Barbarica

Popri tom, akú záslužnú prácu dokument preukázal nielen ľuďom s ťažkými ochoreniami, ale i širšej spoločnosti si zaslúži zmienku strihová montáž, dávajúca do protikladu výroky zamestnancov Aktipu a reakcie certifikovaných lekárov. Niektoré tieto strety stoja za to a pozrela by som si seriál, kde by v každej časti odborníci na istú oblasť ironicky glosovali názory a postupy podobných šarlatánov (ponúka sa napríklad battle členov Klubu Sisyfos vs. ním oceňovaných pavedcov).

(spoilery) Striedanie časových rovín funguje hladko vďaka premyslenej práci s priestorom a pohybom kamery, najmä v prvej polovici filmu. Iste, vývoj postáv a ich vzťahov, ak by dostal viac priestoru by mohol byť uveriteľnejší (viď náhly rozchod Sophie a Sky-a), avšak marginálna výtka, keďže sa jedná o muzikál. Výber a dramaturgia piesní je lepšia oproti jednotke, iste, občas pôsobia situácie umelo vykonštruované, aby sedeli na lyrics (stretnutie po rokoch medzi Cher a Fernando na záver filmu); tiež však marginálna výtka, ak vezmeme do úvahy, že sa nejedná o pôvodné piesne a hudobná stránka môže prevládať nad logickou kauzalitou deja, keďže sa jedná o muzikál. Aj slovným humorom na vyššej úrovni (tučné Skarsgårdove dvojča, Firthov tanec, repliky medzi Baranski a Walters). Najviac filmu pomohol skvelý casting Lily James, jej energia v scénach z minulosti; tie celkovo fungujú skvelo i samostatne, vysvetľujú a prehlbujú znalosť postáv a ich motívov.

Film má tendenciu diváka premôcť nadmierou urozprávanosti. Niet scény, kde buď narátor nevysvetľuje historické udalosti, nedeklamujú sa Válkove verše alebo jeho príbuzní, priatelia a kolegovia nezdeľujú svoje spomienky. Približne po hodine a pol začne strácať tempo, kt. však znovu získava vo chvíli, keď sa začína venovať pozornosť rozličným umelcom, kt. V. pomohol zo svojho postu ministra kultúry počas tzv. normalizácie. Strata rytmu nepramení ani tak z komplexného vykresľovania dobového kontextu (historické dáta, udalosti a príčinno-následné vzťahy), ale skôr z početnosti (často po sebe nasledujúcich) hovoriacich hláv, ktoré kamera sníma vždy z tej istej pozície (frontálne), staticky a v rovnako pôsobiacich interiéroch (respondent + jeho osobná knižnica v pozadí). Za filmom je niekoľkoročná práca s archívnymi materiálmi, hodiny natočených rozhovorov... jeho najväčším kladom je práve evidentná snaha pochopiť Válkovu osobnosť, nazhromaždiť indície archívnej i orálnej povahy a z nich vychádzať pri rekonštruovaní. Je zároveň oceniteľné, že popri vykreslení jeho verejného pôsobenia sa film zameriava i na osobný život (cez spomienky príbuzných) a že narúša mýtus či spresňuje okolnosti. Tým mýtom je účasť na Sviečkovej manifestácii, na kt. sa Válek nezúčastnil, ako sa doteraz hovorilo a svedectvá viacerých sa v tom zhodujú. Spresňovanie okolností sa týka pôsobenia v rámci normalizačného politbyra, kde patril k tzv. reformnému krídlu, zo svojej pozície podporujúc elitných umelcov. Válek patril k elite európskeho razenia, svojim správaním, inteligenciou i vkusom vyčnieval spomedzi ostatných straníkov. Film nevynáša hodnotiace stanovisko, neprikláňa sa k istému výkladu; Válek, táto neuveriteľne fascinujúca osobnosť sama osebe, vyznieva v jeho podaní ako človek skúšaný dobou, kt. by zrejme v iných podmienkach nadobudol svetovej vážnosti pre kvalitu svojho diela, nebyť totalitného režimu. Prečo však do politiky šiel (kariérista? bažil po moci? obetoval sa, ako mnohí respondenti interpretujú?) a prečo odišiel z postu ministra až na jeseň 1988 a nie ihneď po manifestácií? Nebol aj tak trochu oportunista? Niektoré otázky si film nekladie, pričom práve tá prvá vlastne tvorí jadro rozporu medzi Válkom-básnikom a Válkom-politikom.

Obdobné tvrdenie o inšpirácii Lumiéra témami, štýlom či atmosférou impresionistov vzniesol už Henri Langlois (+ Jean Renoir, syn Augusta Renoira, impres. maliara) v dokumente od Erica Rohmera, taktiež s ukážkami z L. filmov https://www.csfd.cz/film/91979-louis-lumiere/komentare/ Frémaux teda nadväzuje na už raz artikulované (i keď stále menšinové) vnímanie L. tvorby nie ako primitívneho proto-štádia naratívnej kinematografie, pridávajúc duchaplné popisy jednotlivých obrazov, občas si ich dovoliac priblížiť súčasnému divákovi za použitia metafor (najúchvatnejšia je tá, kde mu pohybujúca sa lod, reťaz, ktorá spadne a vystraší ľudí na pontóne slúži ako obraz pre akciu, odohrávajúcu sa na plátne, na ktorú diváci, tj. ľudia na pontóne, reagujú) a analógií (aha, táto pozícia kamery je ako z Ozua / Titanicu...). Nebyť však zreštaurovanej podoby, všetky opisy, vysvetlenia, kontextualizácie a vtipy by vyzneli do stratena, pretože rozumové poznanie sa do človeka zapíše až skúsenosťou a preto treba vidieť na vlastné oči.

Stone sa opäť vyjadruje nelichotivo k stavu demokracie a slobody v USA, tentoraz cez príbeh jeho súčasného kritika. FIlm je takmer Snowdenovou hagiografiou. Na pochopenie vykreslenia stačí jedna z kľúčových scén (druhá je tá, v ktorej mu je vysvetlené fungovanie systému, trackujúceho každého občana cez jeho zariadenia) v ktorej ukradne fily na flashku a vychádza z objektu NSA. Obyčajne geniálny chalan (trik s Rubikovou kockou), Zuckerberg vo svete tajných služieb, snímaný v slow-motion, proti slnku, jemne sa usmievajúc, zachraňujúc právo na súkromnie občanov...Flashbackové scény, ustanovujúce charakter postavy a jej vývoj od armády až po prácu pre rôzne štátne inštitúcie navyše vyznievajú pateticky (poznáme Stone-a...) a otrepane nudne (frázovité dialógy...), až vyslovene smiešne (Cage? Seriously?) tým, aké je to celé predvídateľné a klišéovité. Udalosti nasledujúce po odhalení kauzy sú zase, naopak, vyjadrené iba cez montáž televízneho spravodajstva a Snowdenov povzbudivý príhovor univerzitným študentom. Film akoby balansoval medzi snahou byť publicistickým výkladom, sumárom toho, čo-kto relevantný k Snowdenovmu prípadu povedal na jednej strane a na strane druhej hranou formou a v rámci nej snahou priviesť cez emócie diváka k empati. Snowden je hrdina, nasledovaniahodný príklad - toto som si mala odniesť, ale ostávam nepresvedčená.

Recenzia Mr. Bordwella v linku, je to dobré čítanie, vsádza GG do súvislostí s filmami predošlej tradície žánru mystery. http://www.davidbordwell.net/blog/2014/10/21/gone-grrrl/

Podrobnejšie k filmu v linku: https://slecnakulturna.wordpress.com/2014/07/02/la-grande-bellezza/

Film tu: http://www.orol.tv/videos/exorcista-v-21-storoci/ Inak spracovaný veľmi civilne, s ohľadom na spracovávanú látku. Nepodstatný detail: vyrušoval ma vizuál tých bubliniek s predstavením jednotlivých protagonistov. Asi len: Bože, príď mi na pomoc. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.

Dnes som si práve po dlhšom čase spravila sushi, takže vhodnejší film som si nemohla vybrať. Dokument okrem lásky k tomuto pokrmu, výrobe ktorého podriaďuje Jiro všetky aspekty svojho života, vrátane toho rodinného (tomu je ponechaný len malý priestor) slúži na všeobecnejšej rovine tiež ako podnetný príklad do témy o vzťahu majstra a učňov. Skúsený food critic povie, že počas prvého roka, kedy Michelin podnik navštívil, sushi spravil Jirov syn. Zároveň sa Jiro samotný s humorom vyjadrí, že zákazníci si stále zrejme myslia, že sushi robí on, pričom 95% prípravy má na svedomí ním svedomito vycvičený tím. A napriek tomu, ako sa vyjadrí jeho bývalý žiak, po jeho smrti zrejme stratia niekdajšiu slávu. Príklad dôležitosti, akú spoločnosť prisudzuje nenapodobiteľnej individualite umelca a jeho "podpisu". Oceniteľné je zobrazenie celého procesu výroby (od výberu tej správnej ryby a ryže od rovnakých a overených dodávateľov) až po personalizované servírovanie zákazníkom. Filozofia Jira: robiť každý deň to isté rovnakým spôsobom a zároveň svoje postupy neustále reflektovať; tradícia a inovácia.

Nádherný humor. 90%. https://vimeo.com/24052185 Andersonov youtube kanál, má tam toho v podobnom duchu o niečo viac: https://www.youtube.com/channel/UCRsqYD6AzeRxxzp2nHp9fMA