je to ale fajn doplnok na dotvorenie jeho persóny psychedelic-hiphopovej/trapovej ikony. Je v tom sebastrednosť, póza, trochu povrchnosti, hra čisto na efekt, ale aj tak sa na tom príliš dobre vezie.

Nie je to žiaden zázrak, ale je to veľmi fajn. Roth spravil totálne geekovskú spomínačku na staré dobré osemdesiate, z ktorých okrem klasík odkazuje najmä na menej známe (dokonca by som povedal že polozabudnuté) béčka, pohravajúce sa s mixom slasheru a paródie. Thanksgiving je zasadený do súčasnosti, ale Rothova réžia vytvára sústavný pocit krásneho žánrového retra. Mega fanúšikovské, atmosférické, na nič sa nehrajúce, poctivé, drsné, zábavné, hutné, mňam.

Radosť z rozprávania príbehu, ktorý dokáže byť (napriek tomu, že je vopred známy) pocitovo rovnako dramatický,  nevypočítateľný a plný hyperadrenalínových zákrut, ako automobilový závod. Zo samotných áut a závodenia sa tu nestal sekundárny motív, ako by sa mohlo zdať. Ich esencia je presiamnutá celým filmom. Mann veľmi dôsledne a radikálnejšie rozrobil prístup, ktorý načtrol ešte Lee H. Katzin v Le Mans. Blockbusterovo veľkolepé a zároveň rozrpávačsky sofistikované a pankáčske.

Keď to sledujete už tak-nejak umorení na konci pásma krátkych filmov, odrazu sa do vás vleje energia a chcete, ako to išlo ešte aspoň o hodinu dlhšie. House of Velvet behom krátkych sedemnástich minút s ľahkosťou skicuje subkultúrny aj osobný rozmer jadra československej ballroomovej komunity, vystihuje moment "úniku do rabbithole" a následného návratu do civilného sveta, ktorý už neostáva rovnakým. Výrazným bonusom je tiež vklad kamery Dušana Husára, ktorá vie byť rovnako klipová, ako aj poeticky-dokumentárna. Nie je iba nástrojom zachytenia, ale nástrojom vizuálnej introspekcie. House of Velvet je stručný, ale veľmi univerzálny portrét nielen jednej skupiny/kolektívu, ale fungovania subkukltúr a komunít ako takých. A dokátať zachytiť podstatu veci tak presne, no zároveň nepolopatisticky a v tak krátkej stopáži je pozoruhodný výkon. Chce to väčší text.

pamätáte si komiksy na zadnej strane časopisu Kamarát?

Stávka na istotu, remeselne perfektná, atmosférická a po všetkých stránkach funkčná žánrovka. Práca s napätím brilantná. Väčší presah nečakajte. Benicio Del Toro je frajer.