scattered

Christopher Nolan stvoril niečo, čo posúva hranice filmu k novým obzorom. Jeho Temný rytier je po každej stránke dokonale vypilovaným umeleckým dielom, ktoré sa navždy zaradí medzi klenoty kinematografie. Každý detail filmu je premyslený a má svoje opodstatnenie a miesto. Konfrontácie Jokera s kýmkoľvek (a najmä s Batmanom) sú tým najlepším a dávajú poznať, že nie boj dobra a zla, ale samotné premietanie o tom "čo je dobro", je pilierom filmu. Herci sú výborný, Cillian Murphy ako vždy veľmi prehliadaný, ale s ohľadom na to aký malý priestor dostal a predovšetkým potom na famózneho Ledgera, je to pochopiteľné. Šialené tempo nedáva divákovi ani chvíľu vydýchnuť, občas je to naozaj až príliš a hoci Nolan (vďakabohu) nie je režisérom hrajúcim na city, niektoré scény jednoducho nestačili doznieť a aspoň trochu času naviac by poskytlo možnosť viac sa emocionálne fixovať na príbehy postáv ako napríklad Gordon. Namietať však nejde proti myšlienke celého príbehu, pretože akokoľvek je jednoduchá a otrepaná, spôsob akým nám ju majster podáva je nečím tak výnimočným a neobyčajným, že pri zamyslení sa nad faktom, že The Dark Knight je zároveň brutálne úspešným blockbusterom, zostáva rozum stáť.

Včera večer som sa vrátil z kina. Cestou domov, nočnou cestou osvetlenou len reflektormi auta, za ktorého volantom som sedel, som sa nemohol ubrániť tomu zvláštnemu pocitu, keď stále vnímate dotyk iného sveta, ktorý vám bol práve sprostredkovaný. Na tvári mi hral blažený úsmev a vedel som presne čo ma čaká doma - soundtrack Hansa Zimmera a tiché vychutnávanie si onoho pocitu z niečoho výnimočného. Nikdy po opustení kina o filmoch nehovorím. Aspoň nejaký čas, pár cenných minút, ktoré mám len pre seba a pocity, ktoré vo mne film vyvolal, no Interstellar ma donútil odložiť akékoľvek úsilie o hodnotenie až na ďalší deň. Skláňam sa pred velikánom filmového remesla Christopherom Nolanom, pred strhujúcim výkonom Matthewa McCouneghyho a vlastne pred všetkými, ktorí sa podielali na jednom z filmových vrcholov novej dekády. Niektorí "erudovaní" filmoví kritici majú asi problém stotožniť sa so základnou vlastnosťou filmového diváka, a to nechať sa strhnúť, naozaj prežiť film, ktorý im hrá pred očami a prestať sa snažiť za každú cenu premýšlať čo by sa tomu dalo vytknúť. Áno, nájdeme pár zakolísaní v logike, pointa je vcelku prehliadnuteľná, no spôsob akým Nolan konštruuje a servíruje svoje najnovšie veľdielo je tak nezvyklý a za dunenia Zimmerovej (konečne zase originálnej) hudby tak strhujúci a odzbrojujúci, že počas tých 169 minút mi tvár často zalial úsmev a z očí sa chceli vykotúľať slzy. Nie od dojatia, ale z čistej radosti, radosti z nádhernej filmárčiny, z momentov, kedy všetko je tak, ako má byť - takmer dokonalé. Zložitá konštrukcia rozprávania nabáda k hľadaniu zložitejších interpretácií, no je to "len" príbeh o slabostiach a sile človeka a je to napokon tá jednoduchosť, ktorá ho robí tak silným. Takmer tri hodiny som prežil v inej realite a nikdy nezabudnem ako som sa cítil, keď som opúšťal kino. Film roku.