scattered

Možno najväčšie sklamanie aké mi filmový rok 2014 priniesol. Nie, toto nie je do posledného detailu vyšperkovaná a zabehnutým štruktúram vymykajúca sa dráma, ktorá by priniesla na pole oskaroviek niečo nové. Tieto vysoké očakávania vo mne 'The Imitation Game' naozaj vyvolala a o to väčšie bolo moje rozčarovanie pri jej sledovaní. Stále som čakal kedy sa objaví aspoň náznak niečoho čo by film vytrhlo s absolútne nezáživnej nudy a prečakal som sa až ku koncu. Námet je síce na prvý pohľad veľmi origninálny matroš, ale samotné prevedenie pokojne označím za štandartnú drámu, ktorá na mňa ani napriek excelujúcemu Cumberbatchovi nijako emocionálne nezapôsobila. Postava Alana Turinga je len debilná, plochá variácia na seriálového Holmesa a preto nie je obsadenie Benedicta nijakým prekvapením. Samotný dej sa potom viaže len a jedine na príbeh nášho homosexuálneho Sherlocka a akokoľvek sa snaží tváriť, mám pocit, že nebyť onoho hrejivého aspektu, film by nikdy nevznikol (dnes je to predsa tak cool). Nič proti, ale nemôžeme sa len kvôli tomu tváriť, že je to úžasná pocta a naskrz skvelý film.

Sľubný námet a charizmatického Evansa splachuje béčkový scenár na hranici stráviteľnosti a vlastne aj všetko ostatné... Keby sa toho chopil niekto schopnejší, vydupal si väčší rozpočet a naplnil by potenciál, ktorý Dracula ponúka, mohli sme tu mať film, ktorý by nebol len vyhodenými peniazmi za vstupné do kina. Namiesto toho nám poslali zvratok prvej triedy previazaný peknou mašľou a navoňaný prísľubom temnoty, ktorý je ale rozbitý v momente, kedy film začne. Jediné čo tu stojí za to je (po)tvor Charlesa Tanca.

Poctivý akčňák, narvaný až po okraj presne tým, čím narvaný byť má - mŕtvolami, krvou a akciou. Keanu to rúbe, reže, štvrtí, strieľa a valcuje tak, že Alfie Allen si ho asi zoberie do Západozemí a pošle proti....... všetkým ostatným. Až na univerzum nájomných zabijakov (hotel) je scenár síce absolútna fraška a keď pred záverečnou "řezničinou" otvorili hlavný protagonista a antagonista ústa aby zosumarizovali doterajší priebeh, myslel som, že tam nakráčam a rozbijem ich ja. Alebo aspoň Chada, pretože jeho nerozhodnosť na štýl nadhľad vs. osudovosť film potápa. Každopádne v momentoch kedy sú slovné výmeny v úspornom režime a tie pästné a im podobné idú naplno, je John Wick prvotriedne žrádlo.

Premakaný scenár a brilantné herecké výkony robia z L.A. Confidential člena elitnej skupiny tých najlepších kriminálok vôbec. V podstate už moderná klasika. Pre mňa osobne je v žánri jediným lepším snímkom 'Usual suspects'.

Až na krajinu kde sa s teroristami údajne nevyjednáva sa nikto z tých pár anonymných hrozieb neposral a ak by aj náhodou Kim chcel demonštrovať následky svojich komplexov z detstva, James Franco nás zachráni (snáď nebude vadiť, že nie je taký retard aj v reále). Otvorene sa hlásim k milovníkom rogenovského humoru a tentokrát ma ten bastard dostal na plnej čiare. Neviem si predstaviť, že by sa do tejto látky pustil niekto iný ako táto parta vyjebancov. They hate us 'cause they ain't us. Ach a tá Lizzy Caplan.

Pre tento žáner mám slabosť a práve preto som pred každým ďalším vojnovým filmom (predovšetkým z prostredia WW2) skeptický. Veď ako by len niekto mohol zachytiť to, čo už nám raz niekto predostrel v tak neprekonateľnej podobe... A potom som si pustil Fury. Po pár krátkych chvíľach ostychu a vzájomného oťukávania sa to prišlo - srdce sa zastavilo, oči hypnoticky zafixované na obrazovku, dýchanie nepravidelné až žiadne. Niektoré zo smrtí som doslova prežil s nimi a niektoré scény ma nechali tŕpnuť každým svalom v tele. Schytal som pár rán, zničil nemecký Tiger, hľadal škatulky munície, sledoval človeka, ktorý sa obetoval aby zachránil životy svojich bratov.. To, že si vychutnávam film z pohodlia domova som si uvedomil až pri 'Call of Duty' style finále.. škoda. Každopádne David Ayer povedal čo povedať chcel a povedal to spôsobom, z ktorého tuhne krv v žilách. Naivita záverečného súboja je takmer nepochopiteľná v porovnaní s tým ako realisticky až brutálne pracuje Ayer s celou látkou. Záchvev ľudskosti v zverstvách páchaných "pretože je vojna" sa človeka skutočne dotkne a treba dodať, že film ani omylom neporovnávam s Ryanom. Fury sa ním byť nesnaží a jediné o čo mi ide je povedať, že takto ma okrem spomínaného Ryana žiadny iný vojnový film nezasiahol.

Svet jednoducho nemôže byť dokonalý a to isté platí aj pre film. Tron vyzerá neuveriteľne, po audiovizuálnej stránke je to skutočný skvost skvostov... Kiež by sa to isté dalo povedať o príbehu, o hereckých výkonoch... Len si to predstavte!

S chuťou natočená (nielen) komédia o problémoch (ne)jedného chlapa. Áno, postavy sú prázdne a nezaujímavé a rozprávanie sa neobťažuje odbočiť od hlavnej postavy. To však môžeme len ťažko počítať k záporom, keďže presne s týmto zámerom to Gordon-Levitt spáchal. Don Jon rozhodne nie je tuctový, vie čo chce povedať, je úprimný a srší z neho obrovský potenciál jedného, stále ešte nedoceneného filmára a herca. Počkajte si pár rokov, Joseph Gordon-Levitt ešte zďaleka neukázal všetko.

Najodvážnejšia marvelovka od prvého plecháča. Ono to síce v skutočnosti šlape podľa pravidiel superhrdinských šablón a je to ešte plytšie ako priemerný počin marvelovského univerza, no bavil som sa kráľovsky a hrdinské situácie s našliapnutím na pátos zakončené následným sebakritickým úškľabom povyšujú Strážcov Galaxie na jeden z najzábavnejších filmov roku a otvárajú Marvelu nové možnosti, ktoré, dúfajme, prebádajú minimálne s rovnakou dávkou sebairónie a nadhľadu.

Včera večer som sa vrátil z kina. Cestou domov, nočnou cestou osvetlenou len reflektormi auta, za ktorého volantom som sedel, som sa nemohol ubrániť tomu zvláštnemu pocitu, keď stále vnímate dotyk iného sveta, ktorý vám bol práve sprostredkovaný. Na tvári mi hral blažený úsmev a vedel som presne čo ma čaká doma - soundtrack Hansa Zimmera a tiché vychutnávanie si onoho pocitu z niečoho výnimočného. Nikdy po opustení kina o filmoch nehovorím. Aspoň nejaký čas, pár cenných minút, ktoré mám len pre seba a pocity, ktoré vo mne film vyvolal, no Interstellar ma donútil odložiť akékoľvek úsilie o hodnotenie až na ďalší deň. Skláňam sa pred velikánom filmového remesla Christopherom Nolanom, pred strhujúcim výkonom Matthewa McCouneghyho a vlastne pred všetkými, ktorí sa podielali na jednom z filmových vrcholov novej dekády. Niektorí "erudovaní" filmoví kritici majú asi problém stotožniť sa so základnou vlastnosťou filmového diváka, a to nechať sa strhnúť, naozaj prežiť film, ktorý im hrá pred očami a prestať sa snažiť za každú cenu premýšlať čo by sa tomu dalo vytknúť. Áno, nájdeme pár zakolísaní v logike, pointa je vcelku prehliadnuteľná, no spôsob akým Nolan konštruuje a servíruje svoje najnovšie veľdielo je tak nezvyklý a za dunenia Zimmerovej (konečne zase originálnej) hudby tak strhujúci a odzbrojujúci, že počas tých 169 minút mi tvár často zalial úsmev a z očí sa chceli vykotúľať slzy. Nie od dojatia, ale z čistej radosti, radosti z nádhernej filmárčiny, z momentov, kedy všetko je tak, ako má byť - takmer dokonalé. Zložitá konštrukcia rozprávania nabáda k hľadaniu zložitejších interpretácií, no je to "len" príbeh o slabostiach a sile človeka a je to napokon tá jednoduchosť, ktorá ho robí tak silným. Takmer tri hodiny som prežil v inej realite a nikdy nezabudnem ako som sa cítil, keď som opúšťal kino. Film roku.