harfuska

Pri filmoch od pana Aronofského si pripadám ako na horskej dráhe. Raz ma vynesú do výšin, kde ma čaká skvelý zážitok a inokedy ma zas spustia do najnižších hlbin, kde zažívam strašné utrpenie. Bohužial Pí je práve ten druhý prípad, aj keď mi matematika nieje proti srsti. Horšie to však bolo s Maxom, ktorý mi nepripadal ako génius, ale ako cvok. Ovšem niekedy to ide ruka v ruke. Každopádne som mala problém to dopozerať, aj napriek krátkej stopáži.

Jedná veľká psychopatická hystéria. Inak sa to ani nedá nazvať. Tak odpudzujúca a iritujúca, až vás z toho začne bolieť brucho a prajete si, aby ste miesto toho kriku mali rašej zalahnuté v ušiach.

Jedna ovečka, druhá ovečka, tretia ovečka, štvrtá ovečka, piata.... Aau, zlá ovečka! Čo to robíš? Aau.. Nehrýzť! Bež preč! Heš! Zlá ovečka, to nesmieš... zlobivá bééé.. bééé bééééééé.. béé?

Rádi se bojíte? Rádi si strachem zakrýváte oči a koušete nehty? Tak tohle je film pro vás! Nasedat... náklaďáky startují a vás čeká kulervoucí cesta. A řidiči, leč odvážní chlapi netuší, kolik potu a krve je bude tato cesta za odměnou stát.

Nenáročný humor a'la Sandler. Paradoxne Adam ma z tých všetkých podivínov bavil najmenej. Ovšem skutočnosť, že sa jednalo o kovbojov, pre ktorých mám slabosť, robí z tejto vtipnej prestrelky jemne nadpriemernú záležitosť.

Keď cítite vo vzduchu pach krvi, vidíte kusy repasovaných čriev a ušami vám preteká nádherný spev, vedzte, že ste na správnom vystúpení. Repoman sa vám vryje pod kožu a získa si vaše srdce. Som z neho omámená.. chcem ďalšiu dávku!

Ďalší film, v ktorom Russell trpí duševnou poruchou a máva záchvaty, asi nezvládnem. Už teraz ma chytá triaška, len čo vidím jeho tvár. Ale asi sú mu tieto role súdené. Rovnako tak má zas Amanda veľké smutné oči, aby človeka rozplakali. A ja som veru plakala. Áno, ja osobne. A to mi naposledy tiekli slzy, keď sa Leonardo ponoril za Titanicom na dno. Celý príbeh bol pretkaný spomienkami na minulosť a bolo z neho cítiť silné emócie. Tú ťažobu na hrudi som prežívala s ňou a bola čím ďalej, tým vačšia. S blížiacimi sa titulkami sa moja nálada presúvala do záporných hodnot a jediné, po čom som túžila, bolo vziať flašu chlastu, zavrieť sa do spálne a s nikým aspon týždeň nekomunikovať.

Pomaly plynúci príbeh dvoch chlapcov, ktorí sa snažia bojovať o svoju lásku. Príjemný vizuál a ťaživá atmosféra tomu dodávali potrebnú dramatičnosť. Potešilo aj niekoľko vzrušujúcich momentov, pri ktorých sa mi obrovsky zrýchlil tep a nechcela som, aby skončili. Potenciál však nebol naplno využitý a koniec mi prišiel zvláštne uťatý a prirýchly, ako keď prerušíte súlož v tom najlepšom – divák zostane bez orgazmu, ale režisér veselo strieka do ksichtu.

Ondřej Sokol na mňa pôsobí ako magnet. Priťahuje moju pozornosť každým kúskom svojho chlípneho tela. Nemusí ani hrať. Stačí mi vidieť jeho pohľad a som namäkko.. Naviac ho tu máme dabl a ešte k tomu ako učiteľa.. Som divná, ale on je divnejší, spolu s jeho divnými filmami, ktoré sa mi tak páčia. Jediným negatívom bol Kohák, ktorého mohli strelit medzi oči a bolo by to lepšie...

Cronenberg vzal ihlu a vrazil mi do žíl plnú dávku surrealistických halucinácií. Po prvotných rozpakoch nastúpil pocit uvoľnenia, blaženosti a sexuálneho vzrušenia. Písacie stroje sa mi doslova prekúsali do mozgu. Chcela som ich stále vidieť, počuť a dotýkať sa ich! Moja myseľ volala – nedovoľ, aby to skončilo! Chceme viac chrobákov... viac lahodného moku... viac hier na Williama Tella!