Radko

Vydarená animovaná krátkometrážna paródia na slovenskú večerníčkovskú znelku s poučením. V hlavnej úlohe deduško, ktorému sa na staré kolená zachcelo počítačovo zalaškovať so ženami, v srandovno - absurdne fungujúcom peep-show automate. Dedo sa Stavia do úlohy stále elegantného štramáka. A presne ako Kubalom animovaný dedo sa správa kopec seniorov. Akoby som totiž zároveň s Deduškom a komputerom videl zástupy dnešných dôchodcov, žhaviacich písíčka za účelom bezpečného sex kontaktu. No, bezpečného odtiaľ - pokiaľ šikovné samičky neobtiahnu libidom nabudeného kmeťa o všetky úspory a dom. Alebo, ak sa k nemu nasťahujú, o všetku zostávajúcu energiu, aby čo najrýchlejšie podedili, majetok zhrabli a pre seba využili.

Jemným odkrývaním vrstiev zeminy k lepšiemu poznaniu vlastnej minulosti i povahe a vzťahom súčasnosti. Nezabúdajúc na podstatu, nepreklopiace sa do extra melodramatickej linky. Vyvážene stojace na vode. Čiže kolísavé. Ako koráb z dubových kmeňov.

13. Svetom gigolov sprevádza obstarnutý, krívajúci, jednonohý, šedivý, dlhovlasý mrzák s mrožími fúzmi a jemne zanedbaným, čundrácko-riflovým výzorom. Druhým sprievodcom je osvalený, mladý go-go tanečník a zároveň prostitút pre dámy. Ani od jedného sa priemerne vzdelaný divák nič nové nedozvie. Akurát starý degeš akosi pozabudne na prirodzenú diskrétnosť a začne čosi mumlať o tom, ako po istý čas prznil herečku z Ostro sledovaných vlakov. Zachovanie anonymity identity klientiek mrzáckemu vandrákovi zjavne už nič nehovorí. Vyhadzov od agentúry nehrozí, pretože jeho služby už nie sú veľmi žiadané. Ako vraví, kedysi platili ženy za lásku jemu, teraz platí on im. Hĺbka myšlienkovej ostrosti ich názorov, alebo skôr dno, sa dá vypozorovať aj z nulovej, resp. zanedbateľnej prítomnosti kníh v príbytkoch, kde prebývajú, kde sa spovedajú. 35%.

Tenká modrá čiara, symbolizuje políciu, ako hranicu medzi spoločnosťou a anarchiou. Dokument poukazuje na inú hraničnú pozíciou polície, prokuratúry i súdnictva. Hranicu, po prekročení ktorej sa v tomto svete ocitne človek v priestore zneužívania právomocí. Policajní šerifovia aj prokurátori sú totiž v USA priamo volení občanmi. Ich práca preto musí zohľadniť verejnú mienku. Ak tá požaduje potrestanie polo tuláckeho niktoša za vraždu policajta, mašinéria sa rozbehne, bez ohľadu na skutočné skúmanie viny. Svedkovia sa dotvoria, svedectvá vynútia, média zmanipulujú. Všetko funguje v jednej zovretej policajno-trestajúcej mašinérii. No a potom nastúpi akýsi Erol Morris. Nakrúti formálne neveľmi zaujímavý dokument, plný hovoriacich hláv, opakujúcich sa záberov rekonštrukcie a hypnotickej hudby, a prevráti filmom smutnú realitu na doživotie odsúdeného údajného vraha. Dokument totiž slúžil ako jeden z dôkazov pre znovuobnovenie procesu, na základe ktorého bol krivo obvinený aj odsúdený chlapík po 12 a pol ročnom väzení prepustený na slobodu. Tam sa aktívne zapojil do práce v kampaniach odsudzujúcich trest smrti. Jemu samotnému reálne hrozilo elektrické kreslo, čo zvrátil až Najvyšší súd USA.

Skôr psychohra na pravdu ako horor. Ozveny minulosti znepokojujú manželský pár s malým dieťaťom. No nie každý z dvojice je ochotný úprimne sa pozrieť do zrkadla vlastného života. A tak namiesto jasného odrazu tváre, jeden z nich uvidí v zrkadle len svoj chrbát. Viď: plagát filmu so zrkadlom. Vydarené dielo, neponúkajúce jednoduché a jednoznačné riešenie. Poznámka: V niečom Aan Shab pripomína atmosféru opustených hotelov na Ukrajine a Kryme, žijúcich z minulej slávy kolektívnych odborárskych rekreácií či komsomolských poznávacích zájazdov. Akýmsi zázrakom fungujú doteraz, pričom často ste tam jedinými hosťami, medzi rozľahlým labyrintom chodieb, podivne sa tmoliacimi zostarnutými dežúrnymi a recepčnými, opustenými mamutími jedálňami a rozľahlými kuchyňami. Konfrontovaní s osemhranom zvláštnej opustenosti a čriepkami niekdajšieho džavotu hostí.

Uletená bizarnosť. Mladá, dobre zabezpečená žena v šťastne vyzerajúcom manželstve vo výstavnej modernej vile otehotnie. To je všetko, čo sa od nej čaká. No ona má zmysel pre súkromné performatívne umenie a rozhodne sa realizovať malú, privátnu, no elegantnú výstavu vecí, ktoré postupne prehltla (rúž, pripináčik, soška anjelika, sklenená gulička, baterka a rôzne drobnosti z domácnosti) a následne vykakala. A teraz pozor, nasleduje spoiler. Druhý bizár je happy end, spočívajúci v potrate. Nie, žeby som bol nejaký zástanca abortov, no tu to maximálne sadlo. Nebudem písať dôvody, zase až tak veľa vyzrádzať nechcem. Len, že: za mňa maximálna spokojnosť.

Prvý film, na ktorom som od smiechu padol z kresla. Doba na tom nič nezmenila. Stále sa snažím pri opakovanom sledovaní nezraniť. Výstižné recenzie: MIMIC, Maq.

Na absolutórium to nemá ani v jednej škále hodnotiaceho spektra. Predsa len, humor nechceného pôsobí. Úsmevy - tie sa vždy dokážu preniesť na príjemcu, navyše, ak prekvapivo nepôsobia nejako extra silene. Celé je to aj príjemne internacionálne, s túžbou celosvetového mieru (pod červenou zástavou - ako inak). Striedajú sa prostredia, štáty, mestá. Z čias, keď sa ešte v nich objímali čínski komunisti s tými sovietskymi. Do toho černosi, Indovia, Kórejci a tak. Klasická schéma vše objímajúceho optimizmu a budovania, do ktorého vždy zasiahne nejaký výstredný vrták, čo je ku koncu súdruhmi a súdružkami spacifikovaný, tu bola naplnená bezo zvyšku. Toľko ku kladom. Ak ale je niečo k porovnaniu, čo sa týka pomerne špecifického žánru folklórne budovateľského propagandistického filmu, tak ma napadá slovenská Rodná zem, zhruba z toho istého obdobia. No a tá víťazí, čo sa týka spevov, tancov, choreografie, deja, prírody, hereckej aj formálnej stránky, na plnej čiare. Takže fajn, možno sa bude zajtra tancovať, kde sa len pozriem, no z úrovne, akou to bolo nakrútené mi nohy naopak, riadne zdreveneli.

Veľmi priemerný klip, odohraný v štúdiu. Raritou Konfliktu je šušľavý spevák Juri. Ale veď punk znesie všetko, tak jaképak copak. Tak skúsim, či znesie nasledovné. V refréne piesne "To sme my" sa spieva: "Koncert pre vás Konflikt hrá, nikdy sa nezapredá! A našej kritike sa nikto neschová!". Ani tej mojej. Mieru zapredania sa Konfliktu prachom posúďte sami. Nechávali si od menej známych kapiel zaplatiť za možnosť s nimi hrať ako predkapela - cca 300-500 eur za vystúpenie. To je také pankovo nezapredateľné, však? A ešte, hrávali v domovoch sociálnych služieb za podobné sadzby. Výborne. V úvodnej fáze kapely sa volali Konflikt A. To A - akože anarchia, postupom času z názvu decentne vypadlo, aby nepôsobili: konfliktne. Texty vymäkli na úroveň treťotriednej zábavovej kapely s inteligenciou na úrovni základnej školy, ako trefne poznamenáva užívateľ MM_Ramone. Žiadna kritika ničoho, len kĺzanie po povrchu. Ale klip v zásade ujde. Len mi je divné, že je to taká pieseň vyslovene pre fanúšikov a klip sa celý odohráva v ľudoprázdnom štúdiu.

Nijako si nepomôžem. Všetky moje sympatie si získala životaschopná Věra. Je živelno-zvodne pôsobivý životný bar-bar-barový rozlet zarazila banda zaprdených malomeštiackych hlupákov. Na ich čele stojí trápne moralizujúci doktor. Tomu by som ihneď odobral lekársky diplom. Veď "vďaka" jeho ozaj skvelému "akčnému" nápadu exne v závere starší človek. O jeho zdravotných súženiach predsa dobre vedel. Bravó! takému lekárovi, ktorý si ani len nevie vyhodnotiť, že isté situácie v živote s takmer stopercentnou istotou zapríčinia smrtiaci infarkt. No a mladý Věrin amant? Ten celý film zanedbáva ťažko chorú matku. Len aby potom, čo dostane vynadané, sa kajúcky odhodlá k zmene. Tým, že do poľovníckej chatičky miesto Věry začne ťahať nôžky Aničky. Tej, čo sa mu obetavo o matku starala, keď s ním Věra v chatke chrápala. Samozrejme, pre bývalú nemá dobrého slova, pretože sa pripojil k hlasu "morálnej väčšiny". Úbožiak. Film sa úporne snaží dokázať niečo iné, no tentoraz som si to vyhodnotil úplne jasne. A toho trpáckeho predavača - syna básnika Stanislava Kostku Neumanna - toho by som z lahôdok hnal hneď. Všetko, na čo siahol, padlo. 70%.