TomX2

Miestami sa mi to páčilo veľmi. Boli v tom emócie, boli v tom myšlienky a dokonca aj ten príbeh bol sem tam zaujímavo zapletený. Milo ma potešili taktiež aj rôzne náznaky a odkazy skryté v animácii (niektoré pohľady, gestá alebo dotyky toho často vedeli povedať viac ako slová a bol v tom cit), nehovoriac o celej tej epizóde odohrávajúcej sa v nemocnici - tá naháňačka bola vcelku vtipným a príjemným osviežením. Miestami sa mi to však nepáčilo skoro vôbec. Väčšinu času sa z toho dá totiž zreteľne odčítať vcelku nešikovné písanie nie len príbehu, ale aj postáv, kedy sa často niekto nespráva úplne prirodzene, každý sa tam len červená alebo vyplazuje jazyk, mužské postavy sa správajú zženštilo, príbeh a v podstate celá zápletka o Banana fish pôsobí nedotiahnuto, často to stráca na realistickosti, niektoré situácie boli neuveriteľné (v zlom slova zmysle), inokedy zas príliš naivné a úplne najčastejšie prevládal pocit, akoby to bola nejaká omylom sfilmovaná fanfikcia od amatérskej autorky, ktorá za celý život prečítala príliš veľa yaoi. Celkovo je to skrátka nevyvážené - kde príbeh na chvíľku príde s niečím zaujímavým, vzápätí to niečím preruší, kde príbeh vstúpi na emocionálnu notu, tam chvíľku preháňa, kde sa to snaží vyzerať nejakým spôsobom temne a dospelo, inde to pôsobí naivne až umelo a kde sa to snaží vyznieť inteligentne to v následnej scéne prehráva v logike. Miestami to bolo dobré a aj ten koniec sa mi veľmi páčil, ale na viac ako tri to nemá.

"Skutočného hackera som si predstavovala inak ako nejakého týpka vo furry kostýme" - "Je to stále normálnejšie ako stredoškolačka, ktorá sa živí ako nájomný vrah". Lycoris Recoil je bez pochýb to "najfajnovejšie" anime letnej sezóny. Každá epizóda je nabitá aspoň jednou akčnou sekvenciou, kedy často neostane len pri zbraniach a automobilových naháňačkách, ale taktiež aj hackerských útokoch, dronoch, bombách, granátoch či v neposlednom rade bojových umeniach, pričom v pozadí je načrtnutý taktiež nejaký hlbší príbeh a seriál tak čas od času prestúpi aj na trochu vážnejší tón. Celý čas sa to však nesie skôr v odľahčenom a nie veľmi zložitom duchu, kedy sa okrem prestreliek dočkáme aj príjemného humoru a roztomilých scén, to všetko za prítomnosti sympatických dievčenských hrdiniek a živého grafického prevedenia. Hlavným ťahúňom sú predovšetkým hlavné hrdinky, bez ktorých by to výrazne stratilo na záživnosti, a samozrejme animácia, ktorá je svižná, hravá, príjemná a pekne vyzerajúca. Pričom ale samozrejme nesmiem zabudnúť ani na hudbu, ktorá síce tentokrát nezohráva nejakú enormne silnú stránku, za to ale minimálne ponúka môj úplne najobľúbenejší anime ending za celý uplynulý rok. Skrátka jedným slovom fajn - čo je síce k jednoduchej zábave bohato dostačujúce, ale na druhej strane to taktiež kvôli nie veľmi ucelenému príbehu alebo hlbšiemu zmyslu môže znamenať aj nedostatky - ako napríklad občasnú nudu, či neschopnosť si pustiť ďalšiu epizódu kvôli nedostatočne pútavému deju alebo záverečnému cliffhangeru. Nakoniec tak ide o sympatické anime, ktoré môže mnohým potešiť alebo ulahodiť, no inak neponúkne nič viac než milú zábavu. Fajnových 6/10.

Vizuálne fajn, ale bez zaujímavého príbehu, dejovej gradácie, budovania atmosféry alebo čohokoľvek, čo by odtrhlo od nudy.

Mnoho ľudí sa z pre mňa akýchsi nepochopiteľných dôvodov o tomto anime vyjadruje ako o veľmi inteligentnej záležitosti. Avšak nech hľadám ako hľadám, stále to tam nevidím. Inteligentné? A v čom presne? V tom samoúčelnom násilí? V tom, že tam len každý každého nenávidí a chce zničiť bez akéhokoľvek zmysluplného dôvodu (samozrejme až na krutého hlavného "protagonistu", ktorého sa city zďaleka nedotýkajú)? Že sa ten seriál snaží tváriť akoby bol o niečom (čím si na začiatku každej epizódy napomáha filozofickými citátmi, ktoré nemajú absolútne žiadnu spojitosť s budúcim dejom), pričom je ale v skutočnosti len zberbou prostoduchých scén o ničom? Že to má neskutočne inteligentné, do najmenšieho detailu vykalkulované plány, ktoré ale zakaždým prídu úplne out of nowhere a nikdy sa nám ani len nepokúsia ukázať zákulisie toho, ako k ním vlastne došlo, vďaka čomu vo výsledku nevyznejú ani trochu vierohodne? Že to má skvelé napísané (jednorozmerné) charaktery, pričom každá z postáv má hĺbku, zmysel, rozvoj a "osobnosť" (pričom sa ale každá správa absolútne neprirodzene, jej motívy sú často len nezmyselne vycucané z prstu a je psychologicky zbabraná)? Že to má vo všetkých smeroch dokonalú hlavnú postavu, kedy nikto a nič nepresahuje jeho inteligenčné a dokonca ani fyzické zdatnosti, nehovoriac o tom, že je úplne odpojený od emócií a nič necíti, čo je neskutočne cool? Aj keď jeho coolovosť je vlastne len povrchná a pochybná, čo sa tvorcovia snažia zaobaliť do akejsi "temnej minulosti", ktorú nám síce vždycky na chvíľku načrtnú, ale nikdy nám nepredložia pádne argumenty ani dôvody, kvôli ktorým by sme im to mali skutočne veriť? Skrátka celý seriál (aj novela) je len nerealistickým pseudointelektuálnym výplodom autorovej hlavy, ktorý nemá ani hlavu ani pätu, ale pritom sa snaží byť absolútne nad veci. Čo samozrejme nevadí, hlavne že to je zábavné, že sa tam stále niečo deje a že je Ayanokoji tak veľmi cool. Hlúpy seriál.

Pôvodný komentár (4.10.2017): Vcelku originálna a nápaditá záležitosť, ktorá však po dobrom úvode akosi zmení tempo, bude sa snažiť vyzerať až príliš zaujímavo a všetka kvalita a prepracovanosť príbehu sa akosi začne rozpadať. Od nejakého deviateho dielu sa to výrazne zhorší a aj keď tam bola cítiť snaha viac prehĺbiť charaktery, už to akosi stratilo napätie a pútavosť, ktoré sa mi tak páčili na prvých epizódach. Nakoniec seriál vyústi do nejakého záveru, po ktorom síce divák bude chcieť pokračovanie, ale už teraz sa vie, že to nedopadne veľmi dobre.

Od životopisného seriálu o seriálovom vrahovi trpiacom nekrofíliou, pedofíliou a všelijakými schizoidnými poruchami osobnosti som čakal čokoľvek, len nie, že sa mu podarí ma rozplakať. A že tam zaznie The Jesus and Mary Chain.

Hikaru no go bol výborný seriál a o jeho kvalitách som sa už celkom stručne rozpísal v svojom komentári. Napriek ním a napriek tomu, že jeho silnejšie momenty (ktorých bolo už v pomere nespočetnekrát viac ako tých slabších) by si bez pochýb zaslúžili päť hviezd, som mu však dal len štyri hviezdy. Môj dôvod je prostý - aj keď boli posledné epizódy dobré, boli taktiež aj sklamaním. Po celý čas som si sľuboval toľko skvelých zápasov a aj sa na žiaden z nich vyložene nezabudlo, keď už naň prišlo, nebolo to totižto až tak super. Kde bol napríklad ten veľkolepý záverečný súboj medzi dvoma hlavnými protagonistami? Samozrejme, ten súboj sa uskutočnil, ale... nechceli sme toho viac? Kde bol Božský ťah? Kde bol súboj s Kuwabarou a novou vlnou? A nakoniec prišlo toto pokračovanie. Znovu výborné, znovu s napínavými súbojmi a očakávanými stretmi. Avšak je to plnohodnotný koniec? Nechýba tomu niečo? Nechýba tam ten turnaj? A potom mi to došlo. Nepočuli sme tieto otázky už niekedy predtým? Nepokladali sme si ich náhodou sami, v súvislosti s našim životom? "Chcel som za ňou prísť, ale už je neskoro", "Chcel som sa s ním utkať, ale nejako to nevyšlo". Možno to tak ani nevyzerá (a možno to tak ani nie je, len nad vecami premýšľam viac než by som mal a tak som si vytvoril svoje vlastné opodstatnenie, ktoré so seriálom nemusí mať nič spoločné), ale Hikaru no go je psychologicky o dosť vyspelejšie dielo, než sa na prvý pohľad zdá. Keď sa na to pozriem spätne, svoju myšlienku nám naznačil už skôr, vo chvíli, ktorú niektorí ľudia považovali za nudnejšiu a zbytočnejšiu (teda po zmiznutí jednej z postáv). Cesty osudu sú skrátka nevyspytateľné. Občas napríklad zvykneme veci brať na ľahkú váhu, no niečo sa stane (napríklad jedna z postáv zmizne) a my si prajeme to vrátiť späť. Občas sa napríklad stane niečo inak, než chceme, no už s tým nič nespravíme a občas sa v živote dostaneme na také cesty, na ktoré sme ani nikdy predtým nepomysleli, že tam pôjdeme. A občas si uvedomíme, že už je neskoro. Avšak dôležité je si na tej ceste poradiť najlepšie ako môžeme. A musím povedať, že Hikaru si na tej ceste viedol viac než poctivo. 85%

Samotná zápletka o tom, ako chlapec zakopne o dosku, v ktorej je zhodou okolností uväznený duch, ktorý sa kedysi doslova obetoval pre akúsi neznámu doskovú hru a tento duch sa začne chlapcovi zjavovať, len aby si tú hru znovu po niekoľkých stovkách rokov znovu zahral, je pre mňa absolútne lákavá a tak nejak som čakal, že ma bude baviť. Čo som už však veľmi nečakal je to, že sa z nej nakoniec stane jedno z najlepších anime, aké som kedy videl. A taktiež som ani nečakal, že kvôli tomu jedného dňa na internete začnem študovať príučky Go (respektíve akejsi neznámej doskovej hry, o ktorú som nikdy predtým ani nezakopol). Na písanie akýchsi dlhých odborných recenzií zrovna nemám dostatok chutí ani síl, preto sa pokúsim aspoň v stručnosti vyjadriť, ako veľmi sa mi to páčilo. V prvom rade pre mňa bolo nesmierne osviežujúce vidieť konečne seriál, v ktorom má každá postava svoje miesto, plnú hodnotu a psychologickú hĺbku, kedy dokážete perfektne súcitiť aj s niekým, koho ste prvýkrát videli len pred desiatimi minútami (stalo sa vám niekedy, že ste pozerali seriál, v ktorom proti sebe stálo 10 súťažiacich a každému ste priali, aby vyhral?). V súvislosti s postavami fungujú aj veci ako priateľstvá, výzvy, ciele, sny, prekážky a rivalita, čo sú vlastne najzákladnejšími prvkami seriálu - a fungujú inšpiratívne dokonalo. V druhom rade si ma získala tá neopísateľná atmosféra, ktorá vás pohltí už v prvej epizóde a nepustí ani po tej poslednej. V neposlednom rade nesmiem zabudnúť ani na animáciu, najmä teda kvôli istému faktoru. Seriál sleduje postavy po dobu troch rokov, teda konkrétne od šiestej triedy po deviatu. Väčšinu času to možno ani nepostrehneme, no keď sa dostaneme ku koncu a spätne sa pozrieme na niektoré flashbacky, je pozoruhodné, ako tie postavy vyrástli spolu s animáciou. Nehovoriac o všetkých tých svetlách, tieňoch, zmenách pozadia a uhloch kamery počas samotných súbojov - animácia je prosto vynikajúca. A veľmi dobrá je aj hudba, ktorá z nemalej časti stojí na budovaní napätia a posilňovaní intenzívnych pocitov z hier a vzťahov medzi postavami. Skrátka je to najlepšie strávených 28 hodín pozerania pri nejakom seriáli za posledný rok. Komentár pokračuje tu.

Ak by som mal One Outs čo najlepšie vystihnúť v jednej vete, povedal by som, že je to niečo ako Death Note, akurát sa to točí okolo baseballu, pričom Light proti sebe nemá žiadneho L. Ak sa vám tento opis páči, dobre pre vás, pretože One Outs je výbornou záležitosťou, ktorá vás bude zásobovať toľkými napínavými momentmi, že si budete priať ten seriál dopozerať bez toho, aby ste ho aspoň na chvíľu zastavili. Zároveň však nechcem, aby ste od toho očakávali nejakú absolútnu 10/10 bombu a vo výsledku boli sklamaní - celkom zásadné chyby to totižto má. V prvom rade to nemá dôstojnejšie zakončenie (hádam nie som jediný, komu príde 25 dielov s neúplným zakončením neskutočne málo). A v druhom rade proti sebe hlavný hrdina nemá nikoho, kto by mu mohol konkurovať, ba dokonca ani niekoho, kto je aspoň trochu inteligentný (naopak, veľmi často som mal počas sledovania pocit, že každý v blízkosti hlavnej postavy je len podradná opica, ktorá nevie sama uvažovať) a tým pádom ani samotný výsledok nakoniec nevyznie až tak inteligentne. Tokuchi tu skrátka zohráva vlastnú one-man-show, ktorá nie je vo všetkých smeroch dokonalá, ale vrámci toho čo dokáže funguje perfektne.

Technicky takmer dokonalé, ale tak nejak bez duše.