Capri2016

Príbeh začiatku kariéry známej francúzskej spisovateľky Sidonie - Gabrielle Collete, ktorá bola v roku 1948 nominovaná na Nobelovu cenu za literatúru. Film začína svadbou Colette s o 15 rokov starším spisovateľom Willyho (Henry Gauthier-Villars). Okrem vekového rozdielu pochádzali manželia z rozličných prostredí, Colette z vidieka a Willy z bohémskeho Paríža. "Dievča z vidieka" sa u Colette na začiatku vzťahu nezaprie - lebo svojím výzorom (účesom) a štýlom obliekania sa výrazne odlišuje od pompéznych parížskych dám. Chápem prečo sa Colette zaľúbila do šarmantného, charizmatického Williho. Z jej pohľadu bol veľmi inšpirujúci. Ale potom ako sa Colette zžila s parížskym prostredím a spoločnosťou, zistila, že Williho silné stránky sú len prázdna škrupina. On bol skôr obchodník ako talentovaný spisovateľ a tiež bol zvrhlík. Jeho posunutá morálka ovplyvnila aj život Colette, keď on ju podporoval v lesbických neverách a ona tolerovala jeho nevery. Ale tento príbeh je hlavne príbeh o nadanej spisovateľke. Na príbehu Colette je krásne vidieť, že je úplne jedno z akého prostredia pochádzaš, ak máš nadanie, tak sa to prejaví. A Colette talent mala, aj keď ho pri svojich prvotinách skrývala pod menom svojho manžela a až po rozvode začala vydávať tvorbu pod svojím menom. Výborná Keira Knightley v úlohe inšpirujúcej, nadanej, svojskej a tiež kontroverznej francúzskej spisovateľky Colette. Ďalší skvelý výkon Keiry, ktorá podľa môjho názoru ešte nemala zlú rolu a má šťastnú ruku pri výbere filmov, v ktorých účinkuje. Tak trochu ju zakryl svojím výkonom Dominic West v úlohe manžela Willyho, keďže on stvárnil navonok výraznejšiu osobu z tohoto páru, lebo viac okázalo dokázal upútať šarmom, ale zároveň aj svojou zvrátenosťou. Naproti tomu Colette bola tá citlivá. Ja som si film užila a myslím, že je to film pre tých, ktorí obdivujú silné ženy, ktoré hýbali spoločnosťou, ktorí majú radi filmy o konci 19. storočia, alebo tých čo radi sledujú ako sa rodia literárne nápady a inšpirácie. Okrem vizuálu (skvelej kamery, výpravy a kostýmov) sa mi páčila aj hudba, ktorá ladila s témou aj časovým obdobím filmu.

Od filmu som mala veľké očakávania, už aj preto, že vilu Tugendhat som mala možnosť 2x navštíviť a bola som týmto nádherným architektonickým veľdielom úplne nadšená a fascinovaná. Nadčasové miesto, ktoré predbehlo svoju dobu a ešte aj dnes je výnimočné a po zásluhe je pod ochranou Unesco. Vilu sme mohli vo filme Sklenená izba vidieť v mnohých záberoch, ale film úplne nevyužil výnimočnosť tohoto priestoru. Keby vo filme nehrala vila Tugendhat svoju rolu, tak by som asi dala ešte horšie hodnotenie. Režisér Julius Ševčík ma zaujal filmom Masaryk, ktorý mal šmrnc a bavil ma napriek vážnej téme. Naproti tomu film Sklenená izba ma nudil. Hoci jednotlivé herecké výkony boli dobré, jednotlivé postavy boli ako izolované ostrovy a vôbec spolu neladili. Jediný kto ma vo filme zaujal je slovenská herečka Alexandra Borbély v úlohe vychovávateľky. Scény filmu hoci sa odohrávali v období 30 rokov, boli ako keby vystrihnuté z deja, ktorý potom stráca štruktúru. Neviem, či je to slabým námetom, lebo knihu Simona Mawera som nečítala. Vyzdvihla by som kameru Martina Štrbu, ktorý dokázal krásne navodiť atmosféru obdobia 30. - 60. rokov minulého storočia. Kto nebol nikdy vo vile Tugendhat a nechystá sa čoskoro do Brna tento skvost navštíviť, tomu odporúčam vidieť aspoň film. Ale inak film Sklenená izba je iba šedý priemer, ktorý padne do zabudnutia dejín. Na rozdiel od vily Tugendhat, ktorá šedá, priemerná ani zabudnutá nikdy nebola a ani nebude.

Smutný koniec života holywoodskej star čierno-bieleho filmu Glorie Grahamovej, keď hviezdu porazila rakovina. Ale ešte pred touto porážkou Gloria zažila poslednú lásku života Petera Turnera (ktorý prišiel po mnohých iných láskach), ktorého stretla v Londýne pri pôsobení na tamojších doskách. Láska staršej, ale stále vitálnej movie star a o polovicu mladšieho partnera ma bavila a niektoré momenty tohoto vzťahu boli nezabudnuteľné - tanec na hudbu k filmu Horúčka sobotňajšej noci, zaľúbený pohľad na oceán v Kalifornii a spoločné zážitky a zábery z New Yorku na začiatku 80. rokov. Ale časť, keď starnúca herečka zomierala bola dosť dlhá a smutná. Výborné výkony oboch hlavných predstaviteľov - Annette Beningovej, ktorá ako 60. ročná starne do krásy a tiež Jamieho Bella, ktorý sa z malého chudého tanečníka pretancoval až na 30+ ročného šarmantného a urasteného muža, ktorý vie skvele hrať. Ako na telo šitá rola pre Annette a dúfam, že Jamieho uvidím ešte v ďalších podobných zaujímavých hlavných mužských roliach. Výborná podmazová hudba k filmu a skvelé piesne konca 70. rokov a začiatku 80. rokov, ktoré nás sprevádzali celým filmom. Ja som zažila 70. roky ako dieťa a nezdali sa mi až také zaujímavé, ako zaujímavo vyzerali v tej "veselšej" časti tohoto filmu. Dobrý film o láske a umieraní. Ale asi by ma viac bavil životopisný film o všetkých vrcholoch a pádoch herečky Glorie Grahamovej, o ktorej som pred týmto filmom nepočula.

O Oskara tento rok bojovali 2 filmy, ktoré natočili podľa skutočných udalostí a hovorili o rasizme v 60. rokoch - BlacKkKlansman a Green Book. BlacKkKlansman si nebral servítky pred ústa a dotkol sa témy s iróniou, ale až mrazivo pravdivo. Green Book sa tiež dotkol témy rasizmu, ale možno preto, že film bol viac o priateľstve dvoch rozdielnych mužov, som tému rasizmu v tomto filme vnímala ako druhotnú tému filmu. BlacKkKlansman bol ako facka reality toho obdobia, Green Book bol taký ľahko sa plynúci príbeh dvoch rozdielnych osobností. Nedokážem si predstaviť ako občan krajiny (inej ako väčšinovej farby pleti) v tom období nemohol spať a jesť v tom istom zariadení ako majoritní bieli obyvatelia USA. A práve Green Book nám o týchto nerovnostiach porozprával. Ale forma akou to rozprával, bola taká typická mainstreamová forma pre každého diváka. Každého zoberie za srdce a nikoho neurazí. Na rozdiel od toho film BlacKkKlansman "prehltne ako bonbónik" skôr náročnejší divák. Green Book som si aj napriek vážnej téme užila a to preto, že v príbehu jednoduchého, priamočiareho, ale spravodlivého Tonyho Pyska a študovaného, nadaného a extravagantného klaviristu Dr. Shirleyho, som našla mnoho ľudskosti. Tento film krásne ukazuje, že aj dvaja úplne odlišní ľudia sa môžu zblížiť, keď sa spoznajú. Nenávisť vychádza bohužiaľ hlavne z nevedomosti. Príbeh som si užila aj vďaka tomu, že filmu nechýbal inteligentný humor a hlavne dve hlavné postavy boli stvárnené mojimi obľúbenými hercami - Viggom Mortensenom (ktorého obdivujem od Pána prsteňov a odvtedy sledujem jeho kariéru) a Mahershala Aliho, ktorý ma očaril už v minuloročnom Oskarovom filme Moonlight. Myslím, že nominácie na Oskara u oboch hlavných hrdinov (a výhra Oskara u Aliho) boli úplne zaslúžené. Film natočil Peter Farrelly, ktorí točí hlavne nenáročné komédie. V tomto prípade sa ujal príbehu, ktorý má okrem humoru aj myšlienku. A práve preto si myslím, že bude tento film bodovať u mainstreamového diváka. A zaslúžene!

Jiří Mádl má kvality skúseného režiséra a scenáristu. Tento jeho film sa mi veľmi páčil. Zaujímavý príbeh starého osamelého muža a mladého Vietnamca na úteku. Dve filmové postavy, u ktorých nie je pravdepodobné sa v reálnom živote stretnúť. Ale v tom je práve príbeh zaujímavý. Mnoho vtipných a originálnych situácií (napr. nalepovacie popisky na veciach, 2 Facebooky, registrované partnerstvo, zatĺkanie sa pred domovníkom a pod). Herecký koncert výborného Aloisa Švehlíka v úlohe starého bývalého komunistu a profesora na gymnáziu, ktorý keď zostarol stal ešte nepríjemnejší ako bol predtým. On kraľuje celému filmu. Bavilo ma grobianstvo, ale aj čierny humor profesora Rypara. Jeho herecký partner bol uveriteľný Duy Anh Tran v úlohe utekajúceho Vietnamca z podsvetia a bez víz. Ostatné postavy hrali druhé husle, lebo sa objavujú len sporadicky, ale bez týchto malých rolí by mnoho vtipných zápletok vo filme nefungovalo. Skvelá podmazová hudba René Rypara. Film "Na streche" ma bavil a bol jedným z najlepších českých filmov posledných rokov. P.S. Škoda, že film nebol na konci ako keby uzavretý. Chýbala mi tam záverečná zápletka, ktorá by tento skvelý film nejakým originálnym spôsobom zaklincovala.

Ja sama som raz ako turista navštívila ponorku na suchu (teraz už múzeum). Veľmi stiesnený pocit. A presne taký istý pocit som mala aj z ponorky Kursk. Škoda, že film nenatočili v jazykoch skutočných postáv (čiže väčšina filmu by bola v ruštine). Počuť anglicky hovoriacich ruských námorníkov a ich "ženščiny" bolo zvláštne. Keď si ale odmyslíme angličtinu, myslím, že tvorcovia vystihli ruské reálie, výzory Rusov a ruskú hrdosť veľkého národa neprijať pomoc, dokonale. Užila som si herecký koncert Matthiasa Schoenaestra a všetkých námorníkov, ktorí uviazli v ponorenom väzení Kursk. V ďalších úlohách zaujala Lea Seydoux a Max von Sydow. Akčné scény boli na filme dokonalé. Prvý výbuch torpéda mi skoro vyrazil dych. Z celého filmu, natočeného podľa skutočnej udalosti, som mala pocit, že tá sa odohrala v 80. rokoch. Šokovane som sa dočítala, že nehoda Kursku sa stala v roku 2000. Nechápem, že na začiatku 21. storočia Rusi neboli schopní prijať skôr medzinárodnú pomoc. Skvelý, ako keby dokument o námornej tragédii, ktorého sa chopil schopný režisér Thomas Vinterberg. P.S.: A náboženské spevy v pravoslávnom kostole na začiatku a konci filmu chytajú za srdce.

Toto je druhý film od poľského režiséra Pawela Pawlikowskeho. Prvý film, bol úspešný film Ida, ktorý vyhral v roku 2015 Oskara ako najlepší zahraničný film. Film Ida bol pre mňa zaujímavý, ale príbeh rádovej sestry, tak ako ho rozpovedal režisér mi nedával zmysel. Podobne ako film Ida je aj film Studena vojna (Zimna wojna) natočený čierno-bielou kamerou. Znázornenie príbehu 40. - 60. rokov v čiernobielom filme dodáva filmu punc reálnosti a vyjadruje lepšie danú dobu. Režisér a scenárista Pawlikowski pripomína režisérskych velikánov 60. rokov ako Forman, Felini, Antonioni, ktorí tiež točili čiernobiele filmy. Aj tento filmový počin Pawlikowskeho je znovu nominovaný na Oskara. Studená vojna hovorí príbeh povojnovej doby, keď bola veľká chudoba a budovanie socializmu bolo predmetom každej činnosti, napríklad aj činnosti ľudovoumeleckého súboru. Začiatok filmu, kde hudobný dirigent a klavirista hľadá vhodných interpretov ľudovej hudby je skvelý, lebo mnohí speváci a speváčky majú hudobný talent a írečitý hudobný prejav. Potom môžeme sledovať ľúbostný príbeh mladej divošky a nadanej speváčky a staršieho muža, jej objaviteľa a obdivovateľa. Tento ľúbostný príbeh je najprv živelný za mrežami železnej opony, kde ich láska bola zakázaná a potom láska začínala vyprchávať, keď sa dostali do exilu a boli konečne slobodní. Sloboda naokolo ako keby bola väzením pre ich lásku. Keď sa utečenec -hudobník vracia do späť do Poľska je odsúdený na pobyt v trestaneckom tábore a aj keď sa s pomocou svojej lásky z väzenia dostane, ich láska a život už nemá východisko a ani budúcnosť. Výborná výpoveď svojej doby, po ktorej zostáva pachuť bezútešnosti minulého režimu v puse. Pán Pawlikowski tlieskam! A prepáčim vám aj trochu pomalšie tempo v niektorých scénach.

Film "Ostrým nožom" otvára stále otvorené rany z nevyriešenej vraždy tínedžera, ktorý sa stal terčom útoku neonacistov. Nie je to film s veľkou bohatou produkciou alebo s akčnými scénami vyžadujúcimi kaskadérov. Napriek tomu je to výborný thriller, ktorý takým tichým a civilným spôsobom hovorí o strašnej tragédii v jednej rodine a neschopnosti nášho systému potrestať známych vrahov, ktorí majú za sebou podporu podsvetia. Táto súkromná tragédia sa týka hlavne rodiny pozostalých a príbeh pozorujeme z pohľadu zúfalého otca, ktorý sa snaží dosiahnuť spravodlivosť. Vzťah otec a syn (pokiaľ ešte žil), nebol ideálny, lebo tínedžer otcovi vzdoroval, čo otec nechcel akceptovať. Ale keďže syna veľmi miloval snaží sa bez úspechu nájsť odpovede. Výborný je v úlohe otca Roman Luknár, jeho najlepší dramatický filmový výkon doteraz. Smútok v jeho očiach je neopísateľný. Výborná réžia začínajúceho režiséra a scenáristu Teodora Kuhna v jeho prvotine. Teším sa na ďalšie filmy tohoto nadaného režiséra. A hudobný doprovod vo forme výbornej temnej piesne Jany Kirschner Dunaj. Táto pieseň vyjadruje nielen bezútešné pocity rodiny pozostalých, ale aj zúfalosť tejto doby. Pre mňa je tento film z hľadiska profesionálneho spracovania príbehu po všetkých stránkach a tiež z pohľadu emócie, ktorý tento tichý, ale napriek tomu kričiaci film vo mne zanechal, jeden z najlepších slovenských filmov poslednej doby.

Brilantné! Yorgos Lanthimos ako scenárista vytvára a režíruje bizarné príbehy (taký bol aj jeho minulý film "Zabitie posvätného jeleňa). Ale asi aj vďaka tomu, že tento scenár nepísal sám, sa naplno prejavil jeho režisérsky talent. V tomto filme je veľmi realistické stvárnenie britského dvoru v 18. storočí, kde vládnu parochne a biely makeup, intrigy a manipulácie, choroby fyzické aj duševné, kde ľudský život a dôstojnosť nič neznamená a o vojne, zvýšených daniach a výmene politikov sa rozhoduje podľa toho, koho slabá královna počúva. Herecký koncert 3 paní herečiek - Olivia Colman, Emma Stone a Rachel Weisz. Zaslúžene nominované na 10 Oskarov! Výborne kostýmy a masky. Sonda do histórie nie cez ružové okuliare, ale história je ukázaná natvrdo aká bola, úplne bez priklášenia. A príbeh dokazuje, že byť favoritkou nemusí byť vždy až taká výhra, aj keď cesta k tomu byť favoritkou môže byť nielen nebezpečná, ale aj vtipná, ale po výhre často prichádza pád!

Toto je po dlhom čase česká komédia, ktorá netlačí na pílu a je pohodová a humor je nenútený. Hoci film na začiatku nie je realistický v tom, že by náhla smrť manžela bola prijatá manželkou a celou rodinou tak ľahko. Ale inak si to všetky herečky - bežkyne užili a tiež fungovali aj vzťahy okolo nich. Veľa príjemného a inteligentného humoru, fungujúca dejová línia a pozitívne naladený film, ktorý určite povzbudí mnoho žien, ktoré nešportujú, aby začali. Vďaka filmu Ženy v behu som si dnešné popoludnie neskutočne užila a o tom dobrá komédia predsa je.