ancientone

horror/komédia PS. špeciálne uznanie si zaslúži fantastický soundtrack.

Dve moje najnajnaj indie lásočky, Korine a Jarmusch V 2019tom prišli s filmami, ktoré môžte ihneď po projekcii bez výčitiek onálepkovať ako "ujebané" a zároveň svoju pôžitkársku "ujebanosť" prekračujú. Korinova vyjetá stoner comedy The Beach Bum je vlastne taký dosť melancho existenčný film o kríze a vyhorení, Jarmuschovi Dead Don't Die zasa demonštrujú spoločensko-kritickú vitalitu zombie žánru. Vo všetkej tej post-irónii, dekonšteukcii a rezignácii na "serióznosť" je zabalený film, ktorý súčasnú trumpovskú Ameriku a vlastne aj celý paranoidný a tak trochu apokalyptický svet súčasnosti glosuje rovnako dobre, ako napr. Romerove filmy glosujú krízu 60s a 70s rokov, alebo sci-fi filmy studenovojnový svet 50s rokov. Strašne si to dajte. Je to Super

WORK OUT YOUR OWN SALVATION. Jarmuschova rozprávka letargicky paródujúca násilné prostredie divokého západu, plné špiny a pofidérnych existencií, sa plynule premieňa v podobenstvo o spoznaní samého seba, odpútania sa od vlastnej minulosti a dosiahnutí spásy, pričom metaforickosť filmu nie je náročná, voľne sa vstrebáva a divák pláva v čím ďalej tým pozvoľnejšom a kontemplatívnejšom, pre režiséra typickom, prúde rieky, ktorej nerobí problém umožniť splynutie diváka a hlavnej postavy v jednu konzistentnú bytosť a tragickosť umierania sa pomaly premieňa v úľavu plnú katarzie. Výnimočný zážitok.

Napriek značnej snahe sa v tom dajú nájsť presahy skôr vizuálne, než verbálne. Martyrs je jeden z tých filmov striktne hororovej "new french extremity", ktoré fungujú ako formálne dokonale spracované podobenstvá (haute tension, calvaire). U Laugiera navyše nekulminujú len znaky jednej tendencie európskeho filmu 90tych a nultých rokov, odkazy na body horror a prácu s étosom americkej hororovej vetvy danej dekády, ale môžeme v ňom vycítiť aj čo-to z francúzskeho impresionizmu, alebo ducha Dreyerovej Panny Orleánskej. Pod nánosom (motivicky legitímneho) sadizmu sa skrýva prenikavá audio-vizuálna esej.

Von so svojím barbarstvom - k pred-renesančnému, klasickému Hollywoodu mám prevažne dosť vlažný vzťah. Do monentu, keď sa v ňom angažujú spisovatelia a dramatici, ich literárne predlohy, alebo scenáre. A Misfits sú esenciou tohoto úkazu. Film, v korom si užívate pomalé, miestami takmer stojaté tempo kvôli miere ponúknutej introspekcie. Millerov scenár preniká do postáv, Mettyho kamera zasa s rovnakou koncentráciou študuje prostredie, v ktorom sa pohybujú. Výsledkom je kombo pôsobivej archaickosti a nerezovej nadčasovosti - vizuálny genius loci prostredia a portrét postá s univerzálnou platnosťou.

Joon ho-Bong vraví, že "nevie prečo, ale žánrový film miluje a zároveň nenávidí." Moje dojmy a z nich vychádzajúci vzťah k jeho Mutantovi je vlastne parafrázou jeho postoju k žánrovému filmu. Dielo Joon-ho Bonga na mňa pôsobilo ako nápaditá hra a kravina zároveň. Čo je pozitívne, či už sa finálne prikloním viac k jednému alebo druhému pohľadu, vždy mi z neho vzíde dojem zaujímavej skúsenosti (zámerne nepoužívam slovo "žážitok") s naozaj opovážlivou, kontroverznou a chameleónskou recesiou podpichujúcou témy znečistenia životného prostredia, vládnej moci a súdržnosti rodiny pre naozaj benevolentného diváka.

Kde sa stala chyba. Nvota premietol na plátno Pištankovské postavy, figúrky bežného života, najmä vyjazdenú vodárenskú kurvu Anču, saxofonistu Martina Juneca (neskôr Džjúneka) a ostatok osadenstva z novely MUZIKA. Film ako taký je vcelku podarený a nedalo by sa mu nič extra zazlievať, ak divák nie je silno zasiahnutý čítaním Pištankových próz. Tu sa stala chyba. Jazyk Pišťanka je výrazne odlišný od jazyku Nvotovho. Prvý udiera do očí surovosťou vykresľovania situácií a cynizmom, špecificky vyvinutým zmyslom pre sarkazmus, druhý sa topí v jemnosti a romantike, rád sa citovo zafarbuje (čo je jasne vidno už na farbách presakujúcich na plátne). Niečo také v konečno dôsledku reže zmysly, rezonuje, o túto disonanciu je ťažko maž záujem. Filmová MUZIKA je obalená v lacnej bavlnke, adaptácia, z ktorej skoro úplne vyšumela sila predlohy, jej genius loci sa stratil úplne, čo je na druhú stranu potešujúce, horšie som sa ako vidák cítil pri adaptácii RIVERS OF BABYLON. V hereckom obsadení sa točí bublina známych mien, za najhoršie obsadenú považujem Táňu Pauhofovú v roli Junecovej manželky - však tá postava úplne stratila svoj knižný "pizda-charakter", spravil z nej pomerne sympatickú postavičku- tento fragment spomínam hlavne preto, lebo vystihuje osud celého diela - zobrať, zafarbiť/prefarbiť -skaziť, okresať. Stále vravím o stratách - MUZIKA stratila čo mohla - to je výsledok Nvotovho autorstva.

Decentná monochromatickosť, elegantné (zvodné) pohyby kamery, špecifický zmysel pre humor, rozprávačské majstrovstvo, postavy dýchajúce až za hranice plátna a nakoniec aj také estetické maličkosti ako cigaretový dym vytvárajú zo spodných, melancholicky pomalých prúdov osudu (ktorý svojho zverenca "po coenovsky" nešetrí) prúdy výnimočnej diváckej slasti. Je ironické, že klišéovitá fráza, akoby odlepená priamo z jazyku patetickosti, označujúca film za "možnosť uniknutia do iného sveta a prežitia unikátneho príbehu/zážitku" sa tak priliehavo hodí k existenciálnemu srabu, kde sa všetko v najhoršie obráti. Summa summarum, Mužovi, ktorý nebol je len máločo bližšie než košaté variácie irónie.

Zábery najbežnejších činností strednej spoločenskej triedy, od industriálnych "hrátok" (prác) cez rekreáciu až po sledovanie milostného vzťahu, zmenené pomocou invenčného strihu a kamery na nadmieru zaujímavé vizuálne sekvencie, poskladané do dychberúcej koláže, systematického chaosu mesta a života v ňom, skĺzavajúc až k hranici psychedelickosti (rýchly strih dynamických obrazov). Ukážka toho, aké zaujímavé a okúzľujúce môžu byť všednosti v šikovne artovom zachytení a následnom zobrazení, v tomto prípade zachytení a zobrazení práve prostredníctvom kamery.Už to tu zaznelo, zopakujem to aj ja - MANIFEST filmových techník a zručnosti, bez akejkoľvek verbálnej komunikácie postáv - s o to väčším priestorom pre rozmach fantastického hudobného sprievodu (Cinematic orchestra), experimentálneho/avantgardného odéru, ktorému sa nedá odolať - nesmierne podmanivá záležitosť. Podmanivá a čo je ešte dôležitejšie - výrazne NADČASOVÁ.

Tarantinoviny v podobe polotovaru.