mm13

...na mňa ten film nečakane zapôsobil. Pri jeho sledovaní mi napadali myšlienky podobné komentárom od POMO a DDT, záver ma však dostal a čo je najzaujímavejšie, nosil som potom v hlave Podzemku ešte také dva týždne. V tom finále akoby niečo nedefinovateľné kliklo, pekne do seba zapadlo a spätne to bol už úplne iný film. Lepší, než aký som dovtedy s občasným premáhaním sa sledoval. Skúste.

Fajné, a ak by ako dátum vzniku figuroval začiatok a nie koniec sedemdesiatych rokov, dám plný počet. Nie že by to bolo omeškané, ale ani vizionárske - núkajúci sa posunutý podtext sa vytráca a vzápätí chýba. Inak super.

Téma stvorená pre Sama Peckinpaha. Ten jeho chlad tu znásobuje celkový dojem. Vojnový film ako sa patrí.

Tento film som stihol odporučiť asi dvom ľuďom, než som to od nich nepekne schytal a potom už radšej mlčal. Ibaže nedávno som ho videl znova a nedá mi – je to dobrý film. Trošku na efekt, ako ostatne všetko od Pangovcov, o samoúčelnosti tu ale nemôže byť reč a ono pohrávanie sa s posunom časových rovín v sebe neukrýva žiadnu extrémnu skladačku, skôr vytvára svojskú poetiku. To bude asi ono, nie je tu žiadúce sústrediť sa na dej a lúskať ho, ale vychutnávať si emotívne ladenú stránku. Aj na prvý aj na druhý krát som si počas sledovania pohodlne meditoval o veciach, ktoré Tesseract naznačoval a dostal sa do pohodlne premýšľavej nálady. Čo mi k spokojnosti úplne stačí. Iba ten záver je v jednom momente pritiahnutý za vlasy. Inak pohoda.

Ideálna oddychovka, presiaknutá toľkým sarkazmom a iróniou, že až lieči. Vlastne si uj aj dávkujem vo viac-menej pravidelných intervaloch, minimálne raz ročne (spolu so Starship Troopers - mám ich na jednej VHSke). V tomto smere fakt unikát. Bravo a vďaka pán Verhoeven!

Ideálna oddychovka, presiaknutá toľkým sarkazmom a iróniou, že až lieči. Vlastne si uj aj dávkujem vo viac-menej pravidelných intervaloch, minimálne raz ročne (spolu s Robocopom - mám ich na jednej VHSke). V tomto smere fakt unikát. Bravo a vďaka pán Verhoeven!

Nenapíšem nič objavné, ale musím si povzdychnúť – Face Off mohol byť začiatkom VEĽKÝCH vecí. Dnes je z neho žiaľ jediný pozerateľný americký film Johna Woo. Snáď by tu ešte pomohla nejaká tá nezávislá produkcia a prípadný úspech v týchto vodách. Čo vy na to, pán režisér?

Film Daniela Day-Lewisa! Termín „herecký koncert“ sa zvykne používať pri hociktorom lepšom výkone alebo z momentálneho nadšenia, tu však po ňom siahnem z presvedčenia. Takto sa stratiť vo svojej postave hraničí so šialenstvom! Verím všetkým fámam z natáčania, škoda že je Day-Lewis taká držka nezmieriteľná a nie je ho vo svete fimu viac. Na druhej strane si ho o to viac vážim... Scorsese ako režisér samozrejme nezaostáva, jediné, čo ma trošku rozhodilo bol záver filmu, evidentne poznačený udalosťami z 11. septembra 2001, o čom ostatne svedčí aj odkladanie premiéry. Snáď sa o pár rokov dočkáme pôvodne plánovaného ukončenia, odmietam uveriť posledným piatim minútam, tie už nemôžu byť MARTIN SCORSESE!

Z posledného obdobia Stevena Spielberga je tento film asi jediný, ku ktorému sa časom vrátim nie preto, aby som sa pokúsil nájsť to zázračné čosi, čo objavila ostatná väčšina divákov, ale aby som si ho príjemne užil. Veľmi pekné, pozitívne retro, ktoré od prvej klapky po poslednú nestráca svoju tvár, nepletie diváka nezvládnutými mimožánrovými vsuvkami, skrátka si nádherne plynie presne v hraniciach vytýčených inteligentnou zábavou. Tu sa Spielberg otvoril, inak je vychladnutý ako čumák polomrtvého itiho. ...Jo! - a tí herci, tí herci!!!

Elem Klimov zvláda jednu vynikajúcu vec lepšie, než väčšina režisérov. Aspoň pokiaľ môžem súdiť na základe dvojice filmov, ktoré som od neho mal možnosť vidieť. Na Agónii, podobne ako na Idi i smotri, nemožno neobdivovať všeobecnosť výpovede. V jadre to nie je film o Rasputinovi, nie je to film o úpadku cárskeho Ruska. Je to film o človeku či ľudstve ako takom, všetky (inak zdá sa vcelku dodržané) historické súvislosti neslúžia konkrétnemu cieľu, ale prerastajú do plnokrvnej metafóry. Možno viem, ale hlavne som naplno precítil. Nutné podotknúť, že v neposlednom rade aj vďaka hlavnému predstaviteľovi – v Petrenkovom podaní pramení Rasputinova démoničnosť z reálnych povahových čŕt, nie z teatrálnej mimiky a gestikulácie. Naozaj úžasná súhra medzi režisérom a hlavným predstaviteľom...