GTS_PUNK

Matky samoživiteľky to nemajú ľahké. Obzvlášť, ak sa starajú o šesť detí a žijú v anglickom Wolverhamptone. A komediálny seriál britskej televíznej stanice Channel 4 si práve jednu takú matku všíma. Je ňou Della Garry (Rebekah Staton), ktorá so svojimi deťmi a otcom (Philip Jackson) na krku prežíva zo dňa na deň a s gráciou jej vlastnou a s cigaretou večne v ústach odráža nástrahy osudu, nech už majú podobu účtu za kúrenie alebo majiteľky domu, v ktorom v podnájme bývajú. Pomerne krátka dvojsériová záležitosť je v mnohom podobná nielen iným britským komediálnym seriálom. Vo svojej podstate stavia najmä na výraznosti postáv a námetov jednotlivých epizód, ako aj na citeľne vysokej prítomnosti humoru. Alebo minimálne snáh oň. Napriek tomu, že niektoré hlášky či scény dokážu diváka svojou formou a realizáciou pobaviť, do veľkej miery predstavuje tento seriál iba jeden z mnohých v podstate až tuctových komediálnych počinov, ktoré sa na globálnej seriálovej mape ľahko strácajú. A hoci, ako sme už uviedli, dielo stavia na výraznosti postáv, nedá sa hovoriť o tom, že postavy v ňom sú zvlášť dobré. Napríklad taká Germaine Garry (Helen Monks) je často až neznesiteľne otravná. Jej excentrické vystupovanie je príliš veľa aj na odľahčený komediálny počin a určite nezlepšuje jeho celkovú kvalitu. Raised by Wolves predstavuje komediálny seriálový priemer, pracujúci s tradičnými, možno už až opozeranými šablónami. Vo výsledku ide o dielo, ktoré príliš nenadchne, nezanechá výrazný dojem a divák naň pomerne rýchlo zabudne. Ale jedno jeho pozretie je znesiteľné.

Režisér Oliver Stone je do veľkej miery synonymom, keď si divák predstaví film o vojne vo Vietname. Téme tohto vojnového konfliktu a života pred, počas aj po ňom sa venuje v snímke z roku 1993, predstavujúcej životopisný príbeh ženy Le Ly (Hiep Thi Le). V porovnaní s inými dielami, ktoré sa zameriavajú na vojnu vo Vietname, je tento Stoneov počin odlišný tým, že si všíma predovšetkým postavu Le Ly, pričom dejinné udalosti iba (hoc výrazne) dokresľujú celkové dianie. Snímka vďaka tomu nie je len akýmsi anonymizovaným pohľadom na dlhotrvajúci vojnový konflikt, ale prináša so sebou pohľad na ľudské utrpenie. Zároveň pracuje aj s uhlom v spojitosti s americkým seržantom Steveom Butlerom (Tommy Lee Jones), ktorý prináša takisto pohľad na ľudské utrpenie, ale v inej podobe. Film preto kladie veľký dôraz práve na postavy, o ktorých sa dá povedať, že sú jeho najvýraznejším prvkom. Podstatnú časť príbehu navyše "ťahá" takmer sama veľmi dobrá Hiep Thi Le. Ďalšími prvkami už dielo diváka zaujme o čosi menej, pričom, ak vyložene hľadá vojnový aspekt vojny vo Vietname, je šanca, že nakoniec zostane sklamaný. Je totiž citeľné, že Oliver Stone pristupuje v tomto prípade k téme z inej strany. Heaven & Earth napriek tomu funguje a filmovo má čo ponúknuť. Aj keď je pravda, že hoci je pozadie postavy Le Ly pre snímku ako celok dôležité, dielu trvá relatívne dlho, kým sa dopracuje ku svojej skutočne podstate, od ktorej sa rozvíja dominantný zvyšok príbehu.

Predchádzajúca snímka režiséra Shunjiho Iwaia - Shigatsu monogatari - je príjemným a pokojným počinom z takmer idylického Tokia plného rozkvitnutých sakúr. Riri Shushu no subete je v porovnaní s ňou presný opak. Režisér Iwai tentokrát diváka privádza kamsi do rurálneho prostredia a zameriava sa na život dospievajúcich študentov, spomedzi ktorých viacerých ovplyvňuje hudba fiktívnej speváčky Lily Chou-Chou. V diele, ktoré najmä zo začiatku nie je rozprávané chronologicky, čo môže pôsobiť trochu mätúco, si Iwai tak povediac neberie servítky, zachytávajúc surové dospievanie surovým spôsobom. V príbehu si - možno ako príčinu a možno ako dôsledok ľudskej surovosti - zároveň všíma odcudzenie jednotlivca v čoraz viac pretechnizovanej spoločnosti na začiatku nového milénia. Témam, ktorým sa film venuje, necháva dostatok priestoru vyniknúť, pričom medzi nimi dochádza k prirodzenému prieniku, čím vytvárajú komplexný príbehový celok. V rámci neho zároveň Iwai dôkladne pracuje s postavami, hoc sa to na prvý pohľad nemusí zdať. Práve vďaka tomu, že protagonisti vo väčšine prípadov nedávajú najavo svoje emócie, ale zdieľajú ich anonymne na internetovom fóre, dokáže aj bez vyslovených slov vyniknúť, čo v skutočnosti cítia a prežívajú. Niekoľkokrát spomenutý pomyselný éter sa vo filme ako keby odzrkadľoval na jeho atmosfére, a to predovšetkým vďaka štýlu hudby vo viacerých scénach. Riri Shushu no subete, film vyznačujúci sa aj zaujímavo kombinovanou prácou s kamerou, patrí medzi navonok nenápadné, ale obsahovo silné diela. Ťažké témy dospievania, šikany, samoty a anonymity na rozpínajúcom sa internete spája do celku, ktorý sa nesnaží nič prikrášľovať, ale, naopak, ich zobrazuje v celej svojej nahote. Shunji Iwai to navyše robí spôsobom, ktorým sa nepokúša šokovať, ale necháva tieto skutočnosti vyniknúť ako čosi úplne bežné. A práve to je tým, čím film šokuje a desí.