GTS_PUNK

Že sa štyridsať rokov svetovej histórie nedá vtesnať do štyroch minút? Spevák Billy Joel vo svojej pesničke We Didn't Start the Fire z roku 1989 dokazuje, že to možné je. A navyše v podaní, ktoré je hudobne nadmieru chytľavé. Pop rockové tóny Joelovej skladby dopĺňa text, ktorý je dejepisným "výletom" do obdobia rokov 1948 až 1989, plným mnohých popkultúrnych odkazov. Videoklip ku skladbe, zachytávajúci meniace sa trendy v americkej domácnosti naprieč dekádami, dopĺňa Joel ako zdanlivo neviditeľný pozorovateľ, pričom počas refrénu za ním horia viaceré známe fotografie, ktoré sú späté s textom pesničky. Čo sa aranžmánu videoklipu týka, nie je najhorší, ale kvalitatívne nemá na hudobnú stránku skladby. We Didn't Start the Fire jednoznačne najväčšiu silu ukrýva vo svojom texte. Ten poslucháča, respektíve v tomto prípade diváka, dokáže nielen poučiť, ale vďaka tomu, ako je napísaný, aj pobaviť. A to aj napriek tomu, že veľké množstvo tém, ktoré Joel v texte spomína, na smiech ani zďaleka nie sú.

"Býva sa tu dobre, len žiť sa tu nedá." Poeticky ladená snímka režiséra Martina Šulíka z roku 1997 je na prvý pohľad príbehom o putovaní Terezky (Dorota Nvotová), ktorá opúšťa akýsi bližšie nešpecifikovaný ústav, za svojou mamou (Emília Vášaryová). Postupne rozvíjajúci sa dej však ukazuje, že Terezkino putovanie predstavuje iba pomyselné plátno, na ktoré Šulík vykresľuje skutočnú podstatu filmu. Tou je zachytenie stavu Slovenska a mentality Slovákov, čo snímka zobrazuje skrz postavy, ktoré Terezka počas svojho putovania stretáva. Postavy sa zväčša nepriamo, ale pre diváka dostatočne čitateľne, vyslovujú o neduhoch, ktorými krajina a spoločnosť trpia. V kontexte doby, v ktorej Šulíkova snímka vznikla, vyvstávajú ich vyslovené myšlienky o to viac. A mnohé, ak nie dokonca väčšina z nich, zostávajú, bohužiaľ, stále aktuálne. Divák môže mať spočiatku dojem, že film bude poeticky poňatým coming of age počinom. Ak by tomu tak aj bolo, nemuselo by to dopadnúť najhoršie, ale podoba, do ktorej sa dielo postupne pretvára, teda nazeranie na krajinu a ľudí, je zvládnuté na veľmi dobrej úrovni, pričom príbehovo baví, ale najmä so sebou nesie odkaz a má čo povedať. Snímka zaujme takisto aj hereckým obsadením. Objavuje sa v nej viacero veľkých mien slovenského filmu, zväčša však iba v menších, ale dostatočne výrazných úlohách. Prím v tomto prípade obstojne hrá práve mladá Dorota Nvotová. Orbis Pictus je príjemným, predovšetkým obsahovým prekvapením, reflektujúcim stav krajiny a spoločnosti, ale takisto aj jednotlivca v nich. Režisér Šulík prináša príbeh, ktorého myšlienky majú silu predovšetkým v tom prípade, ak ich vie divák správne čítať a interpretovať. Ak tomu tak nie je, film naň môže vplývať úplne inak a nezanechať výraznejší dojem. Ale v tom prípade je chyba na strane diváka, nie filmu.

Anime štúdia Zexcs, vychádzajúce z rovnomennej mangy Shūzōa Oshimiho, s názvom odkazujúcim na najznámejšiu zbierku francúzskeho "prekliateho" básnika Charlesa Baudelaira, predstavuje temnú psychologickú drámu o manipulácii, láske a hľadaní miesta vo svete, z ktorého niet zdanlivého úniku. Hlavný hrdina Takao Kasuga, zamilovaný do spolužiačky Nanako Saeki, sa po istých udalostiach dostane do "spárov" inej spolužiačky - tajomnej a uzavretej Sawy Nakamury. Tá s ním uzavrie "kontrakt", podľa ktorého musí Takao robiť všetko, čo mu prikáže, inak vyzradí jeho tajomstvo. Na ploche trinástich epizód tak má divák možnosť sledovať postupnú psychologickú premenu Takaa pod vplyvom Sawy. Na prvý pohľad možno až zdanlivá hlúposť v správaní sa postáv manipulovaného a manipulujúcej sa naprieč dejom seriálu pretvára, pričom odhaľuje ich v skutočnosti oveľa väčšiu komplexnosť, odzrkadľujúc veľmi dobre zvládnutú autorskú prácu s postupným budovaním a vývojom charakterov. Psychologické a emočné prvky, ktoré spájajú postavy Takaa, Sawy, ale tiež Nanako, sú najsilnejšou časťou tohto anime, pričom si diváka dokážu naplno získať a viacerými scénami mu takmer až zastaviť dych, obzvlášť ak v kinematografii obľubuje výraznú drámu a psychológiu. Príbeh so sebou neraz prináša ťaživé až nepríjemné momenty, za ktorých na prvý pohľad badateľnými vrstvami sa v skutočnosti ukrýva oveľa komplikovanejší svet nevypovedaných ľudských trápení, nútiacich diváka klásť si otázky, či vlastne obeťami nie sú všetci. K celkovému zvýrazneniu už tak dosť nepríjemnej, ale z diváckeho pohľadu dokonalej atmosféry, prispieva aj netradičná, avšak vizuálne pútavá rotoskopická animácia, založená na prekreslení dopredu natočených záberov so skutočnými hercami. Mimochodom, niekoľko z týchto záberov je možné dohľadať na internete, pričom zachovanie podobnosti so skutočnosťou v animovanej podobe je naozaj skvostné. Navyše, takáto animácia umožňuje hodnoverné zachytenie aj jemnej mimiky, takže emócie, ktoré postavy prežívajú, sú o to viac zvýraznené. Atmosféru v prípade tohto anime do veľkej miery dotvára aj práca so zvukom a ambientnými tónmi, ktoré znejú naprieč epizódami. A to nehovoriac o záverečnej skladbe, ktorá ešte znásobuje celkový pocit nepríjemnosti a divákovi sa takpovediac dokáže dostať pod kožu. Aku no Hana je seriálom o manipulácii. Na prvý pohľad. V skutočnosti je seriálom s komplexným a smutným príbehom s rovnako komplexnými a smutnými postavami. Aku no Hana je zároveň nedokončeným skvostom s obrovským potenciálom. Anime adaptácia z roku 2013 je totiž iba tretinou z celkového príbehu Oshimiho mangy. Záverečná epizóda síce naznačuje, ako sa bude dej vyvíjať ďalej, ale na jeho realizáciu v praxi nikdy nedošlo. Bohužiaľ. Aku no Hana, aj nedokončená, je napriek tomu skvelým príbehom z japonského malomesta, zo strednej školy, zo životov poznačených samotou a prázdnotou v temnej špirále, na ktorej dne kvitnú kvety zla.