PALINO

Čím najviac udrie táto bondovka do očí, to je predstaviteľom hlavnej úlohy Georgeom Lazenbym, ktorý sa ohrial v postave Jamesa Bonda iba jedenkrát a to podľa mňa ani nie je tým, že by bol vyslovene zlý, ale mal jednoducho tú smolu, že musel nahradiť nezabudnuteľného Seana Conneryho a to sa mu aj napriek snahe príliš nepodarilo. Lazenby má skrátka úplne iný štýl ako Connery, Bonda hrá citlivejšie, mierne ho poľudšťuje a v závere dokonca predstupuje pred svatobný oltár. To je síce všetko pekné a mne osobne i sympatické, ale nemyslím si, že niečo podobné patrí k postave Jamesa Bonda. Čo sa týka kvalitatívnej stránky v poradí šiestej bondovky, nepatrí medzi vrchol ani dno, ale okupuje zlatý stred. V úlohe záporáka sa nám opäť predstavuje starý-dobrý Blofeld, tentokrát s kojakovskou tvárou a bez mačičky v ruke a je to práve jeho vysokohorská rezidencia a okolité snehové prostredie, ktoré prinášajú tie najzaujímavejšie momenty. Prestrelka v Blofeldovom dome alebo sankársky duel Bond vs. Blofeld sú jednými z takýchto momentov a čerešničkou na torte je možnosť po prvkýkrát zhliadnuť typickú bondovskú disciplínu, ktorou je lyžovanie.

Davidovi Fincherovi sa podarilo natočiť neskutočne zaujímavý film, ktorý má potrebnú silu odrovnať mnohých filmových nadšencov. Aj ja dokážem KLUB BITKÁROV pozerať ako prikovaný ku skale. Je to bezpochyby zásluha kvalitnej režísérskej práce Davida Finchera, ktorý pri budovaní atmosféry postupuje ako veľký profík a kvalitných hereckých výkonov predovšetkým dua Norton-Pitt (poteší aj starý-dobrý rocker Meat Loaf). Fincherovi určite veľmi pomohol príbeh, ktorý mal k dispozícii, ten sa dokáže bez problémov divákovi zaryť pod kožu a zároveň celý graduje nečakanou pointou, ktorá je jedným z hlavných dôvodov, prečo si dovolím označiť tento film (minimálne) nezabudnuteľným.

Ničím výnimočný žánrový film, ktorý zaujme tak maximálne svojim hereckým obsadením. Záverečnej pointe, podobne ako celému scenáru chýbajú výraznejšie nápady, ktoré by zvýšili inak minimálnu zábavnosť filmu. Celý film proste pôsobí chladne a chladným zanechal aj mňa.

Po dvoch talentovaných režiséroch nastupuje nemenej talentovaný David Fincher, ktorý svoj réžisérsky debut (aj napriek nemalým problémom) oslávil dobrým filmom, ktorým Votrelec 3 určite je a ktorý v mnohých scénach ukazuje, že Fincher je režiśerom naozaj zaujímavým. No aj napriek tomu tretí Votrelec v mojich očiach zaostáva aspoň o tú jednu hviezdičku za svojimi dvoma staršími príbuznými. Vrchol filmu tvorí podľa mňa úvod a záver. V úvode Fincher najskôr výborne nadviaže na druhého Votrelca a predstaví nám miestnu komunitu a prostredie a záver zase šokuje svojim vyvrcholením. Zato akčné scény, ktoré sa na nás vrhnú hlavne v 3/4 filmu, nie sú až tak dobré ako tie Cameronove a "vďaka" slabým trikom sa dokonca tvorcom podarilo v niektorých záberoch zosmiešniť samotného Votrelca, takže miestami v nás vyvoláva skôr smiech ako strach a úžas. Aj napriek svojej nedokonalosti je ale tretí Votrelec neoddeliteľnou a veľmi cennou súčasťou votrelčej ságy.

DIAMANTY SÚ VEČNÉ a s nimi aj Sean Connery, ktorý sa po krátkej pauze naposledy predstavuje v úlohe nesmrteľného agenta (ak nepočítam bokom stojacu bondovku Nikdy nehovor nikdy) a aj napriek niekoľkým vráskam na jeho tvári musím povedať, že Sean Connery nemá chybu. Zo záporákov sa nám vracia starý známy Blofeld, opäť s inou tvárou a pre jeho priaznivcov je táto bondovka vôbec poslednou príležitosťou pozrieť si, ako sa tento chorý mozog snaží uškodiť svetu pred tým, než ho Roger Moore definitívne pošle do horúceho pekla. Celkovo považujem túto, v poradí siedmu bondovku za slabšiu a menej vydarenú, ktorá naviac patrí k tým ľahšie zabudnuteľným bondovým dobrodružstvám.

Najväčším a dá sa povedať aj jediným lákadlom tohoto filmu bol pre mňa predstaviteľ hlavnej úlohy Jon Bon Jovi, ktorý je mojim jednoznačne najobľúbenejším spevákom a muzikantom, len škoda, že svoju hereckú záľubu neuspokojil v lepšom filme. Už len predstava, že známy rockový spevák loví upírov, je pre mňa dosť nepredstaviteľná, ale Jon nie je až takým zlým hercom, takže po chvíli som v ňom dokázal vidieť i jeho postavu Dereka. Kvalitatívna stránka Upírov ale tlačí tento počin ku skupine menej vydarených a nudnejších filmov, takže som si po niekoľkých minútach začal v kútike duše priať, aby radšej Jon vymenil svoje protiupírske nádobičko za mikrofón, zavolal chlapcov z kapely a niečo nám zaspieval.

Už v úvode filmu si človek nemôže nespomenúť na Spoločnosť mŕtvych básnikov, len je škoda, že Newellov film je po kvalitatívnej stránke o niekoľko poschodí nižšie ako ten Weirov. Newell na rozdiel od Weira zameriava svoj film na dievčenskú školu, čo sa na prvý pohľad môže javiť ako pozitívum, no hneď prvá prednáška nás trošku vyvádza z omylu, pretože tu si musí i dobrý žiak pripadať ako čierna ovca. Dobre obsadené herecké predstaviteľky ale naštastie dokážu zahrať tieto konzervatívne Američanky sympaticky a zaujímavo, ale najvďačnejšia a najsympatickejšia postava pripadla Julií Roberts a tá túto príležitosť využila veľmi dobre. Škoda ale slabšieho scenára, ktorý má za následok niekoľko hluchých miest, ale čím bližšie sa blížime k záveru, tým viac pekných momentov môžeme sledovať. Slovo pekný patrí určite aj hudbe Rachel Portman, ktorá nám trochu pripomenie jej ešte krajšiu hudbu k Pravidlám muštárne.

Škoda, škoda a ešte raz škoda. Rozprávka o Pinokiovi ponúka neobyčajne krásny príbeh, ktorý sa bohužiaľ v rukách bezpochyby talentovaného Roberta Benigniho nepremenil na rovnako krásny a kúzelný film. Výtvarná stránka filmu si rozhodne zaslúži pochvalu, ale je bohužiaľ jednou z mála vecí, ktorá na tomto filme funguje. Roberto Benigni urobil veľkú chybu, že sa rozhodol sám prevteliť do Pinokia a neskúsil ísť pri oživovaní dreveného chlapčeka inou cestou a aj napriek tomu, že mám Benigniho rád, ako Pinokia som ho akceptovať nedokázal. Po skončení vo mne síce Pinokio dokázal zanechať i príjemný pocit, že som videl niečo milé a pekné, ale smutný pocit z toho, že som videl niečo nedotiahnuté a nudné nakoniec zvíťazil.

Roger Moore sa po 7-krát predstavuje ako agent 007 a všetko raz musí mať aj svoj koniec a ten prichádza pre Rogera práve v tejto bondovke s poradovým číslom 14. Dôležité je ale samozrejme aj to, že jeho rozlúčku zdobí predovšetkým samotná bondovka, ktorú považujem za jednu z najzábavnejších, ktoré Roger natočil. Hneď v predtitulkovej sekvencií nás poteší moja obľúbená lyžiarska disciplína, ktorú len na chvíľku prekazí na niekoľko sekúnd nevhodne použitá pesnička. Príbeh sa tentokrát sústredí okolo psychopatického Zorina, ktorého si s chuťou zahral Christopher Walken a je to práve jeho postava, ktorá so sebou prináša zaujímavé prostredie i scény. Naháňačka v Paríži či Zorinove veľkolepé sídlo i s jeho koníkmi sú len predjedlami, hlavným jedlom sú vynikajúce scény z horiaceho domu v štýle Skleneného pekla, či zo Zorinových dolov ála Indiana Jones a Chrám zkazy. No a dezertom je bezpochyby záverečné vyvrcholenie na Golden Gate Bridge, ktoré dáva vynikajúcu bodku za inak veľmi vydarenou bondovkou.

V poradí jedenásta bondovka nám hneď na úvod ponúkne vynikajúcu lahôdku v podobe Jamesovej bitky na nebi, kvôli ktorej museli kaskadéri zoskočiť z lietadla neuveriteľných 88 krát a vlastne podobné kúsky zdobia celú sériu. James samozrejme aj túto situáciu zvládne s eleganciou sebe vlastnou, aby sa už o niekoľko minút mohol pustiť do ďalšieho dobrodružstva, ktoré ho privedie k namyslenému Draxovi, ktorý má dosť spoločného s predchádzajúcim zloduchom Strombergom. Obidvaja majú podobné motívy a obidvoch zatieňuje Zub, ktorý je opať v súbojoch s Jamesom nezabudnuteľný a v závere prekvapí nejedného diváka. Vôbec záver filmu je veľkolepý, veď nie nadarmo patrí MOONRAKER k jednej z najdrahších bondoviek vzhľadom k roku výroby. A keďže MOONRAKER vznikol viac ako rok po prvých STAR WARS, je jasné čím sa nechali tvorcovia v záverečnej vesmírnej laserovej prestrelke inšpirovať a James v raketopláne a jeho presná strela zase pripomenie Luka v X-Wingu a jeho presný zásah do Hviezdy Smrti. MOONRAKER obsahuje vôbec dostatok dobrých scén, okrem už spomínaných je to ešte napríklad Jamesova "poľovačka" na nepriateľa, súboj s hadom, na lanovke, či nedobrovoľná rýchlojazda na trenažéry a aj preto by som celkovo zaradil MOONRAKERA k jednej z tých lepších bondoviek.