Radko

Pohľad na mašinériu výroby plastikovej lyžice. Od obrovských ropných tankerov, cez polystyrénové granuláty až po jednorazovú lyžicu, ktorej životnosť je vskutku veľmi efemérna (=chvíľková, krátkodobá). Všade sa plavia nadrozmerné nákladné lode. Tovar putuje mamutími prístavmi. Spracúvaný je masívnymi mechanickými obrami, či elektronickými automatmi fabrických výrobní. Človek asistuje len ako obsluha strojov a automatov. Výstižné, no zdĺhavé. V minulosti tu už podobné pokusy boli, no oveľa efektívnejšie sú tie priamočiaro sociálno kritické, než takéto ironicko uťahujúce si. Takéto druhoplánové, napriamo nedopovedané filmy naplno ocení len  len úzka skupina intelektuálnych divákov na filmových festivaloch. Pretože ostatní si cestu k filmu nenájdu. Pre nich to takto napriamo, bez akéhokoľvek vysvetelenia, či už slovom alebo obrazom, jednoducho nie je.  26 hodnotiteľov na IMdB a 57 na Č-SFD hovorí za svoje.

V časoch, keď som bol aktívnym jaskyniarom, často sa vyskytli zdĺhavé plazivky, takže  film mi bol dosť blízky. Najmä čo sa týka náhle sa vyskytujúcej vody, prekonávania hlbokých a úzkych chodieb rozporom, končiacich v neznámej hlbine. Alebo častými,  náhle sa zužujúcimi priestormi či bolestivo vystrčenými hrotmi kvapľov, zadierajúcich sa do kože. Orchestrálna sprievodná hudba a výber hlavnej hrdinky potešili. Toľko k pozitívam. Inak to celé pôsobilo ako počítačová hra s nástrahami, bonusmi a bubákmi, ktorá dotiahla hlavnú hráčku do finále. Či potešiteľného, alebo smutného, to nech si preberie každý sám.

Urozprávaný priemer. A nič na tom nezmení ani snaha byť urevaným priemerom. Aha a ten čierny opál  nech si strčia bárs aj do riti, namiesto análneho kolíka. Možno im takto znásobí rozkoš zo zisku.

Osobná výpoveď uznávaného anglického spolutvorcu množstva nádherných prírodopisných dokumentov, ktoré definovali tento žáner. Aktivistu a neúnavného ochrancu prírody. Osobná výpoveď, ktorá nielen presne opisuje neradostný stav a víziu samozničenia planéty ľudstvom, ale naznačuje a prináša riešenia a rady, ako tomu zabrániť. Lenže s výnimkou jednej vety - "Je potrebné zastaviť neúnosný rast" sa nijako nedotýka podstaty - a to nevyhnutnej potreby zmeny systému ako takého. Poznámka: Pretože existujúci a prevládajúci kapitalistický systém výroby, povyšujúci rast zisku a súčasnú stále rafinovanejšie dosahovanú efektivitu pri jeho dosahovaní, vylučuje environmentálne prijateľné riešenia. Vždy totiž preváži hľadisko trhové nad ekologickým, vždy. Od v dokumente spomenutého prudkého nárastu spoločnosti a produkcie v 70. rokoch 20. storočia, sa všetko ukázané postupné degradovanie srdca sveta - ubúdanie dažďových pralesov, topenie ľadovcov na oboch koncoch zemegule, či masívny lov rýb, ubúdanie živočíšnych druhov, dialo len a len vďaka dravej a nenásytne realizovanej, sústavnej politike konzumného obchodného kapitalizmu. Ten sa za tie roky nezmenil. Len nadobudol globalizované a nadnárodne korporátne formy. Ak ukážu rozhodujúce banky, zbrojárske korporácie, farmaceutické firmy, automobilky, odevné korporácie ich konkrétne environmentálne riešenia, čo sa týka všetkých zložiek prírody a ich radikálne zlepšenia v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi, potom by som azda uveril. Lenže nič také sa nedeje a ani neudeje. Politici a mimovládni aktivisti budú na fórach naďalej mlátiť prázdnu slamu a tváriť sa nesmierne progresívne. Ďalší mladí Attenboroughovi nasledovníci nakrútia tisícky otrasných dokumentov o odumieraní prírody na Zemi. Prijmú sa hromady "zásadných" deklarácií o klimatickej udržateľnosti, a o kadejakej inej potrebe ochrany prírody. No firmy budú na podklade kapitalistických hesiel o absolútnej priorite zisku chŕliť do ovzdušia  exhaláty. Ak im tieto deklarácie dočasne privrznú gule, na tajnáša presunú tony toxických splodín do mora, či zakopú do zeme. To, mimochodom, robia už roky rokúce. V najvyspelejších mestách sveta sa však tí istí majitelia korporácií budú samozrejme vystatovať najprogresívnejšími eko a enviro klimatickými riešeniami. Tak sa to deje už dnes, veď aby ich rodiny žili v čo najčistejšom prostredí. Korporáciami a progresívnymi vládami eko štátov  financované mimovládky budú nemilosrdne tepať do konkurencie, nenápadne však zachovávajúc a mlčiac o zasmradzovaní a nivočení krajiny nimi vlastnenými firmami. Kdesi v Bangladéši,  Indii, mamutích baniach v Afrike, Južnej Amerike či v Papui - Novej Guinei. Nič nové na svete - budeme tu mať "eko" repete.

Film o kúzlach, čara pridanej hodnoty pozbavený. Splieta v sebe dve línie. Prvou je línia rozprávok, kde komusi treba čosi priniesť (živú vodu, zlaté vlasy deda-vševeda). Tu treba priniesť bobuľovité kvietky zázračného kvetu. Druhou je línia odkliatia nesprávne vykonaného kúzla premeny.  Toto sa v sprievode celkom peknej animácie točí dokolečka, no bez nadhľadu, pridania myšlienky navyše, bez osobitého humoru. Je to celé celkom milé a dobrodružné, no vďaka spomenutému chýbajúcemu nadhľadu, len jemne nadpriemerné.

Rod Steiger v úlohe presvedčivo manipulatívneho (blonďavého!) filmového producenta exceluje. Škoda každej minúty, ktorú nebol na plátne. Hollywoodsky systém v neveľmi lichotivej farbe. Nevadí, že tento divadelný kus sa odohral celý v jednej miestnosti. Pretože poskytol vcelku výživný obraz o fabrike na sny, ktorej sa zmocnili podnikateľskí žraloci, chrániaci predovšetkým svoje investície akýmkoľvek spôsobom. Aj za cenu zločinu.  Vháňajú tým herecké hviezdy často do postavenia málo svojprávnych bábok, poslušne alebo aj neposlušne, no napokon vždy plniacich príkazy mocných. A kto sa vzoprie, na obláčiku veru ustlané mať nebude. Na pozadí štúdiového boja o hviezdu príšerných komerčných flákov, ktorá nesie v sebe rozlámané ideály mladosti sa odohráva príbeh jednej manželskej krízy.

Pri pozeraní filmu, v ktorom mladík s gangrénou a s planúcimi očami prepaľuje myslenie okolostojacich ľudí tak, až sa stávajú poslušnými bábkami v rukách jeho mysle, ma neustále napadal text a melódia refrénu pesničky Voči od skupiny Garáž: "Voči voči voči//voči hrozně veliký//voči voči voči//či či či. Nuž a v rytme tejto melódie stretne raz tento geneticky modifikovaný ľudský organizmus (GMO) iného týpka, ktorý je imúnny voči jeho manipulácii. Nasleduje súboj, ktorý nemá konca-kraja a trvá až do zaujímavého záveru. Slušný GMO thriller.

Čo si sa raz za vojny naučil - v civile akoby si našiel. Ak sa niekto naučil počas bojov bezškrupulózne znásilňovať a vraždiť, tak prečo by si čosi z naučených vojnových znalostí nevyskúšal v civile? Navyše, ak ide o súčasť pomsty voči bonzákovi, ktorý aj podľa rozhodnutia súdu nahlásil niečo, čo bolo úplne v poriadku. Temná návštevnícka dráma, umocnená tým, že všetci prítomní - s výnimkou malého chlapčeka - sa chovajú ako veľmi podivní psychomagori.

Unavená a priveľmi akademická adaptácia príbehu typickej slovenskej rodiny. Príbehu otupenej, v jednej izbe prebývajúcej rodiny, ktorej sa  - okrem spánku, chľastu a jedla - do ničoho nechce. Zjednodušene by sa ich život dal opísať slovami: Z brloha do válova a z válova do brloha. Spokojní - nespokojní so svojimi životnými podmienkami, potrebujú nájsť iba niekoho, kto sa postará, do misky žbachne kus polievky, navarí, obriadi, riady umyje, prádlo poperie. Hlavná slúžka dostane za dennodennú lopotu a hrdlačenie na 12 hladných krkov, tiesniacich sa v jednej cimre, vznosné pomenovanie gazdiná. Momentálna gazdiná má ale problém so životom v diere, Pokúša sa z neho vymaniť, no jej vzbura neprináša vytúžené ovocie oslobodenia sa. Príbeh je fajn, no v podaní osvedčených hercov Slovenského národného divadal pôsobí veľmi akademicky, Kňažko-Nekňažko. Rapaičová v úlohe gazdinej Ily pôsobí skôr ako recitátorka poézie, ako dedinská žena. Jediný, kto sa chopil svojej úlohy s vervou, vernou predlohe je Zita Furková v úlohe lenivej, zlomyseľnej a hlúpej Katy. Večne lamentujúcej a lačnej po chlebe. Poznámka: Hoci to tu spolukomentátori už uviedli, opakovanie je matka. A v mene tohto porekadla zopakujem, že tento film obsahuje jednu z najbombovejších hlášok vôbec: "Jano vstávaj, ideme spať!". Na zahodenie ale nie je ani tento minidialóg: "Paľo, čo nové vo svete?" Muži väčšinou fajčia cigarety. Kadečo sa deje.".

Zaujímavé, ako niektoré staršie filmy dokážu evokovať súčasné udalosti. Pri Soderbeghovej Nákaze (Contagion, 2011) je podobnosť až desivo presná. Starší film Posledný človek na svete (1964) pripomína súčasnosť len rýchlo šíriteľnou nákazou. Dôsledky sú ale vo filme fatálnejšie. Posledným naozaj človekom ostáva muž, pracujúci v medicínskom výskumnom centre na vývoji vakcíny proti vzduchom a vetrom sa šíriacej nákaze. Vakcínu síce neobjaví, ale z neznámych dôvodov prežíva. Jeho osamotené trojročné plahočenie má však desivú podobu. Každý deň opakuje rutinu s likvidovaním nakazených, z ktorých sa po západe Slnka stávajú až príliš živí a smrtichtiví zombíci. Takže na ich elimináciu je potrebné draculovsky osvedčený kôl do hrude, benzín a oheň. Nekonečná osamelá mäsiarčina. Ako terapia slúžia platne s obľúbenou hudbou a púšťanie si domáckych filmov so zábermi šťastnej rodinky. Lenže, čo z toho, ak manželka je v truhle a nikde nikto? Alebo žeby predsa? Nuž, nekonečné likvidovanie nezlikvidovateľného ľudského odpadu dopadne nezvratnou logikou i na posledného muža. Pretože (spoiler): Kto čím zachádza, tým aj schádza. Táto pravda je známa prinajmenšom z doby straých gréckych bájí a povestí. V nich krutého a bezohľadného lupiča Sinisa, ktorý likvidoval svoje obete priviazaním o vrcholky dvoch borovíc, ohnutých k zemi; následným uvoľnením vrcholcov sa telo nešťastníka roztrhlo na dve polovice, tak tohto sadistu zabil hrdina Théseus tým istým spôsobom. (koniec spoileru). Skvelý herecký výkon ikonického Vincenta Pricea, však nestačí prekryť fádnu monotónnosť prežívania, trochu oživenú v poslednej tretine filmu.