MartyAge

Jedna za Faye Dunaway a Carrie-Anne Moss

Hudba

Zdelil som to po otcovi, že na tento film nedopustím, ale v 4 rokoch som nemal ani šajnu, o čo tam ide. Teraz však je to čosi iné. Film je naplnený od začiatku do konca, čo sa však o pokračovaniach už povedať nedá. Trinitin výskok je jedna zo scén, na ktoré človek nezabúda. Keanu Reeves a jeho výkon je zase čosi iné (V angličtine sa to počúva akosi horšie ako v češtine.) Napriek tomu to filmu až tak neškodí a hlavná myšlienka ostáva celým filmom silná. Kto uvidel, pochopí. Odvtedy sa len niekedy bojím, že čo ak to tak skutočne je.

Doteraz si pamätám ako moja pätnásťročná sesternica mi v mojom útlom veku tento film pustila a mal som čo robiť, aby som Samaru z hlavy vyhnal a nezinfarktoval pri náhodnom zapnutí televízora. Po pozretí o niekoľko rokov neskôr som si film natoľko obľúbil, že už sa ho nebojím, ale si ho vážim. Je to pre tú atmosféru, ktorá je tak tmavá a temná a nikdy sa nerozjasní. Dážď, tma, dážď, tma, šero a stále dokola. Krása. Kvôli vizuálu sa tento film pre mňa stal jedným z najkvalitnejších horrorov 21. storočia. Párkrát niekoho možne trhne, horší je však pocit, čo ostáva potom.

Nepríjemne prostredie, temná atmosféra a strašidelná alergia na slnko. Amenábar nás dostáva do domu, v ktorom to viacmenej nejak vyzerá, ale vieme, že to nie je všetko košér. Nicole Kidman by tu za matku asi nikto nechcel, ale verili by sme jej to až do konca a deti sú strašidelné až až. Trhačky sú, nie však prioritne, tie od filmu nečakajte. Bohužiaľ, na odhaľovanie zápletky som stál asi v zlom rade a nevytušil som ju. O to však bol záver zaujímavejší a nepríjemnejší. Niektoré veci v scenári som mierne nepochopil, na druhé či tretie pozretie to ale prišlo.

Po vzhliadnutí (snáď) všetkých možných televíznych či filmových (západných) Karenín sa práve k tejto vraciam najradšej. Greta Garbo na scénu priniesla Kareninu takú, ako som si ju pri Tolstom predstavoval. Herečke sa ani zle priať nedá, keďže na mňa pôsobí ako obeť a nie ako vypočítava mrška. Film ani po toľkých rokoch nestráca na kráse, hoci sa západnej produkcii horko-ťažko približuje k ruskému citu. Na ťažšie večerné a čiernobiele pozeranie ako stvorené.

Doslova herecký koncert Julianne Moore, za ktorý skutočne právom zlatú sošku získala. No a pri tom sme pravdepodobne skončili. Sledujeme vysokoškolskú profesorku v boji so zákerným ochorením avšak bez väčších dejových zvratov alebo nápadov. Určité scény sú mierne naturalistické, ale taký bol zámer. Na city nám Alice mierne hrá,chvalabohu len v zvládnuteľnej rovine. Napriek tomu už spomenutý herecký koncert zachraňuje kde sa dá a dvíha film vyššie ako vládze... vďaka Julianne Moore.