prostoreka

Pamätám si, keď to dávali na Hólmarku pomerne často a ja som to vždy, keď som to postrehla, sledovala a vždy, vždy, vždy som na konci ručala jak tur, hoci som vedela naspamäť aj repliky - nikdy som sa nezdržala. Pri Grejs nie som schopná odhadnúť, do akej miery nám tvorcovia hrali na city, ale v tomto prípade im to prepáčim.

K Inkognitu mám nejaký zvrátený, pekný vzťah, pozerávala som to ako decko s rodičmi... a s odstupom času zisťujem, že som sa buchla do Zdeny Studenkovej a toho jej chladu a odstupu.

Ďalšie ráno po dopozeraní filmu som mala nutkanie zažalovať jeho tvorcov, nakoľko mi tie odporné, asimŕtve, alebo démonické, alebo akámária bytosti s divnými očami celú božiu noc stáli pri posteli a zízali na mňa. Dlho som nemala takéto stavy kvôli hororu. Nebyť niekoľko minút nudnejší, resp. nezaujímavejších pasáží, buchla by som aj 5 hviezd, no aj tak... dobré to bolo. Dokonca sa mi pozdávalo aj prelínanie minulosti a prítomnosti, čo vo valnej väčšine prípadov nemám rada, ale tu to vôbec nevadilo, práve naopak. Alebo som bola už tak roztrasená, že mi to bolo jedno, ktovie.

Chcela som to vidieť len preto, lebo tam hrá rozprávajúci pes, nemala som príliš veľké očakávania, resp. som nemala žiadne očakávania a kvôli tomu, práve preto, som si to náramne užila. Perfektné dialógy, wtf. postavičky - ňom ňom.

Chcem vedieť strieľať z luku.

...a mne sa to páčilo. Postavičky, ,,humorky", dej... a pre kráľa Džuliena mám dosť chorobnú slabosť. Tak.

Film môjho detstva, ktorý som mala nahraný ešte na VHS a na ktorý som zízala tak často, až VHS ostala opotrebovaná. Po XY rokoch som sa k nemu pred časom aj s kamarátkou vrátila a vôbec nič sa nezmenilo. Smiala som sa jak udretá. A Robina mám rada. Aj komédie podobné týmto, pri ktorých si človek oddýchne a nechýba mu ťažké zamýšľanie sa nad dejom.

Hoci neverím v Boha a všetky tie reči o nebi a podobných veciach ma nudia a v niektorých prípadoch až obťažujú, nejakým spôsobom, už si nepamätám akým, som sa najskôr dopracovala ku knihe, ktorá má veľmi zaujala a bavila, a rovnako som na tom bola s filmom. Ako už bolo spomenuté - film nenútený, herci hrali o dušu, dej pekne odsýpal, nebola to siahodlhá zlátatina, pri ktorej si prepočítam všetky vlasy a každý necht si prekontrolujem trikrát, a myslím, že sa k tomuto kúsku ešte rada vrátim.

Málokedy sa stane, že horor musím dopozerať za denného svetla, ale Mr. Jones ma prinútil pol polhodine ho vypnúť a počkať na deň, lebo za tmy hrozilo, že mi zastaví srdce v polovici úderu.

Áno, áno, áno. Všetko hrá, všetko klape, Redklif valí, teta straší, deti umierajú, každý vie, čo má robiť a kde je jeho miesto. A posledný záber filmu spôsobil, že som sa bála asi týždeň chodiť za tmy na WC.