Plaque

Brutálna nuda, v ktorej nestíham sledovať dej ani všetky tie digisračky, ale moje oči neustále padajú na digi-tálky, tlačia ručičky vpred a odmeriavajú tejto sračke minúty. A to všetko len preto, že som zásadový človek a ako divák nič nevypnem skôr, ako to dopozerám. Po tomto však svoje zásady rezolútne prehodnotím.

Koolhovenova hra s divákom na mačku a myš. Príbeh odkrýva nechronologicky, postupne a presne podľa mojej chuti. V každej kapitole ukáže kúsok, bičuje zvedavosť diváka do prasknutia a necháva všetko do seba zapadnúť. Rozprávačský talent je neuveriteľný, rovnako ako ťaživé zábery či herecké výkony. Človek by neveril, že naháňačka pastora, psychopata, pedofila a otca s pôrodnou asistentkou, matkou, štetkou a dcérou bude vyrážať dych každou novou kapitolou.

Lovci hláv dokázali, že ak sa držíte predlohy a nesnažíte sa vylepšiť dokonalé, tak to nie je na škodu veci a môže to vypáliť naozaj exkluzívne.

Vyzeralo to ako priemerný thriller s priemernou zápletkou, kde za dobrotu prídeš na psí tridsiatok. Pozveš si magora domov a potom sa ho nevieš za žiadnu cenu zbaviť. Už to tu bolo nespočetne veľa krát a tak som čakal ako to celé nakoniec vypáli. On si to však skladá puzzle nejakých 60 minút, aby sa to v maximálne nelogickej a nasprostalej scéne zmenilo v posledných tridsiatich minútach na niečo úplne iné. A potom to už kríva na obe nohy a ani pri maximálnej snahe nedokáže zachrániť nič z toho, čo sa pokazilo. Hold, niektoré veci sa opraviť nedajú.

Hustý, nepríjemný a zároveň príjemný film, v ktorom je zrejmé, že nech sa nachádzaš v akýchkoľvek hovnách, stačí zmeniť myslenie a môžeš na tom ešte pekne zarobiť. Fuj, do puče, teraz hovorím ako Ivo Toman. Mal by som so sebou niečo robiť. Asi má na tom zásluhu aj Klub poslednej nádeje, keďže tieto super motivačné kecy mi napadajú priamo pri písaní komentu a s dávkou elixíru rozpamätúvanie si spomínam, že mi napadali aj počas sledovania skvele odvedenej filmárčiny, ktorú ťahali kovboj Metthew z amerického vidlákova a ešte lepší tranhomosexuál Jared z amerického netolerantova.

Americká zástava tu trčí z každej riti, to je pravda, ale ruku na srdce. Ak by ste aj neboli rodený newyorčan a nepatrili by ste k bohorovnému americkému mixnation, dokázali by ste túto tému spraviť bez pátosu? Asi nie. Jednoducho všetky tie teroristické útoky sa súčasnej spoločnosti dotýkajú rovnako, ako sa dotýkali našich starých rodičov obe svetové vojny. Žijeme tým alebo s tým všetci, či sa nám to páči alebo nie. Deň patriotov bol spracovaný so znesiteľnou dávkou pátosu. Oceňujem hlavne realistickosť, na ktorú kládli tvorcovia obzvlášť dôraz. Všetko, od úvodu až po samotný záver bolo spravené realisticky a vierohodne. Samotný výbuch a bezprostredné minúty po ňom boli točené akoby online. Prestrelka na konci bola uveriteľnejšia než tie skutočné. Bola tak realistická, až som nerozumel, že po sebe strieľajú a pritom sa schovávajú alebo nevedia vôbec zamieriť. Normálne nezvyk pri všetkých tých akčných superhrdinoch, ktorí jednou rukou obsluhujú volant a druhou kalacha. Policajti v prestrelke nepôsobili ako The Rock a Vin Diesel vo F&F, ale ako normálni chlapi, ktorí si robia svoju robotu s myšlienkou, že sa od nich strely neodrazia. Najmä scéna, keď strieľajú po vlastnom aute s Wahlbergom na palube - "Rozkaz zněl jasně: Nesmí projet za žádnou cenu! Nebyl čas lámat si hlavu, kdo je kdo".

Odpúšťam Jakeovi, že mi svojim plánom záchrany v moduloch prezradil záver a odpúšťam aj všetky ostatné vesmírne klišé a dávam tomuto miešanému kokteilu s chuťou Sigourney a arómou Sandry štyri hviezdy bez reptania. Prečo? Pretože mi je milší killerufón ako peacemakerufón. Tieto katastrofy sci-fi kontakty tretieho druhu majú pre mňa oveľa viac akcie a sú zábavnejšie a zaujímavejšie, než hociktoré snahy o ontologické vysvetlenie mimozemskej existencie. Nič proti, ale preto radšej Gravitácia ako Marťan a preto radšej Život ako Kontakt. S Calvinom sa tvorcovia celkom vyhrali a z jednobunkovej črievičky sa vytvorila pekne nechutná octopussy s hlavou Einsteina, silou Ramba, ale (hlavne) zaujímavá bola ako kľúče od Mustangu v mojich rukách.

Rozbeh je možno pomalší, ale to iba dokresľuje ťaživú atmosféru, ktorá sa tam dávkuje systematicky ako u staviteľa domino kociek. Áno, to porovnanie s dominom je úplne trefné. Keď sa začína stavať, tak to pôsobí ako nuda, nič zaujímavé. Postupne to naberá kontúry a pozornosť diváka si to priťahuje ako megaobrovský magnet. A nakoniec to tie kocky zhodí v neskutočne dobrom rozuzlení. Tu totiž všetci pracujú pre jeden cieľ. Fares si ide svoje a robí postavy kriminalistov zaujímavejšími. Nikolaj si ide tiež svoje a kriminalistov robí záhadnejšími. Väčšina rodičov, hlavne tých so zelenou strechou, to ešte viac okorenia a vo finále príde majstrovsky stvárnený psychoreligiopat, ktorý z toho spraví perfektne napínavé krimi, aké som už dlho nevidel.

Som neuveriteľne ohromený. O tomto filme som do včera nevedel, pustil som si ho zo zvedavosti, veď ak to má 82 %, nemôže to byť zlé, hovorím si a myslím pritom na mnohé odrby, ktoré si hovia v červených farbách celkom neprávom. (Odteraz :D) Zbožňujem poviedkové filmy, ktoré sledujú nejakú hlavnú myšlienku a vypointovávajú ju v každom príbehu. Geniálne, nie je k tomu veľmi čo dodávať. Perfektná réžia, scenár, kamera so svojimi nenásilnými vychytávkami dotvárala atmosféru presne podľa mojej chuti a dokonalé herecké výkony si zaslúžia absolutórium. Kdeaký tarantinovský fanúšik musí slastne pohmkávať a i sám el maestro Quentin musí byť spokojný, že sa objavil jeho vlastný tovariš. Damián Szifrón alias El Principito to dal ako pán. A ja som nadšený!!! PS: nadávajte si na verbala koľko chcete, ale tento film vystihol úplne bravúrne, čím sa stal zlatým klincom posttitulkového záujmu o snímok :D

Veľmi príjemné pozeranie na nedeľný večer. Bavil som sa a aspoň na hodinku a pol som zabudol, že ráno skoro vstávam a odchádzam do práce. To sa len tak niečomu nepodarí, aby ma vytrhol z myšlienok na peklo pracovného týždňa :D