David.Darco

Neskutočne inteligentný, citlivý film, ktorý sa ma dotkol snáď na všetkých myšlienkových i emocionálnych úrovniach, o ktorých viem, že v sebe mám. Film pre pozorného diváka, ktorý bude ochotný hľadať a premýšľať po dobu celej jeho stopáže.

Nech sa budem snažiť akokoľvek, nenapíšem už asi nič, čo by tu už nebolo povedané. Tak asi len priamo od srdca, pre mňa sa jedná o definitívne najlepšieho spidermana vôbec (spoločne s 1. Dielom) a zrejme o jednu z mojich najobľúbenejších animovaných sérii vôbec. Mnohí z nás už dávno dospeli a animované filmy, na ktorých sme vyrastali vystriedali infantilné animované rozprávky bez kúska kreativity. Neskutočne ma teší, že niekto myslí na to, že aj generácia dnešných 20tnikov, či 30tnikov vyrastala na animovaných filmoch a niekde hlboko vnútri som presvedčený o tom, že ich stále milujeme. Zabúdame na ne najmä z nedostatku kvalitnej a vyspelej novej tvorby a pochopiteľne tak čas od času siahneme skôr po nostalgii. Animovaný Spiderman Miles je snáď všetkým, čo by som od populárneho, komerčného filmu mohol chcieť. Nadupanou, originálnou, ale najmä inteligentnou jazdou a audiovizuálnou pornografiou na hranici možného až nepredstaviteľného. Súzvuk miliardy nápadov a dobrých rozhodnutí. Bol som a som ohúrený, sťahujem si soundtrack a rovnako ako s prvou časťou si pojazdím nejaký ten čas aj s druhou. Kino a originálny zvuk (Dajte si tú námahu a kašlite na dabing) je must!

V jednoduchosti je krása. Najmä v tej komplexnej. Je to veľmi chytrí mix naozaj všetkého. U mňa toto všetko zapadlo presne tam, kam malo. Napriek tomu úplne rozumiem, ak to niekto cíti opačne. Je síce pravda, že by to mohlo byť o čosi kratšie a menej doslovné, ale z akéhosi dôvodu mi to tento krát až tak nevadí. Zaokrúhlim na 5. Pod povrchom všetkých tých nápadov je to predsalen chytrý film o tom, na čom skutočne záleží, akokoľvek pateticky to znie. Záleží zrejme aj od toho, v akom životnom rozpoložení sa na film pozeráte.

Musím sa priznať že z prehnane negatívnych zahraničných reakcií (nízke skóre na metacritic, prestrelené zmienky o nechutnosti, či neschopnosť film dopozerať) som veľmi zaskočený. Blonde má svoje chyby, ktoré filmu možno vytknúť. Pre mnohých prestrelená dľžka (pre mňa problémom nebola), ohýbanie faktov (Čo je diskutabilné, nakoľko sa Dominik otvorene hlási k adaptáci predlohy, ktorá je z istej časti fikciou), či znevažovanie Marilyn ako persóny. S posledným zmieneným do istej miery súhlasím a ide pre mňa zrejme o jediný zásadnejší problém filmu. Dominik v tomto ohľade postavu v istých momentoch až príliš necitlivo zjednodušil - rozumej - vykreslil ako osobu s veľmi nízkou hodnotou inteligenčného kvocientu. Rozumiem, že Dominikovi išlo najmä o príbeh labilnej osoby, na ktorej psychickom stave sa podpísal nie len neustály tlak spoločnosti, ale najmä zdrvujúce detstvo a neprítomnosť rodiča, aj tak však ide v prvom rade o preslávenú osobnosť, ktorej dosiahnuté úspechy sa akosi bijú s Dominikovym stvárnením neschopného, zbitého šteňaťa. Aj napriek tomu, že ide o čiastočne fiktívny príbeh, ktorého fiktívna stránka je prispôsobená pointe diela ako takého. To síce dáva Dominikovi do rúk väčšiu umeleckú slobodu, no aj tú treba usmerniť. V tomto aspekte sa to teda úplne nepodarilo........... Aj napriek tomu však ide o nesmierne zaujímavý, kvalitný film, ktorý je už od svojich základov najmä formálnou hrou a srší viacerými nápadmi, ako kompletná tvorba mnohých iných súčasne úspešných režisérov. Dominik ma vyložene uchvátil. Je konzekventný a celé rozprávanie sa drží subjektívneho pohľadu Marilyn. To mu dovoľuje efektívne aj bez takmer akéhokoľvek vzorca striedať farebnú paletu, formát, šírku a svetelnosť záberov. Prekvapí krásnymi plynulými strihmi, dokonca medzi rôznymi prostrediami. Poteší krásnymi kulisami, dokonalým set designom, mnohými metaforami, scudzovacími efektami (Mojími obľúbenými sú definitívne scéna s Kennedym a samotný záver, ktorý je veľavravný už len tým, ako je vlastne natočený - všimnite si pohyb a charakter kamery), a v neposlednom rade o dušu hrajúcou Anou De Armas, ktorá by bez diskusie mala byť zaradená medzi veľké favoritky pre zisk tohtoročnej zlatej sošky. A to všetko vo mne vyvoláva otázku: Ako sa toto podarilo za smiešnych 22 miliónov? ..... Blonde je veľmi nedivácky film, ktorý sa nestretol a ani nestretne s pochopením. Mňa však uchvátil. Opäť raz som rád, že Netflix dal peniaze na čosi, čo by asi nikto iný nenašiel odvahu financovať. Veľmi solídne 4* som sa rozhodol zvýšiť na 5, nakoľko vo mne Dominikov film stále doznieva a zrejme ešte dlho bude zdrojom mnohých diskusií a inšpirácie vďaka svojím invenčnými, kreatívnymi vizuálne-metaforickými postupmi. A navyše viem, že nikdy nebude na tejto, ani inej databáze docenený.

Tak aj Kubrick môže pobaviť. Žánrový chameleón si zobral na paškál studenú vojnu a strach (alebo lásku k) z atómovej bomby/e. Technicky už samozrejme dnes zostarol pomerne veľký počet sekvencií. Vzhľadom na rok vzniku však pôsobia klasicky Kubrickovsko-technicky dokonalo. V spojení s režíjnou precíznosťou majstra a zároveň správnej voľbe potlačiť svoje vedenie v prípade Sellersovej improvizácie ide naozaj o jednu z najkvalitnejších satirických komédii, aké som videl. Pôvodné hodnotenie po pár dňoch stále pretrvávajúci h pozitívnych dojmov zvyšujem zo 4och na päťhviezdu.

Prvá skúsenosť s Wesom Andersonom. Neviem prečo ma jeho tvorba akosi obchádzala, keď jeho meno počuť z každej strany. Zrejme som nenašiel odvahu vstúpiť do jeho štylizovaných príbehov. Chyba. Grandhotel Budapešť má snáď všetko, čo si od filmu môžete priať. Humor, detektívnu zápletku, útek z väzenia, trilion absurdných situácii, thrillerové prvky, obsadenie ako zo sna, rámcovú výstavbu rámcovej výstavby deja a napokon nespochybniteľné výtvarné kvality, po ktorých musí snívať každý režisér. Ako milovník symetrických kompozícii bol tak pre mňa Grandhotel spoločne so všetkým skôr menovaným splneným vlhkým snom. A čo je najlepšie je teoreticky vzaté istota, že sa mi raz návrat k nemu bude páčiť ešte viac.

Neviem či sa zo mňa stáva zaslepený fanúšik, ale zatiaľ som ani z jedinej epizódy doteraz necítil ani najmenšie zaváhanie. Milujem osemdesiatky, aj keď ani zďaleka nie som ich znalec, dlhodobo ma vábia. Asi je na čase sa dovzdelať. Labrinth klasicky kraľuje epizóde, z ktorej mi bolo pri jej závere snáď až fyzicky zle. Je zvrátené a zároveň fascinujúce, že vo mne niečo podobné (čo sa mi v konečnom dôsledku páčilo) vyvolalo dokopy nie viac audiovizuálnych diel, ako som schopný zrátať na prstoch dvoch rúk. Myslím že to už o čomsi vypovedá.

Ani si nepamätám, kedy som naposledy videl takto komorne-výpravný film. Svojim spôsobom mi pripomína (síce neskorší ale mnou skôr zhliadnutý) Most do krajiny Terabithia. Dráma detskými očami. Nádherná a na druhej strane mince smutne osudová ako život sám. Toto je iný King. Komornejší, skromnejší, realistickejší a o to živší a smutnejší zároveň. A takýto čierny kôň Kingovej tvorby sa mi naozaj páči.

Levinson sa tentokrát prezentuje hneď v expozícií vizuálnou slasťou, nádhernými, kompozíciami a dokonalou vertikálnou montážou obrazov a zvukov. Zo zvyšku mám akosi pocit, že je pre zatiaľ sujet prvých dvoch epizód ako nejakej ceste k celku viac konzistentný, ako v prvej sérii (ktorej epizodickosť, sujetová roztrieštenosť až nečitateľnosť sa mi teda veľmi páčila. Čo však vôbec nie je zlé. Naopak mám pocit že mi Levinson oproti prvej sérii dáva väčší priestor ore budovanie si či už pozitívnych alebo negatívnych sympatií k postavám, čo vôbec nie je málo. Navyše sa aj napriek tejto menšej zmene stále nemení silná kritika generácie súčasných tínedžerov a stále napriek tomu cítim z mnohých situácii s postáv emocionálnu vyprázdnenosť, manipulátorstvo a tak ďalej a tsk ďalej. Skrátka Eufória je pestrá paleta, ktorá funguje na všetkých frontoch a Levinson ma zatiaľ druhý krát prekvapil, ako perfektne (hoc ide o konvenciu) dokáže narábať s napätím. Je predsa jedno, že som to videl už sto krát, pokiaľ to aj tak funguje ako málo kde. No a mám pocit že som si tentokrát užil aj viac Labryntha. Záver epizódy je krásnym šachom z ktorého rozostavenia figúrok sa nikomu asi nebude chcieť spraviť ďalší krok. P.S. - snáď jediným nedostatkom je slabučká linka s hlavnou postavou Rue, ktorá stagnuje na hranici facky. Pre tento krát to ešte ale prekusnem a zaokrúhlim hore.

Je pravda, že si už nepamätám tak živo prvú sériu, ale neviem či som niektorú z jej epizód sledoval takmer celú so zatajeným dychom. Levinson je pre mňa nový majster napätia a manipulácie s diváckymi očakávaniami. Napríklad som tu čítal a úplne nesúhlasím s tým, že by bola celá scéna na záchode zbytočná. Práve naopak pripomína divákovi charakterové vlastnosti jednej z postáv a tým pádom lepšie funguje aj záver. Na druhej strane celá scéna a najmä spôsob, akým končí reprezentuje jeden z pilierov celého seriálu. Levinson nás vedie skrz kritiku jednej z dvoch strán pohľadu až ku kritike tej druhej strany, čím zachováva ambivalenciu a napokon k absurdnému, vulgárnemu vtipu, ktorý v konečnom dôsledku kritizuje ešte aj úplne nezainteresovanú postavu. Navyše má a očividne bude mať tento aktuálny rozvrh vzájomných vzťahov jedných z najdôležitejších postáv seriálu ešte dohru. Neviem ako dlho sa Levinson venoval príprave tejto konkrétnej epizódy, ale vzhľadom na to, že v titulkách svieti ako režisér, scenárista, výkonný producent atď. Nezostáva nič iné, ako mu vzdať rešpekt. Neviem si úplne predstaviť lepší model prvej epizódy série po dvojročnej pauze. Levinson logicky nadväzuje na štruktúru rozprávania a teda tento krát sa zameriava na Fuza, ktorého linka v predchádzajúcej sérii končila cliffhangerom. Absurdne vtipný a už tradične kritický až dosť smutný úvod do epizódy strieda vážna, až nepríjemná situácia. Nasledovný plynulý prechod na párty a teda párty ako taká je vzhľadom na to, čo som už písal vyššie (dostať postavy na jedno miesto a pripomenúť si ich vzťahy, konflikty a pod.) zvolená úplne logicky a veľmi účinne. Pripomína sa nám tak aj predpokladám, že všetkými fanúšikmi seriálu milovaný Labrinth, ktorý opäť vťahuje diváka všetkými svojimi zbraňami do deja a emocionálna identifikácia s postavami, či audiovizuálny zážitok ako taký je omnoho pôsobivejší a komplexnejší. Je radosť, že tvorcovia vedia presne kedy, kde a čo použiť. Levinson navyše nezabúda, že okrem iných postáv to je najmä Fuzova epizóda a na záver to divákovi pekne pripomenie. Aj keď neviem či zrovna pekne, ale ja som sa teda potešil. Za mňa dokonalá epizóda okrem spomenutých vecí plná násilia, nahoty, kontroverzie a odvahy, skvelých vizuálnych nápadov a teda všetkého, čím Eufória bola a je. Dokonca tak dokonalá, že sa až bojím, že toto už Levinson neprekoná.