Anderton

Z pôvodne nenápadnej epizódy sa nakoniec vykľula tá doposiaľ najlepšia v sérii. A jedna z najkrajším vizuálom vôbec v celom seriáli. Nechcem prezrádzať, kam sa pozrieme a čo uvidíme, ono je to skutočne zaujímavé totiž až v druhej polovici. Ale už z prechádzajúcej epizódy je zrejmé, že s Lyrou zavítame medzi mŕtvych za jazerom a trochu to tam vyzerá ako v Mordore.

Lyra sa ocitá v zemi smrti, ktorá je zobrazená pomerne neortodoxne, čo možno viacerých sklame, ale pôsobí to tam, ani neviem prečo, ako nejaká ťažká byrokracia s nádychom Brazil. A zle sa vyjednáva s prevozníkmi, pretože zákony sú zákony. Ešte zaujímavejšia je konfrontácia jej matky s tým "najväčším zlom", ale jej intrigy sú tentokrát akosi priehľadné.

Už sa zdalo, že pôjde o slabšiu epizódu, pretože medveď... a to doslova. Čím viac melie a zrovna nezabíja protivníkov, tým chcete, aby už zavrel tlamu. Našťastie to vrie medzi milujúcimi rodičmi, ktorí nie sú až zase tak rozdielni, ako sa na prvý pohľad zdá a obom ide hlavne o seba. Epizóda nakoniec skvele graduje a postavy sa dostávajú zase niekam úplne inam, takže aj to hodnotenie môže byť vyššie.

Tentokrát mmnoho lepšie ako pilot tretej série. Epizóda má vysoké tempo, stále sa niečo deje, postavy sa dostávajú do konfrontácií a to aj naprieč svetmi. A samozrejme nechýba cliffhanger. Tentokrát si to najviac užíva Asriel, respektíve McAvoy, asi je radosť hrať pre tohto pána tohto pána. Ono mučiť anjela má svoje nadpozemské čaro. A ten medveď bol konečne skutočne užitočný.

Tretia séria sa neprekvapivo rozbieha dosť pomaly, ale napriek tomu epizóda rýchlo ubehne. Skáčeme medzi viacerými dejovými líniami, kde sa vedú dialógy v interiéroch, alebo na nie príliš vizuálne zaujímavých miestach. Ale to sa určite rýchlo zmení, keďže druhá séria, ako pre predlohami nepoznamenaného diváka, ma veľmi príjemne prekvapila vývojom celého príbehu, ktorý som poznal iba z filmu.

Mne nápad s jediným pasažierom nájdeným na opustenej lodi a následné vysvetľovanie všetkých okolností pripadal veľmi originálny. Navyše je príbeh aj veľmi príťažlivo a napínavo nakrútený. Už len tie dve lode na mori v búrke, i keď tu máme občas čo dočinenia s miniatúrami, sú momenty, kedy sa ešte viac schúlite doma pri pozeraní pod perinu. No a potom nasleduje napínavá súdna dráma s prekvapivými zvratmi. A perličkou na konci je opätovná návšteva vraku. Jedinou vážnejšou chybou je tak urýchlený záver, kedy sa síce všetko vysvetlí, ale film by pre správne vyznenie potreboval ešte minimálne desať minút navyše.

Zatiaľ za 4, ale s nábehom na 5. Nemôže byť náhoda, že IMAX sa nachádza hneď vedľa plavárne v Goleme v Boroch, Cameron určite točil film o vode preto, aby sme si hneď kúpili permanentku do plavárne, pretože takú chuť si ísť na 5 hodín zaplávať som ešte v živote nemal. The Way of Water má trochu netradičnú dramaturgiu, čo môže byť dosť ťažký kameň úrazu pre nemalú časť publika. Po super expozícii totiž zažívame ďalšiu vo vode a v novom kmeni, pričom mi stále nejde do hlavy, prečo tam Jake išiel, keď vedel, čo tým spôsobí. Ale skutočne nejde o nič, kvôli čomu by som snáď celý film musel zavrhnúť. Mám dojem, že Cameron išiel viac po svojich fanúšikoch a snažil sa viac prejaviť vlastný rukopis, než tomu bolo naposledy. Skrátka tu cítiť Priepasť a vo finále, čo sa týka atmosféry, aj Votrelcov, čo ale môže byť len môj subjektívny dojem. Druhý diel je temnejší, riešia sa osobné záležitosti, ktoré sú podľa mňa dostatočne zvládnuté (protagonista aj antagonista sú otcami), avšak stále ide o to isté, čo v prvom diele, čiže celý príbeh sa posunul ďalej vlastne len v tom, že Jake a jeho rodinka bývajú inde.

Aj Cronenberg nejako začínal a vôbec sa nečudujem, že zrovna tomuto svojmu filmu chcel dať nový šat, pretože sa nie je príliš na čo pozerať. Odosobnená architektúra vytvára celkom pôsobivú odľudštenú atmosféru, ale bez dialógov a s komentárom to pôsobí ešte viac chladne. Podobne bola nakrútená aj Rampa, ale keďže bola kratšia a ešte viac experimentálna, stala sa z nej klasika. Nápady a svojský autorský štýl je už jasne cítiť, len bez tej explicitnosti to proste ešte nie je ono.

Po Sherlockovi Cumberbatch a Toby Jones opäť spolu v jednom projekte. A spoločne sú pred plátnom perfektní. Ladí to aj Benedictovi s Claire Foy a nakoniec sa na krátko objavia aj Taika Waititi a Nick Cave ako H.G. Wells. Prvá polovica je asi lepšia, máte pocit, že toto je ten typ filmu, aký chcete vidieť na Vianoce. Potom sa autori rozhodli, že zobrazia celý Wainov život v skratke, ale tých 111  minút na to nestačí a možno sme mali skončiť niektorou z pozoruhodných udalostí v maliarovom živote. Za mačky, hercov a niektoré skvelé vizuálne nápady zaokrúhlim hore.

Presne takto vizuálne má vyzerať malé filozofické scifíčko. Vstup do spomienok je krásne stvárnený, dom rodinky so záhradkou so stromami je presne podľa môjho gusta a som rád, že príliš veľa z tohto fikčného sveta nevidíme, ale cítime jeho atmosféru. Príbeh je, jemne povedané, minimalistický a nejaký ten výraznejší zvrat by mu neuškodil, samozrejme nič v takom zmysle, že by sme tu zrazu mali akčnú scénu alebo násilie. Je to príjemné, melancholické, trochu sentimentálne a dobre sa na to pozerá. A možno je to aj také polemizovanie nad tým, ako dobre (ne)poznáme svojich najbližších. Ako trochu odlišná hodinka v rámci Black Mirror by to bolo asi uspokojivejšie.