tron

"Klasický“ stalkerovský psychotriler (aj keď toto de facto nebol stalker, všakže?), ktorý na solídne žánrové 3* vyťahuje sympatická hrdinka, ukážkovo zmagorený ústredný magor (Marc Menchaca v tom istom roku bodoval ako „posadnutý“ policajt Jack v kingovke Outsider), viaceré napínavé scény, Anthony Heald v menšej úlohe a atraktívne prostredie husto zalesneného opusteného územia, kde nikto nepočuje váš krik. Slabinou snímky je scenár plný neskutočne predvídateľných klišé, vo finále (ktoré nie je zlé, ale proste už vás to celé tak nejak nebaví a radi by ste to konečne mali za sebou), haprujúcej logike v správaní postáv a všadeprítomný a všetko tušiaci záporák (fascinuje ma, ako v podobných trileroch prenasleduje obeť v lese, tá sa mu schová za strom a on náhodou z celého rozľahlého lesa zastane náhodou práve pár metrov od jej úkrytu, začne sa jej vyhrážať a keď mu neodpovedá, tak proste odíde, wtf?).

Na toto som sa tešil. Temný seriál o tom, ako drsná policajtka vyšetruje masovú vraždu uprostred dusného, smrteľne nebezpečného pralesa je zápletka, ktorá ma baví už na prvé vypočutie. Bohužiaľ, napokon sa jedná o sklamanie a to také, že skôr väčšie, než menšie. Prostredie džungle atraktívne (ale vedel by som si predstaviť aj oveľa dych vyrážajúcejšie zábery...), ústredná hrdinka veľmi fajn (hrá ju skvelá Juana del Rio, ktorá sa nestratí ani v krčme plnej opitých kvázidrsňákov) a ponurá atmosféra prirodzene tiež poteší, detto prítomnosť mystického indiánskeho elementu (miestami je ho ale až príliš). No a to sú asi všetky plusy. Našťastie je to pomerne krátke nielen čo sa počtu epizód týka, ale aj minutáže (finálna časť má skromnú polhodinku). Ono to nie je nejaká veľká katastrofa, „len“ je to nudné a nezáživné, motá sa to od jednej liany k druhej a nič z toho nevyplýva, pričom na konci budete natoľko zbedačení (tým všetkým), že vás samotné vyšetrenie zločinu už ani nebude záujem, poviete si, že šak hádam to nejako vyšetrili... a pôjdete preč. Škoda.

„Čo sa schováva, je strašidelnejšie a nebezpečnejšie.“ Niekedy majú niektorí tvorcovia nezávislých (melo)drám tendenciu svoje filmy zbytočne komplikovať akýmsi nazvime to „umeleckým fílingom“. Dobrou správou je, že Minari sa (až na divnú postavu, ktorú hrá – ale treba dodať, že dosť dobre – Will Patton) na nič nehrá a je „len“ priamočiarou (melo)drámou s jasným dejom a zrozumiteľnými postavami, ktoré nerobia žiadne umelecké blbosti, ktoré by rušili vašu pozornosť. Navyše je kasting sympatický. Problém je, že je to dlhé a trochu nudné a hoci som sa na to tešil, tak nakoniec som nejako zostal v rozpakoch. Atmosférou mi to trochu pripomenulo americké nezávislé nízkorozpočtové drámy, ktoré sa robili prevažne v polovici 90. rokov.

„Roky som si myslela, že ste diabol. Ale už to vidím. Ste obyčajný chlap.“ Mnohí od tohto hororu veľa čakali, keďže sa Neil Marshall po Páde do tmy (jednom z najlepších hororov desaťročia) vrátil k „svojmu“ žánru. Avšak! Jednak The Reckoning nie je horor a jednak všetky ostatné Marshallove horory (Psí vojaci, Súdny deň, aj keď tam je otázne, či vôbec šlo o horor, ale minimálne prvú polovicu azda áno) stáli za figu borovú (s čestnou výnimkou seriálového Hannibala). Takže ja som od tohto nič veľkolepé neočakával a to, čo som čakal, som plus mínus dostal: solídny historický krvák o usvedčovaní bosorky (či skôr „bosorky“?). Na Kladivo na čarodějnice sa to nechytalo, ale inak to bolo vcelku v pohode a znesiteľné (až na absurdnú dvojhodinovú stopáž a hlavnú ženskú postavu, ktorá by vyzerala ako dobre odpočinutá modelka aj po mesiaci mučenia). Ale rád som znova po rokoch videl Duncana z Posledného mohykána.

Dole klobúk za beštiálnu bradu, George. Niektoré momenty super, dojemné, vtipné. Vizuálne to vyzerá podmanivo a draho, najmä scény z vesmíru (scény z vnútra lode a pozemskej základni č. 2 naopak lacné). Oceňujem sympatické postavy, aj keď občas sa príliš tlačí na to, akí sú i po rokoch zohratí a majú rodinné vzťahy; v tomto mi pripadala o čosi realistickejšia posádka zo Sunshine, ktorá tiež pozostávala z profesionálov, ale občas prevládli emócie, čo bolo uveriteľné. Koniec nijaký, bol tam jeden v podstate šokujúci twist, ale zároveň to bolo možno až príliš otvorené a jednak sme sa v jednej chvíli mali báť o osud dvoch postáv, ktoré boli vedľajšie, nijako extra nám dovtedy neprirástli k srdcu a dosť dobre som nerozumel, čo tým režisér sleduje resp. čo odo mňa vyžaduje. Okrem toho dlhé, čiastočne nudné. Plávanie som nepochopil; jednak sa predtým zadýchal aj keď hasiacim prístrojom hasil minipožiar a jednak to akože v daných podmienkach (a v mokrom oblečení) neumrzol?!

Strašne nezáživný iránsko-americký (!) horor. Pritom na prvé počutie to znie fajn: prostredie tichého nočného hotela, divný recepčný, komorný kasting, vcelku sympatickí herci. Ale tvorcovia z toho vydestilovali neskutočnú nudu s fajn atmosférou, ktorá ale nezachráni všetko. Nie, ani omylom nezachráni všetko.

„Pre mňa je to koniec krásneho priateľstva.“ – „Pre mňa jeho začiatok.“ Vôbec som sa nechytal, takže ma prekvapilo, že mi tie monštruózne dve a pol hodiny ubehli celkom hladko. Akcia bola patrične ambiciózna, ale typicky nolanovsky nudná (najviac ma zaujala 28-sekundová bitka v kuchyni, inak bieda). Herci sa snažili (minimálne Elizabeth Debicki z Nočného manažéra dostala fakt skvele napísanú, silnú a uveriteľnú rolu), ale nedá sa o nich hovoriť ako o nejakých extrémne prepracovaných charakteroch. Dobrou správou je, že keď to začnete vzdávať, vytasí na vás Christopher zdanlivo obyčajnú, ale v konečnom efekte o to podmanivejšiu, dojemnejšiu scénu (pasáže so synom, finálny manželský rozhovor). Škoda, že Nolan celú svoju kariéru ostentatívne odmieta „obyčajné“ ľudské scény a zbytočne to komplikuje. Vidno, že si s tým dal prácu, ale nie som presvedčený o tom, že to za to stálo. Potešila dynamická, pulzujúca, kinetická hudba, ktorá je (na rozdiel od divákovho tepu) stále v pohybe.

„Je to komplikované.“ – „To znamená čo?“ – „Že to nie je jednoduché.“ Na Patrolu sa to nechytá, ale každý, kto má rád policajné drámy odohrávajúce sa behom jednej služby (Training Day, 21 Bridges), príde si relatívne na svoje. Najpozitívnejší dojem v dosť smrtiacej stopáži napokon zanechá masívny Thomas Jane, ktorý toho nakecá strašne veľa, ale iba málo k veci, no keď už povie niečo k veci, stojí to za to a treba si to vypočuť a nechať si to prejsť hlavou (najmä rôzne chuťovky ohľadom nevďačnej policajnej práce). Produkcia: Alec Baldwin.

Explicitných hororových vecí sa tu deje veľmi málo, napriek tomu od samého začiatku tušíme prítomnosť čohosi zlého, temného a nadprirodzeného. Vďaka tomu je atmosféra mrazivá, tiesnivá a nepríjemná. Na tom má podiel nielen dobre vystavaný, stupňujúci sa scenár a napínavá réžia, ale tiež výkon Morfydd Clark (z Ajaovej Koristi), z ktorého som si síce vyložene na zadok nesadol, ale inak bol dobrý (detto jej klientka v podaní Jennifer Ehle).

„Ja som vedela, že sa naše vzťahy nakoniec vyjasnia.“ Zámek v Čechách je skvelá vec stojaca najmä na výkone Jiřiny Jiráskovej a na silnom a pôsobivom scenári o odchádzajúcej dobe, kedy ešte bolo relatívne bežné stretnúť pozostatky šľachtických rodov, s ktorými sa ale tunajší politický systém nepáral a bolo jasné, že je otázkou času, kedy skončia a zostanú po nich len spomienky a rozpadávajúce sa staré sídla na obrovských pozemkoch, na ktorých o pár desaťročí vyrastú supermarkety a nákupné centrá. Okrem toho je to o ľuďoch a o tom, ako sa niektorí nemenia, čo možno nie je úplne dobre, ale iní sa vplyvom strachu menia radikálne – a to tiež nie je dobre. Silný koniec.