mclenin

"Hello, I'm Johnny Cash" - skromný pozdrav v kombinácii s hlbokým basovým hlasom dával už od 50. rokov 20 stor. vždy znať, že na scéne sa objavil dobový country fenomén, muž v čiernom. J.R.Cash sa aj so svojou kapelou The Tennessee three nezmazateľne zapísal do histórie hudby špecifickými znakmi, ktoré vytvorili jeho hudobný identikit ako čierna vizáž, zádumčivý hlas, netradičná práca s gitarou či vystúpenia v nápravnovýchovných zariadeniach. So všetkými spomenutými prvkami sa popasoval aj režisér J. Mangold v biografickom snímku mapujúcom počiatok, úspechy i pády kariéry hudobníka, nazvanom podľa rovnomennej skladby I Walk the Line. Vhodný výber, pretože text piesne samotný vyjadruje obsahovú náplň i nosné piliere príbehu, príbehu o premene obyčajného človeka v jedného z najpopulárnejších a najvýznamnejších spevákov minulého storočia tŕnistou cestou životom, počas ktorého bol formovaný závislosťou v troch podobách - na láske, na hudbe a na drogách, všetky vzájomne prepletené a podmienené, zmietajúc ho vo vášni a v túžbe, určujúc každý jeho krok a voľbu, až napokon zvíťazila tá najdôležitejšia - túžba po živote. Filmové spracovanie života Johnnyho Casha, scenáristicky vychádzajúc z niekoľkých jeho autobiografií, zvládol režisér na jednotku. Servíruje nám ľudský príbeh, uveriteľnú dobovú atmosféru s odkazmi na ďalších umelcov pôsobiacich v tom istom čase, čo jednoznačne oživuje atmosféru a môže vzbudiť interest aj o ich hudbu prípadne život (Great Balls of Fire!) a nekreuje tak Johnnyho do podoby jediného a posledného muzikanta svojho žánru, no začleňuje ho do funkčnej skupiny umelcov, z ktorých každý mal svoj osud, svoj život a svoje problémy, ale napriek tomu sa v určitej fáze stretli a vzájomne ovplyvnili, boli súčasťou jedného celku. To dodáva filmu oveľa širší presah a hlbšie pozadie. Vyzdvihnuteľný je bez debaty najmä repertoár zvolených skladieb, ich autentické prespievanie a "remastering" hlavnými protagonistami, ich herecký výkon, proporcionalita hudobnej a hovorenej zložky, dynamika a tempo deja či retrospektívny spôsob narácie s následným pokračovaním pro futuro na spôsob Forresta Gumpa. Byť objektívnym však znamená otočiť mincu a vidieť opačnú stranu. Pomyselným znakom mince by tak mohol byť napríklad fakt, že pre neznalcov Cashových skladieb a ľudí neobľubujúcich country/rockabilly štýl môžu muzikálne časti pôsobiť zdĺhavo a ubíjajúco a v konečnom dôsledku film vyznieť ako jeden z mnohých rom/dram kúskov, taktiež zacielenie predovšetkým na problematickú fázu života hlavného hrdinu a jej eskalácia, v dôsledku čoho by si nejeden "laik - tzv. divák bežný" o ňom vytvoril skôr negatívny dojem, a účelové prispôsobenie deja v prospech efektu, na úkor reality. Napriek všetkému mi nedá byť objektívnym a ponechám mincu ležať znakom nadol - som totiž big fan of Mr. Cash, čiernej farby a akustickej gitary, jeho tvorbu som spoznal ešte pred zhliadnutím filmu a učarovala mi. Film toto presvedčenie len utvrdil, obľubu zintenzívnil a zaradil sa do mojej Top 10. (Neobjektívne) hodnotenie - v rámci žánru 5*, celkovo 5*, percentil 95 %

"Dívate sa pozorne ?" Hneď prvá veta vrátane nasledujúceho úvodného monológu strháva záujem diváka a vyzýva ho k bdelej pozornosti počas celej stopáže filmu, pretože stačí len chvíľka nesústredenosti a akýkoľvek čo i len jednoduchší trik sa môže stať perfektnou ilúziou. A bratia Nolanovci ako majstri v budovaní atmosferických filmových ilúzií to dobre vedia. Nech už je však koncentrovanosť diváka akokoľvek vystupňovaná, rozuzlenie celého komplexu intríg a splete vzťahov medzi postavami vám konieckoncov zrejme tak či onak vyrazí dych a vy si uvedomíte, že ste sa stali, chtiac nechtiac, jedným z podvedených. Lebo tento snímok je vo svojej podstate dokonalým trikom sám osebe. "To tajomstvo máš pred očami, ale nevidíš ho, pretože sa samozrejme nedívaš správne, ... vlastne to nechceš vidieť, chceš sa nechať podviesť."

Kto by ho už dnes nepoznal ? Film, ktorý sa právom zaradil medzi legendy s podtitulom "kultové". Skvele napísaný, nádherne natočený, brilantne zahraný, fenomenálne ozvučený, pohrávajúci sa s emóciami diváka opäť a opäť aj po rokoch a vlastne pri ktoromkoľvek zhliadnutí. Že používam samé superlatívy ? Tento si to definitívne zaslúži. Nadčasová "podívaná" a pre mňa No. 1 v svetovej kinematografii.

Snímok, ktorý diváka odtrhne od reality konzumnej spoločnosti a vhodí ho priamo do srdca divočiny, kde bude čeliť najmä konfliktu hodnôt ako sloboda / závislosť, odhodlanie / strach, matéria / morálnosť. Dej zobrazujúci osud hlavného hrdinu na Aljaške s retrospektívnymi pohľadmi do jeho putovania je rámovaný hĺbavými úvahami jeho sestry. Z nich a vôbec z celého filmu vrátane hudobného podkladu je cítiť určitý metaforický podtón, resp. filozofický presah. Jednotlivé epizódky, ktoré ukazujú vzťah aký si vytvoril k ľuďom, ktorých na svojej ceste stretol naznačujú, že počas týchto okamihov prežil viac ako za celý dovtedajší život, pretože žil skutočne čo konieckoncov naznačuje aj myšlienka v závere - happiness is only real when shared. Negatívom filmu je pre mňa dlhšia stopáž a pomalšie, niekedy až rozvláčne tempo, naopak pozitívom krásna príroda a jeden z najlepších soundtrackov vo filmovom svete od Eddieho Veddera, za ktorý dávam pomyselnú šiestu hviezdičku.

Pamätám si, že v čase, keď vstúpil do kín Posledný samuraj súčasne premietali aj poslednú časť trilógie Pána prsteňov. S kamarátmi sme sa rozhodovali, ktorý z filmov navštíviť (v zmysle detského kódexu nízkeho vreckového - maximálne jeden film mesačne ! ) a voľba padla na Návrat kráľa. Neľutoval som, no neľutoval by som ani ak by to bolo naopak. Posledný samuraj je totiž pre mňa snáď druhý najlepší film roka 2003, a že sa jednalo o skutočne veľmi silný rok (viď Hľadá sa Nemo, Piráti z Karibiku 1, Kill Bill, Big Fish, Láska Nebeská, Cold Mountain, Master and Commander ... ). Príbeh vo svojej schéme prevarený (antihrdina sa dostane do cudzej komunity, integruje sa, stáva sa jej súčasťou a hrdinsky bojuje proti pôvodnej antiskupine) tu v reáliách japonských hmlistých vrchovín funguje skvele, Tom Cruise ukazuje aj inú hereckú pózu a sedí mu "ako R na Š", prozaický dej je pretkaný poetickými obrazmi a celé je to zabalené v nádhernej východoorientálnej hudbe Hansa Zimmera (určite je to jeden z top kúskov z jeho audiokuchyne).

"Magnum opus" Petra Jacksona, a to po všetkých stránkach, od výpravy (predovšetkým nádherné scenérie Nového Zélandu), cez dramatizáciu a obsadenie, kostýmy, až po akustickú zložku (sugestívny a emotívne silný soundtrack Howarda Shore-a), čo konieckoncov dokazuje kvantum ocenení na čele s Oscarom za najlepší film roka. Bez debát sa jedná o klenot na poli fantasy žánru, ktorému môže konkurovať snáď len séria Star Wars.

V iluzórnom svete existujú štyri druhy filmov - 1. tie, ktoré si radšej ani nepozriete, 2. tie, ktoré si síce pozriete no o deň na to na ne zabudnete, 3. tie, ktoré vo vás dokážu vyvolať pozitívnu či negatívnu emóciu, 4. napokon tie, ktoré vás navyše inšpirujú a v istom zmysle predstavujú pre diváka pridanú hodnotu. Ak by som mal zaradiť About time niekde na túto stupnicu, zrejme by sa zmestil medzi tretí a štvrtý bod. To, že je schopný generovať pocit sa od filmu obdobného žánru očakáva, bez ohľadu na charakter daného dojmu a túto úlohu si plní spoľahlivo. No je to práve ústredné motto filmu, ku ktorému sa dostávame postupne skrz nadprirodzený prvok cestovania v čase, ktorý ho vyzdvihuje k štvrtému bodu, v dôsledku čoho sa v mojich očiach radí do kategórie remeselne zvládnutých snímkov. Odhliadnuc od "klišoidného" príbehu a romantickej naivity ide o príjemné osvieženie bezprostrednými výkonmi sympatických hercov, anglickým prostredím a akcentom, podareným soundtrackom a povšimnutiahodnou myšlienkou.

Novodobé filmárske absolutórium po stránke hereckej, technickej i hudobnej. Odhliadnuc od historických vplyvov, tvorcovských inšpirácií či (kvázi)vedeckého podkladu film divákovi servíruje príbeh, ktorý síce rozpráva o diaľkach za hranicou ľudskej predstavivosti, no pritom je tak bezprostredne blízky, že zážitok emočne defragmentuje na drobné čiastočky vo finále zjednocujúce sa do komplexnej mozaiky. Soundtrack Hansa Zimmera tomu celému dodáva zvláštne intímnu, až sakrálnu atmosféru a určite patrí medzi to najlepšie čo skomponoval. Videné niekoľkokrát, a zrejme nie naposledy.

Moja malá osobná "guilty-pleasure". Film, ktorý som videl minimálne 10x, vždy ma pobaví ako "poprvé" a viem ho doslova citovať. Má to jednoduchý, milý príbeh, skvelý absurdný humor, výbornú hudbu, nezabudnuteľné scény a príjemné herecké obsadenie na čele s totálnym magorom Sambergom (v dobrom zmysle slova). Český dabing ho navyše pozdvihuje na ešte vyššiu úroveň. Zároveň je to pre mňa kľúč k nostalgii, preto nech mi je odpustená absolútna zaujatosť k dobru tohto snímku. „A takhle se to dělá !“